Registrácia  |   Prihlásenie Podnikám.skNajky.skDámskaJazda.skByvaniejehra.skCestujsi.sk

WebNoviny

Meniny má: Ružena

Počasie na dnes:

Zdielať na:

Cirkev má primeraný strach

Autor: SITA, 27. decembra 2013 11:41, aktualizované: 27. decembra 2013 11:41
Predseda Konferencie biskupov Slovenska Stanislav Zvolenský.Foto: SITA

Končí rok vierozvestcov, svätých Cyrila a Metoda. Splnil ciele, s ktorými bol vyhlasovaný?
Dá sa povedať, že priniesol obohatenie. Priniesol predovšetkým hlbšie poznanie o živote sv. Cyrila a Metoda v optike súčasného človeka. Obnovilo sa hlbšie skúmanie tohto obdobia.

Sv. Cyril a Metod nepatria u nás medzi najpopulárnejších svätcov. Kostoly sú skôr zasvätené iným svätcom, ľudia majú populárnejších svätcov.
Jubilejný rok bol tiež príležitosťou a snažili sme sa o to, aby sme posilnili vedomie úcty, aj vnútorného, ľudského, duchovného vzťahu k našim koreňom duchovným, kultúrnym, náboženským, ktoré sv. Cyril a Metod predstavujú.


Jeden rok končí, rok 2014 ste sa rozhodli zasvätiť Sedembolestnej Panny Márie. Prečo?
Sedembolestná Panna Mária je chápaná na Slovensku ako hlavná patrónka Slovenska a celé storočia je osobitným spôsobom uctievaná. Rok 2014 je rokom 450. výročia začiatku úcty k Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne. Videli sme toto okrúhle jubileum ako vhodnú príležitosť pripomenúť si posolstvo, ktoré pre nás vychádza zo Sedembolestnej Panny Márie, alebo prečo ju berieme za patrónku Slovenska.

Čo nám môže povedať v súčasnosti?
V súčasnosti, tak ako aj v minulosti zostáva základná myšlienka, ktorú prežíva každý človek, čo uvažuje nad životom. Keď chce dokázať niečo dobré v živote, nevyhnutne musí prijať aj námahu a bolesť. Život človeka na svete je poznačený aj zlom a nedokonalosťou. Život je ranený zlom a nedokonalosťou, ranený hriechom. Uskutočnenie dobra je preto spojenéaj s námahou a bolesťou. V tom je Sedembolestná Panna Mária vynikajúci príklad človeka, ktorý je ochotný prijať bolesť, nezúfať a ísť za tým, čo je dobré. Tvoriť to, čo je dobré. Sedembolestná je aj príkladom človeka, ktorý vie prijať ťarchu tohto pozemského života a nestratí nádej v Božiu dobrotu. O tomto posolstve by sme chceli hlbšie v nasledujúcom roku rozmýšľať.


Nezdôrazňujete príliš bolesť a ťarchu? Nemal by byť pohľad viery skôr radostný? Aj Panna Mária asi bola radostná žena.
Jedným z motívov, prečo rok Sedembolestnej vyhlásili je, aby sme prišli k správnemu poznaniu. Naozaj nejde len o bolesť. Tá je len nevyhnutnou súčasťou života. Bolesť znášame preto, aby sme prišli k radosti. Športovec, ktorý trénuje, pripravuje sa, podstupuje určitú námahu, určitú bolesť, aby mohol zažiť radosť z víťazstva. Aj každý vzťah, ľudia, keď sa majú radi, prežívajú bolesť v nejakom ohrození, nejakej ťažkosti, ale snažia sa jeden druhému pomáhať, aby potom prežili radosť z toho, že tú ťažkosť prekonali. Rodičia prežívajú bolesť, úzkosť vo vzťahu k svojim deťom, keď sa snažia ich dobre vychovať a potom môžu prežívať radosť z úspechu svojich detí, alebo aj z vedomia, že v rodine je láska, keď zažijú lásku detí. Čiže celé je to o tom, nájsť správne pochopenie bolesti. Zdá sa, že v mentalite súčasného človeka je prvý motív bolesti sa vyhnúť. Sedembolestná Panna Mária neznamená, že vyhľadávame bolesť, že si ju tvoríme sami zbytočne, ale k realite života nevyhnutne patrí aj bolesť a námaha. Útek pred nevyhnutnou námahou a bolesťou znamená aj narušenie niečoho dobrého. Tento rok má nás viesť k pravdivému pohľadu na náš život. Niektoré hodnoty nie je možné dosiahnuť bez námahy a bolesti. Útek pred touto námahou a pred touto bolesťou bol by útekom pred možnosťou vykonať, dosiahnuť dobro.

Zdá sa Vám, že ľudia zatvárajú oči pred bolesťou? Teda vidíte to tak, že utekajú pred bolesťou? Že si zjednodušujeme život?
Tak nedá sa generalizovať, aby som nebol nespravodlivý. Je iste veľa ľudí, ktorí sú vnímaví, ktorí si nezatvárajú oči pred bolesťou, ktorí sa snažia odstraňovať bolesť, by, snažia sa uľahčiť život trpiacim. Takže je zrejmé, že nie všetci pred bolesťou unikajú. Ale je tu tendencia, zjednodušujúco povedané, k životu, ktorý znamená len užiť si, mať pohodlie, žiť len svojím spôsobom pre to, čo je príjemné, čo nie je namáhavé. Keďže tá tendencia je tu, tak je vhodné ľudí motivovať, že prijatie námahy a aj určitej ťažkosti, je nevyhnutné, aby sme mohli niečo dosiahnuť.

Na konci decembra si pripomíname vznik samostatnej slovenskej cirkevnej provincie.
Pre nás vznik slovenskej cirkevnej provincie bol veľkým krokom dopredu vo vnútro cirkevnej emancipácii. Provincia vznikla v čase, kedy nebola priaznivá situácia pre náboženstvo, teda počas obdobia komunizmu. Emancipácia spočívala v tom, že prvýkrát Slovensko malo niečo samostatné. Aj keď nie v civilnej spoločnosti, ale v právnom poriadku spoločnosti náboženskej. Vznikom slovenskej cirkevnej provincie Slovensko existovalo ako samostatné územie a v tomto zmysle bolo akoby takou predzvesťou aj samostatnej Slovenskej republiky.

Čo sa týka štátoprávneho usporiadania, dá sa povedať, že cirkev predbehla dobu?
Cirkev bola v tomto možno schopnejšia urobiť úkon preto, lebo jej to išlo ľahšie.

Hovorí sa, že o vznik cirkevnej provincie sa pričinil Gustáv Husák.
Počul som o tom. Nie sú to však veľmi objektivizované informácie. V každom prípade je veľmi zaujímavé, že vznik slovenskej provincie sa istým spôsobom javí ako nelogický. Takže musel tam byť nejaký zásah, keďže o všetkom vtedy rozhodovala komunistická strana. Svätá stolica sa mohla snažiť, ale ak by nebol býval súhlas vedúcich predstaviteľov vtedajšieho štátu, v ktorom rozhodujúce slovo mali predstavitelia strany, asi by to možné nebolo. Keďže medzi rozhodujúcich predstaviteľov vtedy v štáte, aj v strane pravdepodobne patril Gustáv Husák, je veľmi vysoko pravdepodobné, že musel mať na tom podiel aj on.


Viete pomenovať nejakého autora myšlienky vzniku samostatnej provincie, či už na Slovenku alebo vo Vatikáne? Vieme, koho to bola iniciatíva?
Iniciatíva vychádzala z princípu života cirkvi. Územie niekdajšej Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy, sa predtým nazývalo Trnavská apoštolská administratúra. To znamenalo, že je to prechodný cirkevný subjekt. Žiaľ tento prechodný cirkevný subjekt trval od roku 1920. Na Slovensku jestvovala veľká túžba vo vnútri cirkvi, aby sa tento prechodný cirkevný subjekt premenil na stály cirkevný subjekt, ale to znamenalo aj zadefinovanie a definitívne rozhodnutie, že už toto územie nikdy nebude patriť do Ostrihomskej arcidiecézy, kam pôvodne patrilo. Historický vývoj bol komplikovaný, nepodarilo sa to pred vojnou. Potom po vojne nastali zasa nepriaznivé spoločenské podmienky, takže sa toto rozhodnutie odďaľovalo .

V novembri vzbudil pozornosť pastiersky list.
Pastierky list reagoval na jednu čiastku aktuálnych otázok slovenskej spoločnosti.
Jestvuje veľa veľmi dôležitých vecí v spoločnosti, ktoré sú zreteľné vo svojich dôsledkoch a cirkev si ich musí všímať. Zároveň aj cirkev má povinnosť všímať si veci, ktoré začínajú, ktoré sa rozvíjajú, ktoré ticho rastú a rozširuje sa ich vplyv na spoločnosť, predovšetkým napr. v oblasti školstva. Nemusia byť celkom zreteľné pre celú spoločnosť tak, ako iné problémy. Cirkev pokladala za vhodné upozorniť aj na tieto ťažkosti.

Nebol príliš negativistický? Nedal sa napísať inak?
Všetko sa dá napísať aj inak. Každý pastierky list na určitú tému sa dá napísať viacerými spôsobmi.

Listu boli vyčítané tvrdé pojmy ako „sodomský paškvil“, „kultúra smrti“.
Možno spôsob vyjadrovania bol rozdielny oproti predošlým pastierskym listom, ale tento list využil zreteľnejšie vyjadrenia preto, aby upozornil na nebezpečenstvo, aby bol motiváciou uvedomiť si, že tu jestvuje nebezpečenstvo, ktoré je zatiaľ zrejmé určitej skupine ľudí, ale nie široko. Tieto slová boli použité na to, aby silnejšie motivovali ľudí.

Má cirkev strach z rodovej rovnosti? Alebo obavu? Alebo je to len upozornenie, že kde sa môže spoločnosť posunúť?
Cirkev má primeraný strach. Pre nás je problematika, ktorej sa dotýkal pastiersky list, problematikou a systémom, ktorý chápeme, že ide proti prirodzenosti človeka. My strach nemáme v tom, že by bola v konečnom dôsledku zmenená prirodzenosť človeka. Len veľké množstvo ľudí si môže svoj život pokaziť mylnými názormi, mylným spôsobom života. Nemáme strach z toho, že by niekto zvíťazil nad prirodzenosťou človeka. Môže sa o to pokúšať. Skôr vidíme nerozumnosť v tomto pokuse a že pri tom pokuse mnoho ľudí môže stratiť svoj život, že jednotliví ľudia môžu prehrať. V tomto zmysle nemáme strach, že by niekto zlomil prirodzenosť človeka. Strach máme o jednotlivé osudy, že sa môžu pomýliť naši mladí ľudia, že môžu nesprávnym spôsobom pozerať na seba samého a kým budú vládať zistiť, že sa mýlili, môže byť neskoro. Môžu nastať deformácie, ktoré budú v ich chápaní alebo v ich psychike, mentalite, budú veľmi ťažko napraviteľné. Niekedy je veľmi ťažké v živote človeka zniesť vôbec vedomie, že niečo som vo svojom živote stratil, prehral. Na to treba dosť veľkú duchovnú silu.

Vy ste sa v tom liste dotkli aj politikov. Všeobecne. Nepomenovali ste ich. Pomenujete niekedy konkrétnejšie politikov?
Politici sú pre nás ľudia, ktorí sú katolíci a pracujú vo verejnom živote. My sme tento list písali katolíkom a chceli sme ich všetkých požiadať, aby prijali túto našu výstrahu. Rozmýšľali nad touto problematikou. Predovšetkým tí, ktorí majú pre svoje schopnosti, pre svoj talent vplyv na verejný život spoločnosti. Chceli sme, aby rozmýšľali nad týmto a vo svojom svedomí hľadali pravdu, aby sa nepoškodilo našej spoločnosti. Chceli sme povedať, vy máte za to zodpovednosť. V tom je veľká služba politikov aj katolíkov, ktorí sú v politike, aby reprezentovali správne myšlienky, ktoré zodpovedajú prirodzenosti človeka. Pastierky list mal tých politikov osloviť tým, že ak by voči tomuto systému myslenia neboli pozorní, ak by naň nereagovali, umožnili by kultúru, spôsob života, ktorý vedie k smrti spoločnosti. Preto je to postavené aj na kultúre života a kultúre smrti.

Napísali ste aj, že nemôžete podporiť politikov, ktorí by presadzovali kultúru smrti. Budete ochotní aj naozaj, keď najbližšie budú prezidentské voľby, povedať, že toto sú kandidáti, ktorí podporujú kultúru života a toto sú kandidáti, ktorí podporujú kultúru smrti?
Bolo by zjednodušujúce, keby sme podcenili našich ľudí a postavili sa a menovali, ako keby sme kádrovali, že to je politik kultúry života, tento je zasa politik kultúry smrti. Naši ľudia majú náboženské poznatky, poznatky o živote. Je to dostatočné na to, aby si vo svojom svedomí vedeli urobiť úsudok, ktorým by aj vedeli zodpovedať výzve voliť tých predstaviteľov vo verejnom živote, ktorí napomôžu kultúre života.


Pridajte sa k nám na Facebooku

Anketa
Bojíte sa cestovať pre čoraz väčšie riziko teroristických útokov?
Nebojím sa, čo sa má stať, sa stane
Menšie obavy tam sú, ale teroristi ma v mojich cestovateľských snoch nezastavia
Áno, preto radšej dovolenkujeme doma na Slovensku
Do zahraničia necestujem, nemám na to peniaze
Ďalšie ankety
Reklamné odkazy