Pravoslávna cirkev ako jediná v Čechách a na Slovensku v roku 1994 kanonizovala významného veľkomoravského panovníka, dnes už sväté knieža Rastislava Moravského. O význame tohto svätca hovorí pre portál Webnoviny.sk pravoslávny duchovný Peter Soroka.
Ako historická osobnosť a pozývateľ svätých apoštolov Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu je Rastislav našim ľuďom celkom známy. Prečo sa Pravoslávna cirkev vôbec rozhodla kanonizovať túto historickú postavu napriek tomu, že neexistujú jeho ostatky a na prvý pohľad ani nie sú známe nijaké zázraky, ktoré by sa po modlitbe k nemu udiali?
Aby sme zodpovedali najdôležitejšiu otázku kanonizácie svätého, pozrime sa na rozkvitajúce sa Pravoslávie na našom území, ktoré po dlhých storočiach likvidácie stále žije. Začnime od konca Rastislavovho života. Zomrel ako mučeník niekde ďaleko za hranicami svojej vlasti v Bavorsku, žiakov sv. Cyrila a Metoda skorumpovaní následníci sv. Rastislava vyhnali z Veľkej Moravy, slovanský obrad a jazyk bol zakázaný a v priebehu ďalších storočí sa tento národ zahalil do šiat latinizácie. Ale nie je to veľký Boží zázrak, že po vyše 1000 rokoch tu jeho odkaz a snaha ožila? Nie je Boží zázrak, že Pravoslávie, ktoré prijal z Byzancie a na našom území šíril tu stále existuje? Nie je Boží zázrak, že Pravoslávna cirkev ako jediná udržiava cirkevnoslovanský jazyk a sv. Rastislava kanonizovala?
Čo tým chcete povedať?
To, že svätý Rastislav sa pod svoju ideu podpísal vlastnou krvou a nebolo to zbytočné. Jeho posolstvo prebrali Bulhari, Srbi, ale aj veľký ruský národ, ktorý dnes šíri pravoslávie na Aljaške, v Japonsku, v Austrálii, v Afrike, či Južnej Amerike. Teda Rastislavova idea sa dostala ďaleko za hranice Slovanov. Pomyslenú knihu, ktorú zahodili nepriatelia Rastislavovho snaženia, objavili a do svojho života aplikovali mnohé národy, z ktorých vyšli státisíce ba milióny svätcov. Teda Rastislav je skutočne svätý Boží služobník.
Vidíte aj iné posolstvo, ktoré nám Rastislav zanechal?
Ak sa vrátime na začiatok jeho panovania, nájdeme jeho najdôležitejšie posolstvo. Je to obrovská láska k svojmu národu. Akí boli všetci západní vládcovia tej doby a o čo sa zaujímali? Boli to boháči so záujmom o poľovačky, ženy a samých seba, ktorým ľudia slúžili. Ale svätý Rastislav bol naopak sluhom svojho národa. Namiesto toho, aby staval hrady, zámky a bojové pevnosti ako jeho vtedajší kolegovia, svoju námahu a financie radšej venoval stavbe chrámov, škôl, monastierov a rekonštrukcii pohanského zmýšľania Slovanov na kresťanské. Nepovyšoval sa nad svojich ľudí, ani ich sám nechcel ničomu vyučovať, ale hľadal dôstojných učiteľov viery. Investoval do vecí nepominuteľných a duchovných, namiesto svetských a materiálnych. Koho vtedy zaujímalo, že jeho ľudia žijú v pohanstve? Hlavne že platia dane, aby si oni mali začo užívať. Panovníci boli bohovia a ľudia ich uctievali. On sa však všemožne staral o duchovný rast svojho národa. Obracal sa na rôznych misionárov, aby dali jeho národu vieru a vzdelanie. Preto boli na našom území aj misie zo západu, ktoré však chceli niečo za niečo. „My vás naučíme viere a vy k nám budete lojálni, inými slovami, budeme mať na vás politický vplyv.“ Ale to svätý Rastislav nechcel, nepotreboval podmaniť svoju ríšu otroctvu inému národu. Obrátil sa aj na Rímsku stolicu.
Odtiaľ sa však odpovede nedočkal.
Vtedy zistil, že z Byzancie žiari pravé Božie svetlo. Ako napísal v liste byzantskému cisárovi Michalovi „od vás vychádza dobrý zákon.“ Neuspokojil by sa s hocijakými kresťanskými misiami, ale išiel do hĺbky, za čistou a správnou vierou, ktorá v Byzancii prekvitala. Cisár Michal pochopil Rastislavovu prosbu a preto dal nášmu národu tých najlepších učiteľov, akých mal. Nenechal sa zlákať politickou mocou nad Veľkou Moravou, ale úprimne a zodpovedne pristúpil k Rastislavovej požiadavke. Na jeho žiadosť tak svätí Cyril a Metod prinášajú na Veľkú Moravu pravú vieru, jazyk a kultúru. Možno povedať, že Slovania boli v porovnaní s ostatnými európskymi národmi v tom čase veľmi primitívni a svätý Rastislav mohol jednoducho prijať nejakú cudziu kultúru a cudzí jazyk, aby sa mu jeho ľudia naučili. Bola by to určite jednoduchšia práca aj pre vierozvestcov, keby nemuseli vytvárať písmo a jazyk, prekladať Bibliu a bohoslužobné texty. Takto by však Slovania prestali byť Slovanmi a stali by sa Germánmi, alebo Grékmi. Aj keď boli modloslužobníci bez kultúry a písomnosti, svätý Rastislav svojmu národu veril a nechcel ho „poturčiť.“ Veril, že aj títo ľudia sa dokážu učiť a prijať čisté kresťanstvo a zároveň zostať sami sebou. Nechcel svoj národ prerobiť, ale oblahorodiť, zvýšiť jeho hodnotu.
Svojim spôsobom ho také pozvanie muselo stáť množstvo síl a financií.
Stálo ho to aj celoživotnú oddanosť. Veď si predstavme skutočnosť, že keď svätí Cyril a Metod prišli na Veľkú Moravu, neboli dvaja, ale s celou výpravou ľudí, ktorých bolo treba niekde ubytovať a kŕmiť. A to je to najmenej. Ak chceli učiť, museli mať koho a kde. Teda svätý Rastislav im dal žiakov, ktorých musel zohnať medzi národom. Musel postaviť školy a chrámy, kde by sa mohli žiaci učiť viere a aplikovať ju v praxi. Je to ako keď na Slovensko dnes príde nejaká spevácka hviezda zo zahraničia. Nestačí len, že tu príde. Musí sa niekde ubytovať a stravovať, musí niekde vystupovať a aby ju ľudia počuli, musí sa predtým urobiť dobrá reklama. To si vyžaduje dôležitú prípravu a tím domácich ľudí, aby to zabezpečili. A svätý Rastislav bol takýmto manažérom, organizátorom vzdelávania a osvety Slovanov na Veľkej Morave. Poskytol práci svätých Cyrila a Metoda, ako sa dnes po anglicky hovorí „full service“, či „all inclusive“. V tom čase bez telefónov a televízie to však nebolo až také jednoduché a navyše nešlo o jednorazovú návštevu, ale o zmenu života pohanského národa ku kresťanským hodnotám. Len samotné privedenie ľudí ku krstu si vyžadovalo veľa vysvetľovania a vzdelávania.
Trúfate si povedať, že Rastislav bol vtedy zdravý nacionalista a patriot?
Poeticky povedané, bol ochotný dať si vylúpiť vlastné oči, len aby jeho národ nezostal v slepote viery. Vážil si aj ostatné národy a ich kultúru, teda nebol šovinista a nemal v nenávisti iných, ale pre svoj národ chcel vzdelanie a vieru. Aj keď boli oproti ostatným európskym národom Slovania barbari, veril im a nadovšetko ich miloval. To je zdravý nacionalizmus, ktorý sa dá získať len skrze Christa a pravú vieru. Je založený na tzv. teodulii, čo je služba Bohu. Existuje ešte teokracia, čiže Božia vláda, kde človek nie je ničím a tiež autokracia, kde zase vládne človek a Boh nič neznamená. Teodulia však spája vládu Boha a človeka, ktorý Mu slúži. Tento systém existoval práve v Byzancii, odkiaľ prišli slovanskí vierozvestcovia a svätý Rastislav si tento systém obľúbil a prebral ho. Najlepšie to vystihuje byzantská vlajka zobrazujúca čierneho dvojhlavého orla v žltom poli. Jeho dve hlavy v jednom tele označujú vládu Boha a človeka v jednom štáte. Ani jedna z týchto vlád nebola väčšia a aj Cirkev, aj štát tu boli v dokonalej symbióze. Štátni aj cirkevní hodnostári slúžili Bohu a tak zbožne viedli zverené stádo. Možno aj to je dôvodom, prečo Cirkev stanovila sviatok svätých Cyrila a Metoda práve na deň 11./24 mája, kedy v ten istý deň nachádzame aj pamiatku na obnovenie Carihradu, hlavného mesta Byzancie. Údajne to bol deň vstupu svätých vierozvestcov na územie našej ríše, ale symbolicky dáva zmysel aj snaha svätého kniežaťa pripodobniť sa dokonalému a Bohom požehnanému systému Byzantskej ríše. Veľká Morava a Byzancia sa príchodom sv. Cyrila a Metoda stali bratskými štátmi aj vďaka svätému Rastislavovi, pre ktorého bola Byzantská ríša veľkým vzorom kresťanského štátu. Na Východe bola vždy v štáte uprednostňovaná služba Bohu a Západ mal skôr záujem o upevňovanie moci. Obrátenie sa Rastislava na východnú časť Cirkvi malo teda veľký spasiteľný význam pre našich predkov. Lásku k blížnym mal svätý Rastislav obrovskú a za svoj národ sa odhodlal aj položiť život. Na svete bolo veľa významných ľudí, ktorí svetu dali veľké veci, učenia, nápady, ale kto za svoje učenie dokázal položiť život? Iba ten, kto bol ozajstne oddaný a jeho učením bolo učenie Cirkvi, sväté Evanjelium.
Je jeho svätosť dokázaná aj jeho mučeníctvom?
Rastislav zomrel ako proroci a veľkí Otcovia našej Cirkvi. Bol vyhnaný z rodnej zeme, lebo sa ho báli, aby nešíril pravú Christovu vieru. Presne ako to bolo napríklad so svätým Jánom Zlatoústym, či ďalšími svätcami, ktorých poslali do vyhnanstva, lebo viedli národ správnym smerom a ten ich miloval. Aj na ňom sú splnené slová blaženstva: „Blažení vyhnaní kvôli pravde, takým patrí nebeské kráľovstvo.“ Ale nielen v tomto blaženstve nachádzame činy svätého Rastislava, on bol aj „hladný a smädný po pravde,“ aj „čistý srdcom,“ aj „plačúci,“ aj naňho nadávali a vyhnali a hovorili rôzne zlé a hanlivé reči. Preto sa teraz raduje a veselí na nebesiach, lebo získal mnohú mzdu.
Keby sme chceli svätého Rastislava pomenovať jedným prívlastkom asi by to nebolo možné.
Tak ako svätí apoštoli, ktorým ho veľmi správne Cirkev pripodobňuje, on bol aj pozývateľov veľkých vierozvestcov do svojej krajiny, aj ich hostiteľom, aj organizátorom ich diela, aj financovateľ ich misie, aj priekopník ich myšlienky, aj dobrý panovník, aj staviteľ čiže ktitor mnohých svätýň, aj hlásateľ a bojovník za Christovu vieru a nakoniec, ale v neposlednom rade, verný mučeník a veľký svätec. Prečo si teda takého veľkého človeka nevážiť a neuctievať ako svätca. Lebo jeho idea lásky k vlastnému národu je zložitejšia a lepšie je naučiť sa inému jazyku ako materinskému aj keď je štátny? Lebo svätý Rastislav nemyslel na seba, ale na svoj národ a položil za neho život? Lebo svätý Rastislav sa nedal skorumpovať mocou a západom, za ktoré mal vymeniť čistú a pravú vieru z Byzancie?
Aký je teda podľa vás jeho odkaz pre dnešok?
Odkaz svätého Rastislava dnešku je veľmi jasný a skutočne ťažšie aplikovateľný do života. Ale aj on sám si mal možnosť vybrať jednoduchšiu cestu a rozhodol sa pre zložitejšiu, ktorá však viedla do nebeského kráľovstva. Aj on mohol materinský jazyk vymeniť za nemecký, latinský alebo grécky, ale neurobil to, aj keď jeho jazyk bol barbarský a primitívny. Aj my preto majme lásku k svojmu národ a jazyku, keď sme Rusíni k rusínskemu, keď sme Slováci k slovenskému, keď sme Ukrajinci k ukrajinskému. Aby sme raz neboli súdení z piateho Božieho prikázania, že sme zabudli na svoj pôvod.
Ešte raz sa vrátim k úvodu. Prečo bol Rastislav v pravoslávnej cirkvi kanonizovaný?
Svätý Rastislav bol na začiatku slovanských dejín, položil základy našim slovanským národom, aby sa mohli vyvinúť do dnešnej podoby. Keď prídete na nejaký hrad alebo zámok, v prvom rade vám povedia, kto a prečo ho postavil. Až potom pokračujú s ďalšou jeho históriou. Keď vidíte nejaký prekrásny obraz, ako prvé sa dozviete, kto ho namaľoval. Každá súčiastka a vynález má svojho konštruktéra, v dnešnej modernej terminológii sa tomu hovorí developer, teda z angličtiny vývojár. A takým developerom, konštruktérom našich dejín, Pravoslávia na našom území, kultúry a písomnosti na Veľkej Morave, bol práve svätý Rastislav. Prečo ho neuctievať? Prečo si ho nevážiť? Prečo naňho nepamätať? Veď nás vyviedol z tmy do svetla, z pekla do raja, z nerozumnosti do poznania, z barbarstva k veľkým európskym národom, ktoré majú svoje písmo, jazyk, kultúru a navyše pravú, čistú Pravoslávnu vieru. Veľmi svedomite a rozhodne svätý Rastislav vyberal, ktorým smerom sa obrátiť a písal tam, odkiaľ „vychádza dobrý zákon,“ k pravoslávnym do Byzancie. To boli dôvody, prečo Pravoslávna cirkev v Českých krajinách a na Slovensku kanonizovala tohto svätca.
Jeho sviatok bol na našom území stanovený na deň 28. októbra, kedy je zároveň spomienka na Vznik prvej Československej republiky.
Tento dátum je teda dňom oslavy spoločného štátu Čechov a Slovákov. Oba tieto národy sú stále zjednotené v jednej miestnej Pravoslávnej cirkvi, na ktorých území sa rozprestierala Veľkomoravská ríša ako pravlasť všetkých Slovanov.
Tento dátum nás pri spomienke na svätého Rastislava spája nielen ako Československo, ale ako oslava veľkého všeslovanského národa skrze jeho panovníka, otca a svätca, na ktorého netreba zabúdať a vzdávať mu úctu.