Anton Srholec: Katolícka cirkev je posledná totalitná bašta

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať Diskusia
Anton srholec
Foto: SITA/Jozef Jakubčo

BRATISLAVA 19. marca (WEBNOVINY) – Keďže mu komunistický režim nedovolil študovať teológiu, rozhodol sa emigrovať do Talianska a naplniť svoje povolanie tam. Útek cez rieku Moravu však nevyšiel, dostal zaň dvanásťročný trest. Vo väzení si odsedel desať rokov, z toho väčšinu strávil v uránových baniach v Jáchymove. Za kňaza ho napokon vysvätil pápež Pavol VI., no v roku 1985 prišiel o štátny súhlas. Už dvadsať rokov sa venuje ľudom bez domova. Kňaz Anton Srholec v rozhovore pre Webnoviny.sk.

Pred parlamentnými voľbami ste sa zapojili do kampane .týždňa a urobili ste expremiérovi Róbertovi Ficovi „škrt cez rozpočet“. Dnes slúžite omše na Úrade vlády. To si vás nová vláda a premiérka Radičová tak získali?

Pani premiérka je možno veriaca, možno nie. Neviem. Nemá s tým však nič spoločné. Na Úrade vlády je jedna dáma, ktorá je veriaca a navrhla to. Kaplnka bola otvorená a pripravená.

Čo sa týka škrtania. Vlády Mečiara a Fica napáchali mnoho zla a boli veľmi populistické. Morálne zákony im nerobili veľké starosti, najmä pravidlo nepokradneš. Fico získal veľkú popularitu, no rozhádzal štát. Nie som však proti žiadnej vláde, hodnotím ich tak, ako keď večer pozerám futbal. To, kto dá na ihrisku faul, viem aj ja. Ako starý človek, proti svojej vôli ponorený do politiky, sa na ňu pozerám tak, že hľadám, kto je viac pre ľudí, ktorí sú ochotní pracovať čestne a robiť to na úrovni a pekne. I keď nemôžem od nich pri hre vyžadovať morálku ako od mníchov.

Ako hrá táto vláda?

Nateraz sa drží. No vláda by mala byť čo najmenej politická. Jej úradníci by tam nemali byť dosadení len jednou politickou stranou a keď sa niečo naučia, tak by to mali robiť poctivo a zodpovedne. Zdá sa, že táto vláda sa o to usiluje lepšie ako tá predchádzajúca.

Strana OKS sa snaží presadiť zákon, aby bola trestná tzv. jáchymovská lož, teda neboli zľahčované zločiny komunizmu. Potrebujeme to nariadiť zákonom?

Neviem, či niečo vyrieši zákon. Pozerám sa na to zdola, ako človek, ktorý Jáchymov prežil a bol tam asi sedem rokov. Jáchymovská lož sa nesmie popierať, pretože to boli ťažké zločiny komunizmu. Mám dojem, že týmto ľuďom už ani nejde o to, aby rehabilitovali ľudí, čo tam zahynuli. Jáchymov je tiež zločin proti ekonomike československého štátu v päťdesiatych rokoch, keď vybuchla prvá atómová bomba, uránová ruda sa stala cennejšia ako zlato. Československo malo monopol na túto rudu, no komunisti vagóny rudy darovali za „oslobodenie“ Sovietskemu zväzu. Vtedy sme mali šancu, stať sa najbohatším štátom sveta, preto je dôležité brať aj tento aspekt.

„Ešte si ako stará vykopávka pamätám, ako to bolo v päťdesiatych rokoch, keď ľudský život nemal žiadnu hodnotu a stalinský komunistický systém likvidoval a okrádal ľudí. Nútil ich k strachu.“

Zákon by mal byť hlavne o tom, že popieranie, zľahčovanie či obhajovanie zločinov komunizmu by bolo trestné rovnako, ako to je pri nacistických zločinoch.

Legislatíve nerozumiem, ale platí, že Stalinove zločiny rovná sa zločiny Hitlerove. Ide o státisíce ľudí, ktorí boli v Československej republike zatvorení ako opozícia komunistickej strany, teda disent, ktorý pracoval proti nim.

Často hovoríte o slobode a jej význame, máte pocit, že ľudia sú dnes skutočne slobodní? Možno aj vnútorne?

Sloboda je proces. Nedá sa porovnať ako je to dnes, dvadsať rokov od revolúcie, a ako to bolo predtým. Ešte si ako stará vykopávka pamätám, ako to bolo v päťdesiatych rokoch, keď ľudský život nemal žiadnu hodnotu a stalinský komunistický systém likvidoval a okrádal ľudí. Nútil ich k strachu. Dnes žijeme v oveľa slobodnejšom svete a sme oveľa slobodnejší.

Iný problém je, či tú slobodu unesieme. Veľmi pekný a zaujímavý román od Milana Kundru Nesnesitelná lehkost bytí hovorí o tom, že človek slobodu nemusí uniesť a tá sa mu môže stať peklom. Keď si sám človek nedá isté mantinely a obmedzenia, sloboda ho zničí.

Darí sa vám byť slobodným?

Anton srholec
Foto: SITA/Tomáš Benedikovič Foto: SITA/Tomáš Benedikovič

Usilujem sa o to. Ako starý človek mám dobré podmienky na to, aby som slobode žil, pracoval a tvoril. Viem čo je to sebakontrola a sebaobmedzenie, angažovanie sa pre druhých aj zrieknutie sa vlastnej slobody v prospech iných. Najväčší problém so slobodou a neslobodou mám vo svojej Katolíckej cirkvi, kde sa k slobode hlásim, ale oni ma pokojne nechajú na ľade: „Môžeš byť slobodný, rob si čo chceš.“ Za túto slobodu však platím tým, že nie som ani základným vojakom kostolnej armády.

Sú pomery v Katolíckej cirkvi na Slovensku zdravé?

Nie. Katolícka cirkev je vyslovene managing, jej vedenie je centralistické a totalitné, čo napodobňoval komunizmus, keď namiesto Ríma bola Moskva. Je to vedenie hierarchické. Katolícka cirkev je posledná bašta totalitného vedenia ľudí pod pláštikom Božieho. Povedia, že neposlúchame hierarchiu, ale poslúchame Pána Boha a tým sa to posúva na neho. Zastavil sa dialóg v Cirkvi o základných pojmoch, čo je to to Božie a kde sa to prejavuje.

Hovorili ste, že veci sa v Cirkvi dejú pod pláštikom Božieho. Myslíte, že cirkev sa vzďaľuje od Krista?

Pán Ježiš ostáva pre nás normatívny a bude aj pre budúce generácie, keby aj padla dnešná cirkevná štruktúra. Som presvedčený, že ako padol po zuby ozbrojený totalitný režim, padne aj toto. Veci sa budú musieť zmeniť. Mnohí múdri ľudia tieto zmeny očakávajú. Ježiš však vždy ostáva tým, ktorý priťahuje. Ak je niečo problém, je to managing alebo leadership jednej organizácie. Či to tak Ježiš chcel a či si to tak naozaj prial, to je problém. Ja sa pridržiavam, rovnako ako milióny ľudí, evanjelia. V tomto veľkom procese emigrácie z oficiálnej cirkvi, našťastie, mnohí ľudia ostávajú verní tomu, čo sa od Ježiša naučili.

Pred niekoľkými dňami otvoril minister kultúry Krajcer debatu o financovaní cirkví a náboženských spoločností. Cirkev je pri tejto téme opatrná, prečo?

Otázka vzťahu Cirkvi a štátu je otázka inštitúcie. Nie je to moja otázka, ja som slobodným človekom. No zdá sa mi, že na to nie sú pripravení. Doteraz nás všetky otrasy a krízy zastihli nepripravených. Klasická nepripravenosť bola pred dvadsiatimi rokmi, keď sme vôbec neverili, že by komunistický režim mohol padnúť a že príde sloboda a my kresťania sme do tej slobody vkročili ako Alenka do ríše divov.

Ako by mala potom cirkev v dnešnom svete vystupovať?

Cirkev sa snaží habilitovať, udomácniť v tomto svete. Zdá sa mi, že keď sa neukáže to podstatné a my, kňazi, neukážeme tomuto svetu vzor a príklad, tak potom sa stávame zbytočnými. Mali by sme dokázať, že žiť sa dá slobodne, blahobyt možno uniesť a poctivo žiť svoj životný príbeh. Musíme nájsť takú reč, aby jej ľudia rozumeli a stať sa ich zástancami, advokátmi chudobných, ktorí nemajú prácu a podmienky.

Keď spomínate kňazov, nemôže seminár deformovať tých, ktorí do neho vstúpili napríklad hneď po strednej škole? Nemali by bohoslovci žiť aspoň istý čas v reálnom živote, práci, vysokých školách?

Anton srholec
Foto: SITA/Nina Bednáriková

Výchova dorastu alebo „regrútov“ pre toto čudné povolanie je vec Cirkvi. Minulý rok sme sa modlili za dobrých kňazov a rehoľné povolania, neviem čo sme si vymodlili. Cirkev nedala výsledky tejto modlitby. V každom prípade reforma čaká aj tento stav. Mali sme tu už jeden pekný experiment, ktorí sa realizoval za komunistov, keď čestní, svedomití, zodpovední, ženatí muži boli vysvätení za kňazov. Mám pocit, že toto je Ježišov duch, toto pochádza z prvých rokov kresťanstva. Som presvedčený, že k tomuto dôjde a čím neskôr, tým horšie. Príde k tomu, že Cirkev zaangažuje do svojej misionárskej činnosti a hlásenia evanjelia aj ľudí, ktorí si zvolia povolanie žiť v rodine a budú to robiť viac dobrovoľne ako nadšenci, ako svoju lásku, povolanie a svoje hoby, než profesionálne.

Myslíte, že sa časom zmení aj postavenie žien?

Ženy. To je tiež namáhavý proces. Cirkev im nedáva veľké šance, aspoň vo vedení cirkvi nepoznáme ženy. Ale už máme napríklad profesorky teológie, čo sa však nerobí z lásky, ale z núdze. Keby bolo dosť kňazov, ženy by ostali aj naďalej dobré len na to, aby vyčistili kostol, oprali a robili služby pre Cirkev dobrovoľne a bezplatne. Ide to odspodu a v tomto novom modeli, kde sa rodí bratstvo a sesterstvo veriacich ľudí, ženy ľahšie nájdu svoj priestor, aby pri svojom povolaní alebo cez svoje povolanie, hlásali Ježišovu pravdu, cestu a spôsob života.

Narodili ste sa do hospodárskej krízy, prežili detstvo počas II. vojny, neskôr roky v uránových baniach. Premýšľate často o svojej minulosti?

Nie. Pochoval som to a nerád sa tam vraciam. Som orientovaný do budúcnosti, pretože v minulosti to bolo veľmi, veľmi ťažké. Vyvodzujem z toho isté dôsledky. Žiť sa dá oveľa skromnejšie, než sme si zvykli. Človek môže prežiť aj s tým základným, keď má v srdci bohatstvo, ktoré mu dáva víziu, aby sa obmedzil, uskromnil a čakal na svoj deň. Skôr obdivujem svojich rodičov, ktorí do doby medzivojnovej a vojnovej prijali sedem detí a nedostali na ne ani korunu. Vyžili sme aj bez veľkého majetku. Poznám zákon, že príliš veľa hmoty, ľudí rozdeľuje a skromnosť, obmedzenia a disciplína ich zjednocujú.

Začal sa proces blahorečenia Titusa Zemana, s ktorým ste sa pokúsili emigrovať do Talianska, čo sa vám však nepodarilo. Vo vykonštruovanom súdnom procese dostal Titus 25 rokov. Trinásť z nich si odsedel, čo je o tri viac ako vy. Po prepustení mu ostalo už len niekoľko rokov života. Aký je to pocit, že jeden z ľudí, s ktorými ste chceli emigrovať, má byť svätým?

Som zainteresovaný do jeho procesu blahorečenia. Je to veľmi pekné od Cirkvi, že vyznamená ľudí, ktorí pre Boha trpeli a mali Cirkev v srdci. Som však skôr na strane 71-tisíc obyčajných ľudí, ktorí boli počas bývalého režimu potrestaní, odsúdení a rehabilitovaní. Radšej by som videl obyčajného človeka z Cirkvi, to utrpenie 71-tisíc mužov a žien sa mi zdá nedocenené. Nikto im nepovedal ani „pánboh zaplať“ a väčšina z nich trpela práve za Cirkev. Tento proces blahorečenia je upevňovanie a injektovanie klerikálnej cirkvi, ktorá má dosť svätých. A ak je viera na Slovensku v kríze, svätci pomáhajú, orodujú za nás. Titus nás má rád, a to aj keby nebol vyhlásený za blahoslaveného. Či to však pomôže tejto unavenej, vyčerpanej a dezorientovanej hierarchii? Ja o tom pochybujem.

Aký máte vlastne vzťah k svätcom? Beriete ich ako prostredníkov, alebo sa obraciate rovno na Najvyššieho?

Anton srholec
Foto: SITA/Jozef Jakubčo

Pohľad na svätcov vidíme lepšie v karikatúre. Chlapec, ktorý sa venuje športu, má celú izbu oblepenú „svätými“ športovcami, ak sa dievča venuje baletu, celú izbu má rovnako oblepenú „svätými“ baletkami. Ľudia čo niečo dokázali v odbore, ktorému sa mladý človek venuje, stávajú sa mu vzorom či idolom, priateľom a učiteľom. Nám, ktorí sa usilujeme nebyť sebeckí a konzumní, nezaškodí, keď si pripomenieme, že kresťanská kultúra má hrdinov, ktorí sa vedeli obetovať a uskromniť.

Máte niekoho, kto vám je obzvlášť blízky?

Som salezián a pre mňa je vzorom don Bosco. Mám rád Františka, ale don Bosco vedel bojovať proti nedorozumeniu, riskoval, bol verný svojej charizme a nevzdal sa jej. Neurobil kariéru a išiel do ulíc, k tým najhorším, je mi preto najväčším vzorom. Nepotrebujem sa však k nemu modliť na kolenách a on si to ani neželá. Želá si, aby sme boli jemu podobní.

Je to síce hypotetické, ale keby sa vám podarilo prekročiť Moravu a dostať sa do Turína, boli by ste kňazom s takými hodnotami ako dnes? Nezískali ste dnešnú osobnostnú a hodnotovú výbavu vďaka zložitému osudu?

Neviem. Moji spolubratia a rovesníci, ktorým sa to podarilo, sú veľmi múdri profesori a pôsobia na univerzitách. Asi by som študoval na univerzite, možno by som bol medzi nimi. Ťažko premýšľať, čo by bolo keby… Ja som mal svoju univerzitu a zvykol som si z núdze urobiť cnosť. A to je univerzita, ktorú má na Slovensku málo ľudí.

Začalo sa 40-dňové pôstne obdobie. Prečo je dobré zrieknuť sa niektorých vecí, postiť sa?

Je to nepresné, nejde o pôstne obdobie, ale o obdobie pokánia. Pôst je zredukovaný na to, že menej jeme, no ja nemám takú potrebu. Musím jesť a keď je niečo dobré, tak to zjem aj v pôste. V tejto bohatej a na všetky ostatné dary štedrej dobe máme veľké príležitosti na pokánie. Môžeme brať väčší ohľad na druhých ľudí, niečo si odrieknuť, byť výkonnejší, podeliť sa. Alebo mladí ľudia sa môžu poctivo pripravovať a vzdelávať, aby zvládli svoj budúci zápas o lepší a spravodlivejší svet. My kresťania máme byť ako všetci ostatní ľudia aj chybujúci, aj hľadajúci, ale veriť, že sa môžeme stať lepšími. Táto doba, podľa Ježišovho príkladu a príkladu toľkých kresťanov, môže byť pre nás dobou záchrany a nového začiatku.

Počul som názor jedného kňaza, že ľuďom chýba nostalgia po nebi. Ako vyzerá nebo Antona Srholca?

Nepremýšľam o nebi ani o pekle. Peklo som mal na zemi. Skorej sa trápim tým, aby sme zo zeme neurobili peklo. Aby sme ľudí vzdelávali a presviedčali, že ak neunesieme slobodu, tak peklo nad nami visí ako Damoklov meč. Preto sa viacej zaoberám, aby ľudia žili dôstojne a slobodne, naplnili svoj údel, a potom bude o nebo automaticky postarané.

Meditujete, hovoríte s Bohom, spievate si? Aká je vaša najčastejšie komunikácia?

Anton srholec
Foto: SITA/Jozef Jakubčo

Celý môj život je jeden experiment. Vyrástol som v poriadku, kde boli ranné modlitby, modlitba na obed, modlitby večerné, nedeľné či sviatočné, duchovné cvičenia, obnovy či exercície. Toto pre súčasný svet nie je nemožné a reálne. Ježiš povedal, že sa máme modliť dvadsaťštyri hodín denne. Náš život môže byť oslavou seba alebo oslavou toho Božieho. Teda prírody, sveta, ľudí či umenia, to je modlitba. Všetko čo dvíha ľudí, čo im pomáha byť viacej ľudskými, je modlitbou. Všetko čo ich ponižuje, obmedzuje, zarmucuje a zabíja, je hriechom.

Tento rok je to dvadsať rokov od vtedy, čo ste založili resocializačné centrum RESTOY. Čomu vás naučili bezdomovci?

Skoro dve tretiny života som bol bez domova. V kláštore, väzení ako robotník v Ostrave. Ani ako kňaz som nebol nikde zakorenený. Mám pocit, že situácia veriaceho človeka a kresťana je v tom, že nemáme na tomto svete trvalé bývanie. Aj Ježiš povedal, že vtáky majú svoje hniezda, líšky majú svoje brlohy, ale on nemá, kde by hlavu sklonil. Byť človekom na pochode, byť človekom vo vývoji, ktorý putuje, takéto je ľudstvo. Je možné žiť taký život, že človek sa neprišpendlí ako motýľ k jednému bodu. Bezdomovci ma učia, čo som už dávno vedel. Ja ich učím, že na to, aby bol človek šťastný nemusí mať palác, auto, ale musí mať naplnené srdce.

Vždy ste boli tak trochu rebel. Prečo?

Nerobím si z toho zásluhu. Som na ľade už dvadsať päť rokov a zaiste to nebude zadarmo. Kto si čo vykoledoval to má, tak aj ja to mám. V tomto podchladení sa snažím zohriať, zvyknúť si na to. Ľudia chodia ku mne na ten ľad, najmä v lete, a nájdu človeka, ktorý ich chápe. Som k tým deväťdesiatim deviatim percentám katolíkov bližšie, pretože žijem s nimi a medzi nimi.

Zrodila sa nám mentalita veriacich ľudí, ktorí už nie sú takí pokorní a len skromné ovečky. Sú to naše deti, ktoré majú svoj názor a hoci sa ho mnohí ešte boja povedať, žijú si ho a nevzdajú sa ho. Rodí sa slobodná Cirkev slobodných ľudí, ktorí sa budú rozhodovať sami, Tí čo sa rozhodnú v Božom duchu, sa budú združovať a hlásiť k Cirkvi, ale už nie ako poslušní ale ako aktéri a partneri toho, čo Ježiš na tejto zemi chcel.

Je niečo čo za tie roky stále ľutujete?

Hovorilo sa, že deväť remesiel a desiata bieda. Keď som bol mladý, tak som sa chválil, že čoho sa chytím, to sa naučím. Príliš veľa času, energie aj lásky som však venoval tomu, aby bol svet spravodlivejší a lepší. No príliš veľa som manuálne pracoval a dnes je potrebná inteligencia a vzdelanie. Chýba mi solídna teoretická príprava, vzdelanie, preštudovať niektorých autorov, bez ktorých sa ťažko žije.

Naozaj cítite takýto nedostatok?

Cítim. Nie som vzdelaný človek, som amatér. Učil ma život, no chýba mi teória.

Ako dokáže byť človek aj napriek ťažkým životným skúškam a pádom šťastný a vďačný?

Skúšky z minulosti nehodnotím. Čo bolo to bolo, je to zabudnuté. Poznám zo života, ľudí, ktorí prekonali chorobu alebo sú chorí a vysporiadali sa s tým. V Biblii je napísané, že keď žena čaká dieťa, trpí, keď rodí, tiež trpí, no keď sa dieťatko narodí, na všetko zabudne. Milióny ľudí žijú pekne svoj život, napĺňajú ho, a hoci o nich nepíšu v novinách a nemusia mať veľké úspechy, sú spokojní. Som z tých, ktorí presadzujú univerzálnu formu ľudského rastu a keď nám ju nenaordinuje režim, tak si ju musíme naordinovať sami.

Zhováral sa Lukáš Melicher

Ďalšie k téme

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať Diskusia
Viac k osobe Anton Srholec