Čo zanedbal štát, keď veľkí dodávatelia neplatia malým firmám a živnostníkom?
Štát má povinnosť vstupovať do procesov a musí dokázať obhájiť zdroje daňových poplatníkov pri takých verejných zákazkách, ako je výstavba diaľnic. Štát prostredníctvom obstarávateľa predsa vypláca hlavného dodávateľa a preto musí mať záujem, aby si dodávateľ plnil záväzky voči svojim subdodávateľom. Už dlhodobo bolo evidentné, že Váhostav si svoje záväzky neplní a preto štát mal do tohto procesu dávno vstúpiť.
Ako to mohol spraviť?
Je pravda, že v súčasnosti neexistuje žiadna špecifická legislatíva, ktorá by štát k takýmto zásahom explicitne oprávňovala. KDH však už v roku 2012 podalo prvýkrát návrh zákona o ochrane subdodávateľov, ktorý dával štátu takýto legislatívny nástroj. Vláda Smeru však náš návrh odmietla. Chceli sme, aby hlavný dodávateľ si plnil voči obstarávateľovi, teda štátu oznamovaciu povinnosť o všetkých subdodávateľoch, ale aj všetkých svojich finančných záväzkoch voči subdodávateľom v lehotách, ktoré sa odvíjajú od momentu, keď prijal platbu od obstarávateľa. Ak by si svoje finančné záväzky v danej lehote neplnil, zákon by umožňoval obstarávateľovi použiť v spolupráci s ÚVO viacero reštrikčných nástrojov, a to od pozastavenia platieb až po diskvalifikáciu hlavného dodávateľa z tejto verejnej zákazky a následné aj obmedzenie jeho účasti na ďalších verejných obstarávaniach.
KDH už v roku 2012 vedelo, že existujú problémy s preplácaním faktúr?
Už v minulosti sme zaznamenávali mnohé indície o zlej platobnej disciplíne medzi podnikateľskými subjektmi. Samozrejme, že najviac boli postihovaní tí najzraniteľnejší, malé firmy a živnostníci. Nešlo len o Váhostav. Bolo viacero firiem, ktoré mali problém s uhrádzaním svojich záväzkov. A nešlo len o prípady, keď firma nemala dostatok zdrojov na plnenie svojich finančných záväzkov. Niektoré firmy si neplnili svoje záväzky svojvoľne, s aroganciou, uvedomujúc si svoje dominantné postavenie. Je to výsledok zlého podnikateľského prostredia a takmer žiadnej vymožiteľnosti práva. Našim návrhom sme preto chceli riešiť konkrétny problém, ktorý sa rozvíjal nevídaným spôsobom, keď veľké firmy, ktoré čerpali verejné zdroje, si neplnili svoje povinnosti voči svojim dodávateľom. KDH je za to, aby verejné zdroje boli využívané cielene, teda na krytie nákladov a záväzkov spojených s realizáciou zákaziek, ktoré sú súčasťou verejného obstarávania.
Prečo vznikol problém s neplnením si záväzkov? Je to problém nízkej ceny?
Určite nie. Často je dôvodom fakt, že firma, ktorá získala verejnú zákazku nie je finančne zdravá. Už od počiatku je nesolventná. Nízky stupeň likvidity jej nedovoľuje, aby svoj majetok operatívne premenila na hotovosť a zaplatila svoje záväzky. Teda problém je už v samotnom nastavení podmienok obstarávateľom pri výbere firiem v rámci verejného obstarávania. Je preto najvyšší čas prísť s úplne novým zákonom o verejnom obstarávaní.
Prečo potom ste prišli s návrhom chrániť subdodávateľov a nie zmenami verejného obstarávania?
Snažili sme sa promptne riešiť aktuálny problém neplatenia faktúr. Náš návrh účinne riešil príčinu tohto problému. Žiaľ, zrejme to niekomu nevyhovovalo.
KDH návrh chrániť subdodávateľov predložilo štyrikrát. Smer ho vždy odmietol.
Smer vždy tvrdil, že vláda pripraví komplexnejší návrh. Doteraz sa tak nestalo. Svojou nečinnosťou dláždili cestu vybraným spoločnostiam k účelovým až podvodným reštrukturalizáciám. Takto došlo aj k najviac medializovaným reštrukturalizáciám Váhostavu, alebo predtým Doprastavu. V prípade prijatia nášho zákona už v roku 2012, dnes by sme tieto problémy nemuseli riešiť. Nedá sa vylúčiť, že v mnohých takto účelovo reštrukturalizovaných firmách dochádzalo k podvodom. Peniaze od štátu boli použité na iné účely, nie na plnenie záväzkov spojených s realizáciou verejnej zákazky.
Hovoríte o účelových reštrukturalizáciách.
Viaceré spoločnosti, ktoré vstupovali do procesu verejného obstarávania, už dopredu kalkulovali s možnosťou neplnenia si svojich záväzkov voči svojim subdodávateľom. Nielen preto, že ponúkli relatívne nízku cenu. Vedeli, že bez získania novej verejnej zákazky, nebudú schopné kryť svoje nesplatené záväzky z iných podnikateľských činnosti, a teda udržať firmu pri živote. Následne, zbaviť sa záväzkov, očistiť sa. Váhostav, ale aj iné firmy išli do reštrukturalizácie, ktorá plnila jediný cieľ. Zbaviť sa za každú cenu záväzkov voči nezabezpečeným veriteľom! Preto bola výsostne účelová.
Čo môže dnes pomôcť veriteľom Váhostavu?
Žiadne riešenie, s ktorým prichádza Vláda Roberta Fica alebo aj opozícia, nemôže byť dobré, pretože neodstraňuje krivdy voči všetkým malým podnikateľom a živnostníkom, ktoré vznikli z dlhodobo neriešeného problému zlej finančnej disciplíny veľkých spoločnosti. Každé bude nesystémové, orientované len na riešenie problému nezabezpečených veriteľov Váhostavu, a teda diskriminačné voči nezabezpečeným veriteľom mnohých reštrukturalizovaných spoločnosti v minulosti, ktorí dostali zo svojich finančných pohľadávok len almužnu. Za posledné roky bolo na Slovensku viac ako 400 reštrukturalizácií. Uvedomujeme si, že tieto reštrukturalizácie už boli uzatvorené a v prípade ich otvorenia by išlo o zjavné retroaktívne konanie. Ostáva nám teda pomôcť aspoň nezabezpečeným subdodávateľom, ktorým nezaplatil Váhostav, keďže proces jeho reštrukturalizácie ešte nie je uzatvorený.
Čo spraviť, aby sa takéto prípady v budúcnosti neopakovali?
Musíme hľadať príčinu problému a tú riešiť. Ako som už spomínal, je najvyšší čas prísť s novým zákonom o verejnom obstarávaní. Určite je do neho treba zakomponovať aspekty, ktoré sme predkladali pri návrhu zákona o ochrane subdodávateľov. Minimálne riešenie, ktoré je aj z časového hľadiska efektívne, je akceptácia nášho návrhu zákona, alebo jeho rýchle osvojenie si vládou Roberta Fica, či poslancami vládnej strany Smer. Len tak môžeme v krátkom čase účinne zabrániť veľkým spoločnostiam, ktoré aj naďalej budú získavať veľké verejné zákazky, aby svojvoľne a neodôvodnene neplatili svojim subdodávateľom, malým firmám a živnostníkom za ich dodávky tovarov, služieb, či stavebných prác.