Pre nižší grant z ministerstva kultúry trval festival tento rok namiesto tradičných šiestich dní iba štyri. Ako sa to na ňom odrazilo a ako tento ročník hodnotíte?
Festival bol menší, ale nie menej kvalitný. Ohlasy od domácich aj zahraničných návštevníkov svedčia o tom, že sa nám podarilo urobiť veľmi zaujímavý a koncentrovaný program bez hluchých miest. Dokonca niektorí vraveli, že isté diela hlavného programu pre nich boli zážitkom na dlhé roky. Sprievodný program bol zase kratší nie pre financie, ale pre zlé počasie. V jeden deň festivalu sme museli odvolať niektoré akcie, ktoré mali byť vonku. Pri peknom počasí však bol záujem veľký a návštevnosť vynikajúca.
O koľko percent menej peňazí ste mali tento rok k dispozícii na organizáciu festivalu?
Vždy máme na festival financie až z 30 rôznych zdrojov, domácich aj zahraničných. Vieme byť do veľkej miery sebestační a vieme si zohnať peniaze aj z iných zdrojov ako od štátu, po minulé roky naša sebestačnosť predstavovala vyše 40 percent celkových nákladov festivalu. Ale práve grantový systém ministerstva kultúry je pre nás veľmi dôležitý, pretože ten už sa nahradiť nedá. Odtiaľ sme však dostávali v predchádzajúcom volebnom období každý rok stále menej peňazí. Pritom na to vôbec nebol dôvod – festival si stále udržiava dobrú úroveň a vysokú návštevnosť a v grantovom systéme ministerstva nebolo menej peňazí, aj keď je kríza. Išlo teda len o postoj k Divadelnej Nitre. Tento rok sme dostali o 25 percent menej ako v roku 2009 a o 35 percent menej ako v roku 2008. Niečo sa potom podarilo získať po nástupe nového ministra, ale deficit je stále ešte dosť veľký. Ďalšia vec je, že jednoročné granty sú pre nás absolútne nevyhovujúce. Ťažko môžeme pripravovať nejakú koncepciu festivalu na niekoľko rokov dopredu, keď vieme len to, koľko peňazí dostaneme na jeden rok, a aj to sa dozvieme až v apríli, keď už máme mať zazmluvnený program. Špičkové európske inscenácie však majú kalendár plný na niekoľko rokov dopredu. S ministrom kultúry Danielom Krajcerom sme už aj o tomto probléme hovorili a dúfam, že sa nám podarí nájsť nejaké riešenie.
Na ktoré predstavenia festivalu bola najlepšia odozva divákov?
Vrcholov bolo viac, každú z tých pomyselných osemtisícoviek sme adresovali inému publiku. Pre mladých ľudí a pomerne široké publikum bolo vrcholom české predstavenie La Putyka, ktoré spojilo herecké umenie s rôznymi prvkami akrobacie a cirkusu. Umelecky náročnejšie publikum nadchla ruská inscenácie Opus č. 7, ktorá v prvej časti zobrazuje originálnymi prostriedkami osud Židov v dejinách a v druhej osud umelca v totalitnom režime. Treťou „osemtisícovkou“ bolo belgické tanečné predstavenie Out of Context – for Pina. Na špici slovenskej prezentácie stála inscenácia HOLLYROTH, ktorá zhodou okolností získala divadelné ocenenia sezóny DOSKY za najlepšiu inscenáciu a najlepší mužský herecký výkon, čo sme pri zostavovaní programu ešte nevedeli, takže nás táto skutočnosť teší dvojnásobne.
Ja tvrdím, že čím väčšia je kultúra, tým väčší gýč dokáže vyprodukovať.Darina Kárová
Okrem slovenského publika chodí na festival vždy aj niekoľko desiatok zahraničných hostí, medzi nimi novinári a divadelní odborníci. S akým zámerom sem chodia?
Tento rok sme tu mali 35 individuálnych pozorovateľov zo 14 krajín. Každý sem príde s iným zámerom. Niektorí preto, aby priniesli do svojej krajiny reflexiu o festivale, niektorí len pre doplnenie vlastného prehľadu. Dôležitou skupinou sú riaditelia festivalov, ktorí si vyberajú inscenácie na svoje podujatia. Tipy z Divadelnej Nitry sa napríklad pravidelne objavujú na festivale v Helsinkách. Chodí sem riaditeľ festivalu z Helsínk a už mnohokrát si vybral najmä z tvorby strednej a východnej Európy. Sú tu aj zástupcovia zahraničných divadelných inštitútov, niekedy aj divadelných domov, teda venues, ktoré tiež pozývajú k sebe hotové inscenácie. Treba povedať, že ak by Divadelná Nitra mala postúpiť do vyššej úrovne a správať sa v rodine špičkových festivalov „in“, mala by tiež robiť vlastné produkcie alebo koprodukcie. No na to skutočne treba iné peniaze, ako v súčasnosti môžeme zohnať.
Divadelná Nitra, to nie sú len štyri alebo šesť festivalových dní, ale celoročná práca na príprave festivalu. Ako vyzerá práca riaditeľky Divadelnej Nitry po zvyšok roka?
Prvou etapou hneď po skončení festivalu sú poďakovania všetkým zúčastneným (ide o vyše 100 subjektov), potom hodnotenie ročníka, jeho dokumentácia a finančné vyúčtovanie. Ak by si niekto myslel, že potom máme do Vianoc oddych, tak sa veľmi mýli. Hneď po skončení 19-teho ročníka festivalu sme začali s prípravou 20-teho. Máme už vyhliadnuté inscenácie, aj také, ktoré k nám tento rok nemohli prísť a snažíme sa ich získať na budúci rok. Rokujeme s divadlami, chodíme na festivaly, pripravujeme projekt na ďalší rok, podávame granty, dojednávame spolupracovníkov a zháňame sponzorov.
Budúci ročník festivalu sa bude konať už jubilejný dvadsiaty raz. Plánujete pri tejto príležitosti nejaké špeciálne aktivity? Čaká divákov bohatší program?
V spolupráci s Divadelným ústavom pripravujeme teoretické podujatie na zaujímavú tému z oblasti divadelnej kritiky a kultúrnej politiky. Okrem toho chystáme výstavu a jubilejnú publikáciu. Zároveň vyjde tzv. dobrovoľnícka brožúrka, kde chceme zverejniť mená dobrovoľníkov, ktorí za tých 20 rokov na festivale pracovali a ešte rôzne zaujímavosti z dobrovoľníckeho života. Obrovský počet dobrovoľníkov je fenoménom Divadelnej Nitry a zahraničné festivaly nám ho až závidia. Tento rok sme mali rekordný počet prihlásených dobrovoľníkov (vyše 200), napokon ich tu pracovalo 143, čo bol tiež rekord. Pokiaľ ide o samotný festival, myslím, že budeme spokojní, ak bude opäť šesťdňový a kvalitný a tak sa vrátime k nášmu štandardu. Chceli by sme pritiahnuť z Poľska do Nitry opäť veľké režisérske meno. Chceme priviesť kvalitné divadlo z Veľkej Británie, ktorú sme tu už dlho nemali. Vyhliadnutú máme aj inscenáciu špičkového divadla z Nemecka. A tesne pred pozvaním je vynikajúca inscenácia z Ruska.
Divadlá z ktorých krajín by ste v budúcnosti radi videli na festivale?
Divadelná Nitra je festival európskeho divadla. Staviame na silných divadelných kultúrach, ako je ruská, nemecká, poľská, ale aj na zaujímavých a inšpiratívnych dielach z Maďarska, Čiech, Francúzska, Litvy, Veľkej Británie či Slovinska. Každý rok sa snažíme o účasť nejakej krajiny, ktorú sme ešte neprezentovali. Máme veľký záujem o divadlá z južnej alebo juhovýchodnej Európy ako sú Grécko, Turecko alebo balkánske štáty. A potom napríklad Škandinávia. Spolupracujeme s asi 40 konzultantmi zo zahraničia v približne 25 krajinách Európy a ich prostredníctvom sa snažíme mapovať celú Európu. Tých 20 rokov existencie je čas, kedy je celkom legitímne položiť otázku, či a ako sa má festival koncepčne meniť. Napríklad či má zostať iba európskym festivalom, alebo má začať systematicky prezentovať aj iné krajiny. Svojho času sme tu už mali Izrael, Spojené štáty a Kanadu, ale to boli len výnimky.
Aká je podľa vás úroveň slovenského divadla, keď ho porovnáte so zahraničným?
Porovnávacie metódy sú rôzne, závisí od toho, či porovnávate priemer alebo špičku. V každej divadelnej kultúre nájdete mainstream a kopu balastu, priemernosti a gýča. Ja tvrdím, že čím väčšia je kultúra, tým väčší gýč dokáže vyprodukovať, takže aj v Nemecku či Rusku sa stretnete popri progresívnej modernej tvorbe s neuveriteľnou priemernosťou. Na druhej strane – aj v malých národoch sú režiséri, ktorí prerazili svojím talentom a odvahou a dostali sa do sveta. Na Slovensku sa veľmi zriedka objaví taká osobnosť, ktorá môže prekročiť hranice nášho štátu, lepšie povedané, o ktorú je v zahraničí záujem. Určite zriedkavejšie ako v iných divadelných kultúrach, aj veľkosťou porovnateľných ako je napríklad Litva, Slovinsko alebo Maďarsko. U nás vládne istý druh spokojnosti samého so sebou a úpadok kritérií. Na druhej strane je tu taká silná tendencia sa zviditeľniť, stať sa mediálne známym, preniknúť do bulvárnych časopisov a televíznych seriálov, že to divadlu neuveriteľne škodí. Povedala by som, že na Slovensku vládne v divadle malomeštiacky duch. Byť pekný, úspešný, dostávať len dobré roly, mať len vypredané hľadiská, nič neriskovať, zapáčiť sa divákom i sponzorom. Málokto sa tu stará o to, že divadlo je aj o niečom inom, o empatii, o ľudských osudoch, o sebaodriekaní a aj o istej hygiene osobnosti. Herci „zašpinení“ z televíznych seriálov, rôznych zábavných relácií a reklamy nemôžu bez následkov vystupovať v divadle, ktoré nesie so sebou isté etické posolstvo, pretože ten nános už je na nich. Divák im prosto neuverí. Aj ich herectvo je poznačené, divadelné herectvo sa plytkou televíznou produkciou deformuje. Vo veľkých kultúrach sa to stáva zriedkavo, napríklad v Nemecku alebo vo Francúzsku je nemysliteľné, aby televízni seriáloví herci hrali v divadle, ktorému o niečo ide, ktoré si buduje prestížne postavenie alebo patrí k špičke. Predstava divadla, ktoré sa robí ako poslanie, oddane a s istou ideou, pre istú tému, posolstvo alebo s cieľom dosiahnuť virtuozitu realizácie, je zrejme u nás prežitok. Alebo ilúzia.
Slovenská divadelná kritika je ohrozený druh. Prosto vymiera.Darina Kárová
V akom stave je podľa vás súčasná slovenská divadelná kritika? V tomto ročníku divadelných ocenení sezóny DOSKY rozhodovalo o víťazoch menej kritikov ako vlani…
Mnohí kritici nehlasovali z etických dôvodov, pretože veľa inscenácií nevideli. Svoju neúčasť na ankete odôvodnili tým, že na hlasovanie nemajú morálne právo. To, že málo videli, znamená, že slovenský kritik málo cestuje, teda že sa priamo neživí kritikou, musí si na to zobrať voľno v práci a predovšetkým, ak má niekam cestovať, tak mu to niekto musí zaplatiť. Na druhej strane, keď niečo napíše, tak to zas nemá kde uverejniť. My, teda myslím organizátorov ankety Dosky, sa v budúcnosti budeme snažiť trochu zlepšiť podmienky pre hlasujúcich kritikov. Ale neviem, či tým zvrátime daný stav. Slovenská divadelná kritika je ohrozený druh. Prosto vymiera. Aj keď nie fyzicky, na počet, tak ako stav, ako elita. Zdá sa, akoby divadelníci vôbec kritiku nepotrebovali, vystačia si s diváckou návštevnosťou, reakciami médií a vlastným pocitom, či je to dobré, alebo nie. To však nie je meranie umeleckej hodnoty inscenácie. Existuje nepriama úmera – keď je inscenácia umelecky špičková, tak je zvyčajne málo navštevovaná, a naopak, povrchnejšie žánre majú návštevnosť vyššiu. Kritik je tu na to, aby s celou svojou výbavou, náročnosťou a autoritou a najmä odvahou ukazoval ako navigátor, ktorým smerom sa lode majú plaviť, aby ako maják upozorňoval na úskalia istých tendencií a smerovaní. V médiách je čoraz menej priestoru pre kultúru. A pritom je divadlo ešte divácky najatraktívnejšie umenie, to už nehovorím o iných druhoch, ako je vážna hudba alebo výtvarné umenie. Sú skvelí spisovatelia, hudobníci, výtvarníci, ktorí sú desaťročia zavretí doma vo svojich pracovniach a ani nevieme, že žijú, proste sa o nich nepíše, na obrazovke ich neuvidíte. To, čo je v médiách, žije, to, čo nie je v médiách, akoby umrelo.
Zhovárala sa Mária Pietová