BRATISLAVA 29. decembra (WEBNOVINY) – Nielen divadelníci či literáti a filmári si v sobotu spomenú na deň, kedy nás opustil humorista, dramatik, prozaik, fejtonista a herec Július Satinský.
Jeho umelecký, autorský partner Milan Lasica však na Satinského spomína veľmi často.
„Temer denne sa mi vynárajú buď nejaké spoločné zážitky, alebo sa mi vynára pred očami jeho postava, s ktorou vlastne vediem taký dialóg fiktívny. Som zvedavý na to, čo by si o istých veciach myslel a tak ďalej a tak ďalej,“ povedal pre agentúru SITA Lasica.
Milan Lasica dodnes pôsobí v bratislavskom divadle nesúcom skratky ich priezvisk, v Štúdiu L&S. Popri dnes už nesporne legendárnej bratislavskej divadelnej scéne má Julo Satinský pamätník na Dunajskej ulici v bratislavskom Starom Meste, kde býval aj tvoril od detstva. Jeho pamätníkom je pre Milana Lasicu ich spoločné dielo. „Je to to, čo sme napísali spolu v priebehu štyridsiatich rokov našej spolupráce – naše spoločné dielo a tak sa k tomu aj staviam“.
To, že spoločných inscenácií alebo kníh bude až toľko, desiatky a desiatky, samozrejme nebolo jasné od začiatku. Milan Lasica a Július Satinský začali spoločnú divadelnú tvorbu na vysokej škole. No, ako vraví Lasica, to či spolu zostanú ako autorská dvojica, ešte nevedeli. „Jasné nie je nič hneď na začiatku, ale každopádne tam z našej strany bola tá túžba.“
Štúdium dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave nebolo prvým stretnutím dvojice. „Stretli sme sa prvýkrát v roku 1953 v takom vianočnom programe, ktorý organizoval Pioniersky palác. Ten bol tam, kde je dnes Prezidentský palác a pred tým, ako tam bol ten Pioniersky, tak tam bol tiež Pioniersky a pred tým to bol Grassalkovichov palác. No a potom sme sa stretli v 57. na Hviezdoslavovom Kubíne, potom v 59. sme začali spolu hrať a vystupovať,“ priblížil začiatky Milan Lasica.
Zo spoločnej tvorby Lasica najradšej spomína „predovšetkým na program Večer pred dvoch, ktorý sme začali hrávať s orchestrom Tradicional club“.
Zo spoločného diela, ktoré vznikalo od konca 50. rokov minulého storočia, však Satinského súpútnik má rád vlastne všetko, čo so Satinským zažil. „Niečo sa nám darilo viac, niečo menej, ale v podstate sa dá povedať, že sme mali vždy obecenstvo na svojej strane,“ doplnil v rozhovore pre SITA.
Spoločná tvorba dua Lasica – Satinský sa začala na škole a až do zákazu komunistických normalizátorov trvala desať rokov. V Divadle na korze skončili herci – autori absurdného humoru až v 70-tom. „Divadlo na Korze bolo na Sedlárskej ulici, tam, kde je teraz maďarské veľvyslanectvo a bolo to v dome, ktorý samozrejme nebol v takomto dobrom stave, ako je teraz po rekonštrukcii. Bolo to dolu v pivnici za veľmi zlých ekonomických podmienok, bolo tam vlhko a tieto hygienické podmienky vlastne boli aj takým tým oficiálnym dôvodom zrušenia Divadla na korze, hoci skutočný dôvod bol úplne iný,“ pripomenul Milan Lasica.
Dvojica vystupovala v bratislavskom Divadle na korze tri roky, potom sa na dva roky – kým sa neprišlo na to, že na Slovensku dostala zákaz, uchýlila na scény v Prahe a Brne. „Potom sme prišli zase do Bratislavy a boli sme umiestnení do spevohry Novej scény.“ Na Novej scéne však mohli účinkovať len v inscenáciách druhých autorov. Návrat na scénu sa konal až v apríli 1986 v Štúdiu S, ktoré vzniklo na mieste kabaretu Tatra.
S možnými nástupcami – humoristami, komikmi absurdít života, je to podľa Milana Lasicu ťažké. „Ja nemám veľký prehľad, pretože ja chodím do divadla väčšinou len vtedy, keď hrám. Inak nie som veľký divadelný divák, skôr mám rád filmy,“ zdôvodnil Lasica dôvody, prečo sa mu k téme umeleckých nasledovníkov ťažko vyjadruje. Zároveň sa mu však zdá, „že teraz nejaký taký typ humoru, aký sme robili my, už nie je v móde, ale či to, čo teraz je v móde je lepšie, alebo horšie – to si netrúfam hodnotiť. Každopádne si myslím, že to je asi iné“.
Július Satinský (20. august 1941, Bratislava – 29. december 2002, Bratislava) bol jednou z najvýznamnejších osobností slovenského kultúrneho života. Spolu s Milanom Lasicom bol zakladateľom moderného slovenského humoru.
Divácku pozornosť získali reláciami Ktosi je za dverami a Nikto nie je za dverami a mnohými predstaveniami v Divadle na korze, Tatra revue a Štúdiu S (neskôr Štúdiu L&S) v Bratislave. V posledných rokoch Júliusa Satinského mohli diváci vidieť v Štúdiu L&S v predstavení Šľak ma ide trafiť, či v inscenácii Jubileum.
Satinskému vyšli knihy Moji milí rodáci, Listy rodákom o nebezpečenstvách, ktoré im hrozia, Karavána šteká, psi idú ďalej, Šľak ma ide trafiť, Chlapci z Dunajskej ulice a Polstoročie s Bratislavou.
U detí si získal popularitu vďaka knihe Rozprávky uja Klobásu. Posmrtne vyšla kniha spomienok Momentálne som mŕtvy, zavolajte neskôr či výber fejtónov Listy z Onoho sveta, ktorý zostavila jeho dcéra Lucia. Literárne činný bol aj ako spoluautor divadelných scénok Nečakanie na Godota, divadelných hier Náš priateľ René, Deň radosti a Jubileum. Účinkoval vo filmoch S tebou mě baví svět, Vesničko má středisková, Utekajme, už ide! a ďalších.