Literárna ochutnávka: Zimná cesta - koncert banality a citu

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Vták, mráz, zima
Foto: Ilustračné foto SITA, AP

Vydavateľstvo Artforum prichádza na knižný trh s unikátnou publikáciou – tak ako dobré víno dozreli i príbehy domácich a svetových autorov. Netradičný edičný plán s názvom Château Vydavateľstvo Artforum, Dobrodružstvo myslenia, je súborom ukážok kníh od 21 autorov, ktorým vydavateľstvo doposiaľ vydalo knihy, ale aj tých, ktoré vydá do konca roka 2011. Zbierka ukrýva starostlivo vyberané ukážky diel spolu s profilmi autorov a prekladateľov. Ochutnávku zo zberu tých najlepších „odrôd“ ponúka i portál Webnoviny.sk.

Elfriede Jelinek (1946) je rakúska spisovateľka, dramatička a nositeľka Nobelovej ceny za literatúru za rok 2004. Narodila sa vo Viedni, rumunsko-rakúskej matke a českému emigrantovi so židovskými koreňmi. Zažila prísnu výchovu v katolíckej škole a už odmala sa túžila vymaniť spod vplyvu matky, ktorá z nej chcela mať klaviristku. Jej dielo má mnoho tvárí a je označované ako kontroverzné pre svoju angažovanosť – politickú, feministickú, ľudskú. Autorka, ktorá momentálne žije v Mníchove, je aj autorkou predlohy slávneho filmu Pianistka. V slovenskom preklade jej vyšiel román Milenky a v českom preklade Lačnost.

Ako druhú vyberáme ukážku z diela rakúskej spisovateľky, nositeľky Nobelovej ceny za literatúru, Elfriede Jelinek – Zimná cesta.

Na začiatku bol neradostný osud vyhnanca v nehostinnej spoločnosti, ktorý prozaik Wilhelm Müller premenil na básne. Tie potom Franz Schubert zakomponoval do piesňového cyklu s názvom Zimná cesta, ktorým sa inšpirovala aj rakúska autorka. Základné motívy, ktoré predstaví v úvodnej kapitole, sa cyklicky vracajú s typickou nástojčivosťou, dovedenou až na hranicu možného vnímania. Banalita, city, hravosť, túžba, samota, stroskotanie. Osobná spoveď “modernej vyhnankyne” na chladnej ceste životom.

Zimná cesta: Jeden

…Čo to tiahne, čo sa to so mnou tiahne, čo sa to tiahne popri mne? Môj tieň to byť nemôže, prenechala som ho tomu, čo je už za mnou, ten bol po celý čas za mnou, zopárkrát som ho predbehla, nechcel so mnou ísť, nechcel to so mnou ťahať ďalej. Je vôbec možné vrhnúť ho vpred a potom doň odhodlane naskočiť? Môže tieň prelomiť to, čo je za mnou, tým, že ma predbehne? Nemám potuchy. Hovorím sama so sebou, veď nikto iný so mnou nehovorí. Trčím až po krk vo svojom zlyhaní. Trčím vo svojej povinnosti
Bez názvu
Foto: SITA/AP

vandrovať, pripomínajú mi moju vandrovnícku povinnosť, berú ma síce so sebou, ale vandrovať ma nenechajú, beztak im nemôžem stačiť, to sa vie. Ktovie, kto to vie? To je jedno. Nestačím. Komu to nestačím? Kto hovorí, že nestačím, svojmu vlastnému životu nestačím, že v škole života musím dostať nedostatočnú? Chcela som prísť riadne načas, aby nezbadali, že tu som, aby ma nevyhodili, chcela som sa scvrknúť, ale čas nie je na mojej strane, nahovárala som si že nie som z tohto času, pochádzam z inej dočasnosti než je táto, ale nefungovalo to. Dalo by sa aj povedať: som tu privčas i prineskoro zároveň, som tu teda navyše? Jednou skutočnosťou je skutočnosť času, a druhou: ja.

Chcela som zostať, ale zopakovať sa NIE JE možné, tak ako sa nikdy neopakujú dejiny alebo čas, to je pozoruhodné, dejiny to ale aspoň skúšajú, pokúšajú sa o to zas a zas, zopakovať sa, akoby samy od seba, samozrejme, stroskotávajú samy na sebe. Čas ale obdivujem tiež. Nikdy sa nezopakovať, to je výkon! Stále ísť, stále len ísť, dokonca aj hodinky to občas zloží, ani tie nemôžu stále len ísť, niekedy zdochnú ako človek. Sama tiež zaradím na predbiehanie, veď nech sa udeje čokoľvek, pri rozbiehaní sa ešte dá cúvnuť, no v plných otáčkach už nie. Ale povedzte to času! Nikdy nejde späť. Človeku sa síce zdá, že sa niekam vrátil, ale nie je to tak. Dokonca aj minulosť ma predbehne, beží si vpred a ja mimovoľne s ňou, minulosť je nákazlivá, má nákazlivý úsmev, a keď ju človek míňa, tak ju podľa toho úsmevu azda aj spoznáva a radostne sa ohliadne, akoby bol vítaný, taký milý úsmev, skoro srdečný!, ale to už nie je tá minulosť, ktorú pozná, ktorú predsa dobre pozná, pretože predsa pozná iba vlastnú minulosť, márnenie možností, niekto iný má inú minulosť, márni svoje vlastné možnosti, márni svoju vlastnú budúcnosť, svoju si ale musím zmárniť sama…

Vták, mráz, zima
Foto: Ilustračné foto SITA, AP

…Taká milá minulosť, páčila sa mi, ale keď som ju mala, nevážila som si ju, príde oveľa horšia minulosť, bude sa ťahať ako mesačný tieň cez niečo svetlé, čím som mohla byť ja, alebo aspoň tým mesiacom, no neotáčaj sa, je to len minulosť, okolo ktorej prejdeš, veru nie, prejdem okolo svojej budúcnosti, minulosť, okolo tej som v minulosti prechádzala stále, a budúcnosť, ach, budúcnosť, tú som odjakživa dobiehala, už som za ňou, protiklad Achilla a korytnačky, už som za tým, lebo som ju navždy dobehla…

Štyri

(Svet, aký zažila Natascha Kampuschová)

… Je tu stopa jej kročají, no zrazu je preč, skončila sa pri bielej dodávke, tú nikto nepozná, tú len jej majiteľ pozná. Márne hľadám. Detské nohy sa tu motali, a potom sa stopa jednoducho stratila. Krik chce von, ale hlasivky nespolupracujú, a tak teda krik zasa odíde, nemo, nemohol vyjsť. Krik nevyjde. Dievča vyjde von až oveľa neskôr. Budú ňou za to pohŕdať a budú ju trestať, že bola tak dlho preč, budú ju trestať pohŕdaním, pretože je teraz opäť na verejnosti, pretože je zase tu. Pretože už nevydržala dlhšie v temnote. Tá malá, čo sa tak často potulovala po chodbe, chodbou, teraz už nemôže putovať a potulovať sa, niet tu žiadnej chodby, je tu len diera. Diera s trezorom a pred ním železobetónové dvere, Kristov hrob bol proti tomu hovno. Budú ju karhať, pretože sa znovu dostala na verejnosť. Tú malú budú karhať, ale jej srdce z toho nezamrzne. Mala radšej zostať tam, kde bola. Kto ju vôbec potrebuje? Nepoznám nikoho, no možno dvoch, troch predsa, čo by ju mohli potrebovať. Klame. Bola predsa po celý čas tu. Bola stratená, ale nestratila sa. Po celý čas predsa mohla byť celkom dobre tu. Prečo potom bola vôbec preč? To hádam ani nebolo nutné!

Zima
Foto: Ilustračné foto SITA, AP

Neprekážalo by nám, keby tu bola zostala, len ďalší človek, čo býva trochu od ruky. Veď je teraz znova vonku, čo ešte chce? Chce sa nad nami vyvyšovať? Chce byť pre nás večnou spomienkou? Na čo? Prečo? Čo vlastne chce? Naše bolesti predsa tiež mlčia, teda väčšinou. Prečo potom ona nemlčí? Naše bolesti sú podstatnejšie. Bolo by oveľa lepšie, keby mlčala, než hovorila. Je obeť. A my tu žiadne obete nepotrebujeme. Máme už dosť obetí. Nech zase zmizne. Naše srdcia boli ako zamrznuté, chladne v nich ustrnul jej obraz, ale len čo bola tu, už sme ju nechceli.

…Tak. Čas zatvorí dvere a odíde. V čase a na čase by nemali zostať žiadne odtlačky prstov. Keď nemá zacapkané prsty, nezostanú žiadne stopy. To vedela, to sa táto maličká musela naučiť, ako nezanechať žiadne stopy. Stopy sú zakázané. My ale, ale, my radi zanechávame akékoľvek stopy a chceme ich aj ukázať. Tie naše stopy majú zostať. V snehu ich netreba zanechať, tam sa stopa aj tak stráca. Naše stopy sú oveľa krajšie, väčšie, silnejšie odtlačené, lepšie vytlačené, to je ale krásna stopa, čo som tu zanechal, nechcete sa pozrieť? Tuto, nech sa páči! Takú stopu už v živote neuvidíte! Prečo sa s tou svojou ohromnou stopou nedostanem do televízie? Končí pri lyžiarskej chate a zasa z nej vychádza von. Nech to len niekto skúsi po mne zopakovať! Mnohí to skúšajú? Tým lepšie! Náš čas je odmeraný a my z neho chceme vyťažiť maximum!…

Ďalšie k téme

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Firmy a inštitúcie Artfórum