BRATISLAVA 27. apríla (WEBNOVINY) – Podnetom pre nakrútenie filmu Strážca divočiny (2010) bola snaha Štátnych lesov TANAPu vniknúť do Tichej doliny a vyťažiť kalamitné drevo. Dlhoroční známi, Erik Baláž a Robert Rajchl, chceli toto územie zachrániť a uvedomili si, že sa to nepodarí bez toho, aby ľudia vedeli, aký poklad sa v nej skrýva. „Rozmýšľali sme, ako zachrániť Tichú a uvedomili sme si, že bez podpory ľudí, bez toho, aby ľudia videli, aká je Tichá dolina výnimočná, tak sa nám to dlhodobo nikdy nepodarí. Jediný spôsob je ukázať ľuďom, o čo by sme mohli prísť,“ uviedol v rozhovore pre agentúru SITA kameraman a režisér Robert Rajchl s tým, že „chceli, aby aspoň v poslednej pevnosti, Tichej doline, to bolo ponechané tak, ako to bolo po milióny rokov, predtým, ako začali lesníci diktovať, čo sa má diať v lese“. S prípravou snímky začali na jeseň v roku 2006, filmovať a fotografovať začali na jar 2007. To už sa k Erikovi Balážovi a Robertovi Rajchlovi pridal taliansky fotograf Bruno D’Amicis, ktorého fotografie obsahuje kniha Posledná pevnosť.
Hlavným „hrdinom“ Strážcu divočiny je medveď, „sekundujú“ mu vlky, jelene či kamzíky. Snímka vznikla výlučne skrytým filmovaním divokých zvierat vo voľnej prírode. Napriek tomu, že to bolo spojené s nosením ťažkej techniky na vlastných chrbtoch, pričom tvorcovia sa pohybovali len vo dvojici, alebo v trojici, aby si ich zvieratá nevšimli, Robert Rajchl je spokojný. „Autenticita, pravdivosť bola pre nás omnoho dôležitejšia ako technicky perfektné zábery,“ vysvetlil. Ako dodal, na začiatku mali plán, čo všetko chcú nakrútiť a nafotografovať. „Mali sme nejakú predstavu o tom, čo by sme chceli nakrútiť, mali sme približný scenár, aké scény sa tam dajú nafilmovať, ale v skutočnosti si scenár napokon napísala príroda sama,“ uviedol.
Tvorcovia sa vo filme neskryli za kameru. Diváci a diváčky vidia aj proces tvorby, rozprávač Marián Geišberg im hovorí aj o cieľoch či pocitoch trojice. „My sme boli od začiatku presvedčení, že ak filmu dáme ľudský príbeh, budú sa s tým ľudia vedieť lepšie stotožniť. Tiež sme chceli ukázať a priznať, že nie sme žiadni profesionálni filmári. My sme ochranári nadšení tým územím a chceme ukázať to krásne, takže sa nehanbíme za to, že je tam pár záberov roztrasených. Ale možno aj toto presvedčí ľudí, že toto je skutočne autentický film,“ vysvetlil Rajchl.
Strážca divočiny vznikal podľa Rajchla s „menšinovou“ finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Veľkú časť peňazí získali filmári inými zdrojmi, napríklad od holandskej nadácie International Bear Foundation a Svetového fondu pre ochranu prírody. „My sme chceli zostať nezávislí v tom, že nám nebude nikto diktovať, ako máme a čo máme filmovať, či si máme prenajať cvičené vlky, alebo iné zvieratá. Nepodpísali sme teda žiadny kontrakt so žiadnou televíziou a všetko sme robili na vlastné náklady. Filmovanie však bolo také časovo náročné, že sme sa nemohli venovať vlastným profesiám,“ povedal. Preto sa rozhodli, že dajú možnosť ľuďom, aby si dopredu kúpili DVD a podporili ich tým. Darcovia a darkyne teraz dostávajú zdarma DVD a ich mená sú navyše uvedené v záverečných titulkoch filmu.
Strážca divočiny má za sebou premiéru, ktorú absolvoval na festivale Hory a mesto v Bratislave. Publikum vo vypredanom kine živo reagovalo najmä na scény hrajúcich sa medvieďat, no aj na mnohé ďalšie. Tvorcov, ktorí boli v sále, to „príjemne prekvapilo“ a Rajchl to označil za zadosťučinenie. Autori si napokon z prehliadky odniesli dve ceny – Grand Prix festivalu a Cenu Literárneho fondu pre najlepší slovenský film. Film teraz čaká ďalšia púť. „Plánujeme prihlásiť sa na rôzne festivaly prírodopisných filmov, dokumentárnych filmov. Takisto sme minulý mesiac začali rokovania s jednou veľkou zahraničnou televíziou, ktorá by nás zastupovala pri predaji do ďalších krajín. Zatiaľ to vyzerá, že o film majú veľký záujem,“ prezradil Robert Rajchl.
SITA