Pred rokmi som v Taliansku videl vynikajúcu karikatúru o procese globalizácie. Zmysel je zrozumiteľný aj bez vtipne nakreslených obrázkov deda a vnučky, ktorí sa v nej zhovárajú:
„Dedo, čo je to globalizácia? Ale, prosím ťa, jednoduchými slovami!“
„No tak… teda, dievča moje, to ti je taká vec, že si mohla kedysi aspoň dúfať, že existuje iný a lepší svet, ale dnes už nemáš ani tú nádej…“
Nájdu sa takí, čo by ako globalizáciu označili len negatíva v smerovaní súčasnej civilizácie. V takto vykreslenom obraze sa jedná o smutnú cestu, na ktorej dnes nádej strácame. Ide však o množstvo procesov a väčšina z nich je prirodzeným a tvarovateľným materiálom, z ktorého až konkrétne ľudské činy vytvárajú niečo postupne udúšajúce aj samotnú nádej, alebo ju budujúce. Služobníci nádeje nás privádzajú k pravdivému, i keď niekedy nepríjemnému poznaniu hraníc možností svojich aj iných. Jej nepriatelia živia v sebe i v druhých falošné predstavy a nezaujímajú sa o hľadanie pravdy, alebo o nej majú iba svoju vysnívanú predstavu. Nepriateľmi nádeje nie sú tí, čo niekedy podľahnú naivnej predstave, ale tí, čo takú predstavu nekonfrontujú s pravdou.
Ján Krstiteľ v evanjeliu na nedeľu Krstu Krista Pána odmieta živiť falošnú predstavu ľudu žijúceho v presvedčení, že on je Mesiáš. Hoci ľuďom rozbíja nádej vytvorenú nimi samými, ponúka zároveň hľadanie pravdy, aby učil budovať nádej skutočne živú. Spája ju s vernosťou pravde a jej hľadaniu bez ohľadu na falošné predstavy ľudu i jeho mocných.
Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“
Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“
(Lk 3,15-16.21-22)
Trpíme nedostatkom osobností s Jánovým charakterom. Aj keď konštatujeme to isté, čo on, konštatujeme to úplne inak ako on. Ján vyslovil s radosťou slová: no prichádza mocnejší, ako som ja. V ústach dnešných ľudí sa tie isté slová stávajú výrokom, ktorým sa ospravedlňuje neochota rozhodovať sa a konať pre pravdu, odôvodňuje sa ním nespravodlivosť, s ktorou už radšej nič nemienime robiť. Odkrývajú hnev a smútok z toho, že niekto iný prevezme pozíciu alebo získa moc, s ktorou som stotožnil seba samého. Nedokážeme už myslieť s nadhľadom, v ktorom ten, kto prichádza, môže preberať moc, aby ju spravoval lepšie. Lepšie ako to vidí moje obmedzené poznanie. Ján s takýmto nadhľadom splnil svoju rolu, keď pokorne prichádzajúceho Mesiáša pokrstil, a prenechal mu priestor.
Správanie tých, čo majú byť osobnosťami spoločenského života, však väčšinou preukazuje neprítomnosť takého rozhľadu a túžby prenechať miesto tým, ktorým kvôli lepšej službe patrí; ktorých možno posiela Boh, aby ho prevzali. Často nedokážu mať nadhľad oni a nemávame ho ani my na pracoviskách, pri spoločných podujatiach, v susedských vzťahoch, v cirkevných spoločenstvách, v rodinách…
Dúfať v lepší svet sa nám spája s mocou, ktorú dokážeme vykonať priamo a po svojom alebo je spojená s človekom, v ktorom vidíme svojho mesiáša. Keď sa však nepresadí nám blízka predstava moci, nablízku je zúfanie. A rýchlo cítime ohrozenie. Jednotlivci i skupiny sa dnes ponárajú do tohto pocitu.
A v tomto všetkom Boh udivuje prítomnosťou ľudí, ktorí nepreberajú túto rozšírenú beznádej z opakujúcich sa sklamaní. Mňa prekvapil nový horizont dôvery, keď za mnou prišiel chalan od psychologičky, ktorá sa nepovažovala za veriacu. Po tom, čo s ním riešila otázky spadajúce do jej odboru, ho orientovala na duchovného vo viere, ktorú vyznáva. Pravdivo rozpoznala, komu aká úloha prislúcha. Je pre mňa svedkom postoja podľa charakteru Jána Krstiteľa a dôvery, ktorá medzi ľuďmi buduje nádej. Aj bez viery konala ako človek vyznávajúci, že v živote ľudí koná niekto mocnejší, určite však s úctou k človeku a jeho nádeji. Prajem jej radosť, akú som z jej svedectva pocítil ja.
V globálnom svete stretáme nie iba falošné nádeje, ktorých opakované odhaľovanie prehlbuje priepasť beznádeje. Sú tu aj svedkovia nádeje, ktorých odchod, ba možno aj smrť sa stávajú jej vzkriesením. Ako bol takým svedkom Ján, tak aj dnes vidím ľudí, ktorí s prirodzenou obavou kroku do neistoty kráčajú životom s nádejou na nájdenie pravdy.
Pre kresťanov cesta takéhoto svedectva začína krstom, ktorým sa začíname podobať nie len Jánovi Krstiteľovi, ale hlavne Ježišovi. Platí o nás to, čo krst zjavil o ňom. Totiž, že môžeme kráčať životom s nádejou milovaných detí Otca nebeského, ktorý ich nesklame. Krst takú cestu začal, v našich rukách je pozvanie tejto neotrasiteľnej nádeje denne objavovať.
Nádej sa nám rozpadáva, keď moc spravuje niekto mimo priestor našich predstáv a niekedy už neberieme ohľad ani na to, že je mu zverená oprávnene.
Nádej postavená na tomto základe zomiera vždyMôže tiež počúvať svedkov nádeje, akým bol Ján. Takému svedkovi sa podriadila aj Pravda osobne, keď sa Jánovi dal Ježiš pokrstiť. Vted
A práve v krste začína život, v ktorom čerpáme
Nespájal nádej predovšetkým s prevážením nad politickou mocou Herodesa, ktorého konfrontoval s pravdou.
Zabúdajú si všímať ľudí, ktorí sa usilujú konať podľa charakteru Jánov Krstiteľa
Otvorme oči pre každodenný život v ktorom takíto ľudia žijú a konajú, lebo z nich
Krstom získava človek nádej na nový život a tú sa oplatí nestrácať. Ale u koho ju nájsť?
Ján to urobil inak a z jeho postoja vzišla pravá nádej napriek takej istej nepriazni ľudí.
Nádej je potom v globalizovanom svete odsúdená.
Krstom sa človek začína učiť dúfať v lepší svet. Učí sa dať dôveru a nádej človeku, ktorého príchod znamená prehodnotiť moje doteraz vytvorené predstavy. Nevieme sa vzdať falošných tónov v zaznievaní nádeje.
On hovoril o niekom mocnejšom s radosťou a hlavne nádejou. Veril v príchod pravdy silnejšej ako je on sám a kvôli nej bol pripravený zmeniť svoje predstavy.
Vedel, že „prichádza niekto mocnejší ako je jeho ja“ .
V Katolíckej cirkvi prežívame pápežom Benediktom vyhlásený rok viery. Zároveň na Slovensku prebieha rok svätých Cyrila a Metoda, ktorí šírili vieru nie len na Slovensku, ale ich zásluhou formovala východnú časť Európy. Ján Pavol II. označil svätého Cyrila a Metoda za pomocníkov pre rast duchovného života v Európe