Ako je na tom Slovensko s potravinovou sebestačnosťou?
Metodiky sú rôzne. Nemôžem akceptovať metodiku, ktorú robí napríklad Potravinárska komora Slovenska, ktorá hodnotí slovenské potraviny na základe toho, koľko potravín je vyložených na pulte. Hodnotiť sa musí podľa toho, koľko sa ich predá. Preto my metodiku meníme a chceme najväčšie predajné miesta analyzovať. Mala by nám k tomu pomôcť novela zákona o potravinách. Chceme nielen povedať aký je podiel slovenských potravín, ale aký je ich podiel aj v jednotlivých komoditách. Budeme analyzovať 20 základných výrobkových skupín a budeme hovoriť, ktorý predajca má aký podiel . Zatiaľ údaje nie sú celkom presné, ale v každom prípade platí, že určite to nie je nad 50 %.
Aké by bolo ideálne číslo, ak to nie je dnes nad 50%?
Môj cieľ je 80 %. Samozrejme, ideálny stav je, keby bolo 100 %, plus niečo na vývoz. Vzhľadom na situáciu, nadvihnúť sebestačnosť v priebehu piatich, šiestich rokov na 80 % nie je jednoduchá úloha. Potrebuje to niekoľko systémových krokov. Takže zatiaľ hovorím 80 %, ale ideálne by bolo, keby sme sa dostali na úplnú potravinovú sebestačnosť. Na druhej strane uznávam teóriu porovnávania. To znamená, vždy mi musí nejaký konkurent šliapať na krk a musí nastavovať zrkadlo na môj produkt, či je dobrý, či je kvalitný, či je aj cenovo prístupný, či ide v duchu doby alebo zaspal na vavrínoch. Preto by bolo aj zdravé, keby sa určité percento potravín predávalo aj zo zahraničia.
Ako je to v iných krajinách, sme porovnateľní s našimi susedmi?
V podstate každá krajina dováža potraviny. Nebolo by správne tvrdenie, že krajiny sú stopercentne sebestačné. Výkonovo môžu byť, ale vždy je tam určitý podiel zahraničných produktov. Rakúsko a Nemecko sa pohybuje na úrovni 90 a viac percent, čiže tá úroveň je rôzna. Ale pokiaľ je pravda, že na Slovensku je 46-percentná potravinová sebestačnosť, tak sme najhorší v rámci EÚ.
Vy hovoríte o 80 %, kedy by sme to mohli dosiahnuť?
My nastavujeme nové programovacie obdobie tak, aby sme to mohli v roku 2020 dosiahnuť. To sa nedá urobiť z roka na rok, ale musíme urobiť určité systémové opatrenia, aby sme sa k tomu číslu dopracovali. Po prvé musíme si vytvoriť domáci potenciál potravín. To znamená, musíme nastaviť výrobné kapacity, či už v živočíšnej výrobe, alebo v rastlinnej tak, aby sme tých 80 % vedeli jednoducho zabezpečiť. Po druhé musíme povedať, čo so spracovateľským priemyslom, Dnes je spracovateľský priemysel úplne odrezaný od prvovýrobcov. Je to určitá anomália, ktorá nie je vo svete bežná. Ekonomiky európskej pätnástky sa vyvíjali tak, že potravinársky priemysel išiel ruka v ruke s prvovýrobcami. U nás počas privatizácie v 90-tych rokoch bol dokonca zákaz, ktorý zabránil prvovýrobcom vstupovať do privatizácií potravinárskych podnikov. My sme išli úplne opačným spôsobom a to sa niekde aj odzrkadlilo. Napokon je to otázka obchodnej politiky, kde si musíme uvedomiť, že 85 % potravín sa predáva už cez existujúce obchodné reťazce. Na Slovensku ich pôsobí dvanásť. Potrebujeme dostať do siete aj týchto obchodných reťazcov domáce potraviny.
Čo je príčinou takého nízkeho čísla potravinovej sebestačnosti na Slovensku?
Dôvodov je viacero. Po prvé slovenské poľnohospodárstvo bolo nastavené na veľkovýrobu. Pred rokom 1989 bolo v podstate Slovensko stopercentne sebestačné a veľkú časť produkcie sme dokonca vyvážali do zahraničia. Bolo to výsledkom toho, že ekonomická efektívnosť a objem výroby už bol nastavený tak, že to bolo ekonomicky samonosné a mohlo to pokračovať. Došla privatizácia, kde sa dostali rôzni noví majitelia, ktorá väčšinou podniky pozastavovali. Vytunelovali, vybrali kešové prostriedky a podnik zavreli, zlikvidovali. Boli známe oblasti, kde bol vybudovaný silný potravinársky priemysel, ako bola Bratislava, Nové Zámky, Lučenec Košice, Michalovce. Boli to mekky potravinárskeho priemyslu, kde podniky popadali. Teda prvý problém bol zlá privatizácia. Druhou príčinou dnešného stavu bol zakázaný vstup prvovýrobcom do privatizácie, čiže došlo k rozseknutiu prirodzeného puta medzi prvovýrobcom a potravinou, lebo prvovýrobcovia väčšinou dávajú len poloprodukt, ktorý musí niekto spracovať do finálnej podoby. Tretí problém bol, že mnohé poľnohospodárske podniky sa nevedeli transformovať, alebo nevedeli pochopiť, že prišla nová situácia a treba inovovať a investovať do produkcie. Dnes vidieť, že napríklad v živočíšnej výrobe sa zainvestovalo, vybudovali sa nové moderné podniky, ktoré vedia fungovať a dokonca vedia fungovať aj bez dotácie. Ale máme obrovské množstvo poľnohospodárskych podnikov, ktoré ešte sú na úrovni konca 80-tych rokov. Poslednú bodku do toho dali obchodné reťazce, ktoré si priniesli vlastnú obchodnú politiku. Sú založené na medzinárodnom dodávateľskom portfóliu a začali ignorovať slovenské produkty, lebo išli po cene a zabudli na kvalitu.
Čo môže urobiť ministerstvo, aby proces zvýšenia potravinovej sebestačnosti naštartovalo?
Ministerstvo môže len nastaviť pravidlá. Ministerstvo neovláda žiadne poľnohospodárske podniky, nevlastní žiadne poľnohospodárske podniky, čiže ministerstvo môže len nastavovať ekonomický a finančný model, aby sa to celé prebudilo. Ministerstvo môže nastavovať vzájomné prepojenia medzi prvovýrobou, spracovaním a obchodom, ale do samotných komerčných vzťahov ministerstvo vstupovať nemôže.