Registrácia  |   Prihlásenie Podnikám.skNajky.skDámskaJazda.skByvaniejehra.skCestujsi.sk

WebNoviny

Meniny má: Jakub

Počasie na dnes:

Zdielať na:

Brilantný nórsky triler

Autor: WBN/PR, 29. septembra 2015 14:54
Foto: bux.sk
BRATISLAVA 29. septembra (WBN/PR) - Počas prechádzky sa istému mužovi z ničoho nič vytrhne pes a zmizne medzi stromami. Muž sa za ním rozbehne do hlbokého lesa a tam sa mu naskytne otrasný pohľad. Na strome visí obesené dievčatko, odeté ako bábika. Na chrbte má školskú aktovku a okolo krku priviazanú tabuľku s nápisom Cestujem sama.

Prípadu sa ujme práve Holger Munch a veľmi rýchlo pochopí, že bude potrebovať pomoc bývalej kolegyne, slávnej vyšetrovateľky Mie Krügerovej. Len ona dokáže spozorovať stopy, ktoré všetkým naokolo unikajú. Lenže Mia, kedysi energická a plná života, má vážne psychické problémy. Holger Munch sa ju rozhodne vyhľadať a presvedčiť, aby mu pomohla s vyšetrovaním. Podarí sa mu to?

Vrah si s políciou navyše zahráva, vodí ich za nos, posiela do slepých uličiek a celé Nórsko sa obáva, že sa v lese objaví ďalšie brutálne zavraždené dievčatko. Ďalší malý anjel...
Ani Holger, ani Mia v tej chvíli netušia, že tento prípad sa rýchlo zmení na najhoršiu nočnú moru.

"Človek je takmer v pokušení nazvať túto knihu učebnicou modernej detektívky. Takto sa to má robiť! Príbeh obsahuje všetky nevyhnutné ingrediencie a sú namiešané naozaj brilantne," napísal o krimi Cestujem sama Folkebladet. Kniha sa stala bestsellerom v Holandsku (tam sa vypredala už v predpredaji), aj v Nemecku, kde sa viac ako 3 týždne držal v rebríčku prestížneho Der Spiegelu.

Viac mrazivých príbehov z drsného severu
nájdete na www.severskekrimi.sk.


Začítajte sa do napínavej detektívky Cestujem sama.

Na pôrodníckom oddelení nemocnice Ringerike Sykehus v meste Hønefoss sa 28. augusta 2006 narodilo dievčatko. Matka dievčatka, dvadsaťpäťročná Katarina Olsenová, pracovala ako učiteľka v škôlke, no trpela hemofíliou a pôrod neprežila. Pôrodná asistentka a jedna zo zdravotných sestier, ktoré pomáhali pri pôrode, neskôr opísali dievčatko ako nezvyčajne krásne. Bolo nielenže pokojné, ale istým spôsobom vnímalo svoje okolie, preto si k nej všetci zamestnanci pôrodníckeho oddelenia vytvorili zvláštne puto. Pri príchode do nemocnice označila Katarina Olsenová otca za neznámeho. Po pôrode sa vedeniu nemocnice v spolupráci s Úradom na ochranu detí v oblasti Ringerike podarilo vypátrať starú mamu bábätka, ktorá sa pred časom usadila v Bergene. O tom, že jej dcéra bola tehotná, vôbec nevedela, prišla však do nemocnice, kde ju informovali, že jej vnučka zmizla. Krajské policajné oddelenie v Ringerike zorganizovalo rozsiahlu pátraciu akciu, ktorá však nepriniesla želaný výsledok. O dva mesiace neskôr našli telo Joachima Wicklunda, švédskeho zdravotníka zamestnaného v nemocnici, v jeho malom byte v centre Hønefossu. Obesil sa. Na podlahe pod jeho bezvládnym telom ležal na počítači napísaný list, v ktorom stála iba jediná veta. Je mi to ľúto.
Dievčatko sa nikdy nenašlo.
Lisa bola na ceste do školy - jeden krôčik, druhý a potom ešte mnoho, nie?
V tých krásnych nových šatách si Lisa vykračovala veľmi spokojne.

Prvá časť
Kapitola 1
Walter Henriksen sedel pri kuchynskom stole a zúfalo sa do seba pokúšal dostať aspoň časť raňajok, ktoré mu naservírovala jeho žena. Vajcia, slanina, slede, saláma a čerstvo upečený chlieb. Šálka čaju, ktorý vypestovali vo vlastnej záhradke, v tej, ktorú si ona tak veľmi želala, až napokon kúpili tento dom, ďaleko od centra Osla, kde ich najbližším susedom je zalesnená oblasť Østmarka. Podstatné však je, že sa tu môžu venovať zdraviu prospešným činnostiam. Prechádzať sa po lese. Mať vlastnú zeleninovú záhradku. Zbierať lesné plody a huby, no najmä nechať svojho psa žiť slobodnejším životom. Kokeršpaniela, ktorého Walter Henriksen nemohol vystáť, no pretože miloval svoju ženu, nakoniec jej ustúpil.
Prehltol kúsok chleba so sleďom a úporne bojoval so svojím telom, ktoré sa vzápätí pokúšalo všetko vyvrátiť. Odpil si z jablkového džúsu a chcel sa usmiať, aj keď mu v hlave dunelo, akoby mu po nej niekto udieral kladivom. Včerajší firemný večierok nedopadol podľa jeho predstáv, pretože ani tentoraz nedokázal odolať alkoholu.
V pozadí bolo počuť ranné správy, ale Walter Henriksen ich nevnímal, pokúšal sa dešifrovať výraz na tvári svojej ženy a odhadnúť jej náladu. Či bola hore, keď na úsvite prišiel a padol do postele, si teraz nepamätal, ale určite bolo neskoro, príliš neskoro. Pamätal si, ako si vyzliekal šaty, matne sa mu vybavila jej spiaca tvár, to keď si pomyslel našťastie, skôr než dopadol na tvrdý matrac. Presne na ten matrac, na ktorého kúpe tak veľmi trvala, pretože v poslednom čase ju trápili problémy s chrbticou.
Walter si jemne odkašlal, utrel si ústa servítkou, pohladkal sa po bruchu a tváril sa, akoby bol sýty a čakal ho ešte jeden chod.
"Možno by som mohol Lady prevetrať ja," zamumlal a dúfal, že to, čo sa objavilo na jeho tvári, sa aspoň trocha podobá na úsmev.
"No áno, to by bolo skvelé," prikývla jeho žena, trocha prekvapená, pretože aj keď o tom často nehovorili, veľmi dobre vedela, že jej muž neznáša ich trojročnú fenku.
"Možno by si ju mohol zobrať aj na dlhšiu prechádzku, nielen sa s ňou prejsť okolo domu."
Chcel počuť onen pasívno-agresívny podtón, ktorý jeho žena používala vždy, keď s ním bola nespokojná, a hoci sa usmievala, úsmev to vlastne nebol, nahradilo ho niečo iné. On na to nikdy nič nepovedal, ale teraz vyzerala byť spokojná, očividne si nič nezvyčajné nevšimla. Podarilo sa mu to dobre zamaskovať. Sám sebe sľúbil, že odteraz sa už nič podobné nezopakuje. Odteraz bude viesť zdravý život. A žiadne firemné večierky!
"Nie, rozmýšľal som, že ju vezmem hore do údolia Maridalen a potom že by sme zišli po chodníku dole, k jazeru Dausjøen."
"To je skvelý nápad!" usmiala sa jeho žena. Pohladkala psa po hlave, pobozkala ho na čelo a poškrabkala za ušami.
"Ty a tvoj ocko pôjdete na prechádzku, vieš? To bude pekné, áno, bude to veľmi pekné, nie je to super? Jasné, že to je super, Lady, ty moje malé zlatíčko. Si moje zlatíčko?"
Cesta do údolia Maridalen ubiehala ako vždy, keď vzal so sebou na prechádzku aj psa. Walter Henriksen odjakživa nemal rád psov, nič o nich nevedel, a ak by to záviselo od neho, na svete by nebol ani jeden. Pociťoval rastúcu podráždenosť k tomu hlúpemu psisku, ktoré ťahalo vôdzku a nútilo ho tak pridať do kroku. Alebo čakať. Alebo ísť iným smerom, než ktorým chcel ísť on.
Konečne sa ocitol úplne hore, neďaleko bol chodník vedúci k jazeru Dausjøen. Tam mohol psa pokojne pustiť a nechať ho voľne pobehovať. Kľakol si na kolená, pokúšal sa ho pohladkať po hlave a byť naňho milý, kým uvoľňoval vôdzku.
"Tak, teraz si môžeš trošku pobehať."
Pes naňho pozrel prázdnymi očami a vyplazil jazyk. Walter si zapálil cigaretu a na malú chvíľu pocítil voči tej malej fenke niečo, čo sa podobalo na lásku. Ten pes za to predsa nemôže. Vlastne bol vcelku v pohode. A jeho bolesť hlavy tiež začala pomaly ustupovať, čerstvý vzduch mu jednoznačne prospieval. Odteraz bude mať tohto psa rád. Ó, ten pes je taký šikovný! V skutočnosti je také príjemné, prechádzať sa spolu po lese. Teraz boli takmer kamaráti a ona bola veľmi šikovná, počúvala jeho povely. Samozrejme, veď je to bystrý pes. Ani nebola pripútaná na vôdzku a išla pokojne vedľa neho.
V tej istej chvíli kokeršpaniel poskočil, zbehol z chodníka a strácajúc sa v lese zväčšoval vzdialenosť medzi nimi. Dopekla.
"Lady!"
Walter Henriksen zastal uprostred chodníka, kričal za psom, no bezvýsledne. Zahodil cigaretu, hlasno zahrešil a pustil sa krížom cez les, tým istým smerom, ktorým pes zutekal. Po pár metroch smerom nahor zostal ticho stáť. Pes ležal úplne pokojne na malej, svetlom ožiarenej vyvýšenine. Vtedy si všimol malé dievčatko, obesené na strome. Hojdalo sa nad vyvýšeninou. Na chrbte malo školskú aktovku a na krku uviazanú ceduľku. Cestujem sama. Walter Henriksen padol na kolená a automaticky urobil niečo, čo mal chuť urobiť, už keď sa ráno zobudil. Povracal sa a rozplakal.


Pridajte sa k nám na Facebooku

Anketa
Bojíte sa cestovať pre čoraz väčšie riziko teroristických útokov?
Nebojím sa, čo sa má stať, sa stane
Menšie obavy tam sú, ale teroristi ma v mojich cestovateľských snoch nezastavia
Áno, preto radšej dovolenkujeme doma na Slovensku
Do zahraničia necestujem, nemám na to peniaze
Ďalšie ankety