Medzi hlavných organizátorov medzinárodných športových hier PGSI patril salezián Radovan Rumanovič. Ten v rozhovore hovorí, prečo mladí prišli súťažiť do Bratislavy.
Čo sú to vlastne PGSI?
Sú to Medzinárodné saleziánske športové hry. Je to každoročná olympiáda, ktorú organizujú saleziáni. Pozývajú na ňu účastníkov zo všetkých saleziánskych stredísk po celom svete. Z ekonomických dôvodov chodievajú účastníci najmä z Európy. Cieľom je umožniť mladým zažiť nadnárodné a saleziánske športové hry.
Prečo saleziáni oslovujú mladých športom?
Don Bosco, náš zakladateľ, chcel, aby oratórium bolo fara, škola, ihrisko a dom. To sú naše štyri piliere. Dom, ktorý vychováva. Fara, ktorá privádza k viere. Škola, ktorá pripravuje do života a ihrisko ako priestor, kde sa môžu mladí zabaviť.
Čiže nešlo hlavne o výsledky.
Keďže je to športová akcia, ide o výsledky, ale ponúkame mladým, aby si tam našli aj tieto tri piliere.
Čo bolo teda cieľom tohto podujatia?
Chceli sme, aby mladí mali športový a duchovný a zážitok a tiež zážitok spoločenstva. Športový sme splnili. Účastníci sa chodili navzájom povzbudzovať a to najmä na volejbale a futsale. Duchovný sme splnili tiež. Vytvorili sme stan stretnutia, kde sa mladí mohli stretnúť, pomodliť a boli tu aj omše. Na naše prekvapenie tam bolo denne sedem omší. To nebývalo zvykom. Mladí zároveň oceňovali otvárací ceremoniál a ďalšie sprievodné programy.
Podujatie bolo prvýkrát na Slovensku.
Vždy to býva v hlavnom meste usporiadateľskej krajiny. Keďže tento rok oslavujeme 90. výročie príchodu saleziánov na Slovensko, požiadali sme o organizovanie PGSI. Je to jedna z osláv tohto výročia.
Ako teda PGSI spätne hodnotíte?
Splnili sme očakávania. V prvom rade, mali sme k dispozícii jeden veľký areál, v ktorom prebiehali všetky súťaže. Čiže 1 200 ľudí zažilo spoločenstvo, chodili sa navzájom povzbudzovať. Vďaka 250 dobrovoľníkom sme boli spokojní my, účastníci i sponzori.
Vyzdvihujete jeden areál. To znamená, že inde to tak nebýva?
Áno, bola to novinka, ktorú predsedníctvo ocenilo. Účastníci si pochvaľovali nami vytvorené Valdocco. V Turíne na Valdoccu vzniklo prvé oratórium. Pre nás v Bratislave to bola športová dedina, v ktorej mávali športovci obedy a večere. Tu však prebiehali aj ostatné tri spomínané piliere. Dom, ktorý predstavoval radostnú atmosféru. Kaplnka, kde sa mohli pomodliť. Školu, v ktorej mladí mohli vytvoriť priateľstvá. Boli tam pripravené spoločenské hry, drotárske remeslá. V iných štátoch pri predchádzajúcich ročníkoch také niečo nebolo. Účastníci veľa času trávili na svojom športe, alebo v hotely a cestovaním. Tu mohli byť na ihriskách.
Nastavili ste teda nový trend?
Možno áno, ale niektorí nie sú také niečo schopní zorganizovať.
Spomenuli ste aj dobrovoľníkov.
Pre nás mali veľkú hodnotu. Boli výborne jazykovo vybavení. Mali sme 89 sprievodcov pre jednotlivé výpravy. Každý z nich vedel jeden, dva jazyky. V iných krajinách to tak nie je. Dobrovoľníkmi boli naši dlhoroční animátori, ktorí boli preverení viacerými podujatiami.
Budú sa podobné aktivity na Slovensku opakovať?
Páčilo by sa mi, keby sme takéto hry zopakovali o štyri roky opäť na Slovensku.
Kde budú teda hry najbližšie?
O rok v Turíne, potom v Portugalsku a Španielsku.
Čo sa týka športových výkonov, zavládla tiež spokojnosť?
Nikto nebol profesionál. Finálové zápasy vo všetkých športoch však boli na vysokej úrovni. Čo ocenili aj diváci.
V akých športoch sa súťažilo?
Futbal, futsal, ženský futbal, volejbal, basketbal a stolný tenis. Súťažilo sa v dvoch kategóriách, staršej a mladšej. Mladšia boli ročník narodený v roku 1998 a mladší a starší zas od roku narodenia 1997.
Ako dopadli slovenskí športovci?
Do hier sa zapojilo rekordných 130 slovenských športovcov. Získali dve zlaté a štyri strieborné medaily. Vyhrali sme stolný tenis a futbal v mladšej kategórii. Ale vo všetkých športoch boli Slováci silnými súpermi.