DUCHOVNÉ SLOVO: Na dvanástu nedeľu cez rok

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Vladimír Slovák
Vladimír Slovák, farár v Stožku Foto: archív

Vo väčšine chrámov sa čítalo Lukášovo evanjelium (9. 18-24):

Keď sa raz (Ježiš) osamote modlil a boli s ním učeníci, opýtal sa ich: „Za koho ma pokladajú zástupy?“ Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní hovoria, že vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov.“ „A vy ma za koho pokladáte?“, opýtal sa ich. Odpovedal Peter: „Za Božieho Mesiáša.“ Ale on im dôrazne prikázal, že to nesmú nikomu povedať, a dodal: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.“ A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“

Uvedený text komentoval ThLic. Vladimír Slovák v kostole sv. Rodiny na Stožku takto:

Ste šťastní? Pomáha kresťanská viera človekovi k tomu, aby bol šťastný, alebo nie? Bol šťastný Ježiš Kristus?

Myslím že odpovede na tieto otázky závisia najmä od toho, čo si pod šťastím predstavujeme, čím je naša túžba po šťastí ovplyvnená. Realitou šťastných očí dieťaťa, zamilovaného páru, úspešného muža, či spokojnej starenky, alebo utópiou ponúkanou televíznymi novelami, či romantickými filmami…

Keby sme napríklad Ježišov životný príbeh – lebo chcem dnešné uvažovanie o šťastí začať pri ňom – dali do filmového slovníka, tak by to rozhodne nebola romantika, ani komédia, ale skôr dráma s veľmi neistým happy-endom. Napriek tomu však Ježiša nepovažujeme ani za neúspešného, ani za nešťastného. Naopak, myslím, že nakoľko rozdával šťastie, aj sám ho vnútorne prežíval.

Prečo však dnes riešime túto otázku? Lebo jeden z možných pohľadov na evanjelium, ktoré sme počuli, je vidieť diskusiu Ježiša s učeníkmi ako diskusiu o šťastí.

Skúsme sa na text pozrieť znovu: Lukáš, ktorý je známy vnímaním súvislostí otvára celú scénu opisom Ježišovho stavu: Je po modlitbe a teda pravdepodobne po chvíľach vnútorného šťastia, stretnutia, dialógu s milovaným a milujúcim Otcom. A zdá sa, že zrazu chce zistiť svoju pozíciu na opačnej strane – u ľudí. Učeníci odpovedajú, ako ho svet vníma a na záver, na jeho výzvu, ako ho vnímajú oni. Pre nich je božím mužom, očakávaným Mesiášom.

Nechcem sa teraz zaoberať, prečo zakázal učeníkom prezentovať ostatným svoj pohľad naňho.

Ide mi skôr o to, čo Ježiš podľa Lukáša „dodal“: Predpovedá svoje utrpenie a zmŕtvychvstanie. Teda svoj – a boží pohľad na poslanie Mesiáša, na jeho základnú životnú úlohu, ktorú On chce splniť. Alebo, inak povedané, v ktorej splnení vidí zmysel svojho života, jeho naplnenie a teda, môžeme povedať, aj svoje šťastie.

Mimochodom, pri poslednej večeri, keď ho od realizácie tohto projektu spásy delí len niekoľko hodín, vlastne kedy to všetko začína, lebo Judáš už odišiel z večeradla, hovorí: Teraz je Syn človeka oslávený! (Jn 13,31). I táto situácia ukazuje, že Ježiš vidí svoje šťastie v splnení božieho plánu, projektu spásy.

Inak, ľudsky povedané – v tom, že ako muž splní svoju životnú úlohu. Čo si myslím, že úplne prirodzené. Pred niekoľkými týždňami mi napríklad jeden štyridsiatnik povedal: „Som šťastný, že som si našiel túto robotu. Dobre zarobím a som aj s rodinou. Pomáha mi plniť moju predstavu o otcovstve. Verím, že aj moje deti ma považujú za dobrého otca. To je môj život.“

U Ježiša však „životná úloha“ nie je taká romantická. Je o obete života. Ale aj to môžeme chápať, a to nielen v zmysle vojenských hrdinov. Spomínam si v tejto súvislosti na situáciu z detstva, keď môj starší brat s otcom na stavbe rodinného domu hasili vápno. Došlo k výbuchu, ktorý pripravil otca o jedno oko. Keď to neskôr komentoval, povedal: „Našťastie to zasiahlo mňa, nie syna…

Vráťme sa však k Ježišovi. Ten totiž neostáva len pri sebe. Evanjelista poznamenáva: „A všetkým povedal: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“ Po odprezentovaní svojho pohľadu na šťastie odporúča ho aj ostatným.

Na prvom mieste učeníkom. Pre nich bola predpoveď utrpenia pravdepodobne veľkým šokom. Oni si predstavovali Mesiáša inak – v rastúcej popularite, sláve, úspešných krokoch pre svoj ľud; a seba vedľa neho. Zaprieť seba samého, ako teda pre nich znamená na prvom mieste zaprieť svoj pohľad na poslanie Mesiáša. A prijať jeho pohľad – pohľad kríža. Na druhom mieste, ak chcú byť s ním (Kto chce ísť za mnou – hovorí Ježiš), treba zaprieť vlastnú predstavu o svojom šťastí. Prehodnotiť nielen prečo som tu, pri Ňom, ale celkovo, čo chcem svojim životom dosiahnuť. Kde je môj cieľ, v čom je moja životná úloha. Ba dokonca, čo považujem za dôležitejšie, než svoj život, za čo – koho som ochotný ho položiť.

Ježišov pohľad, jeho odporúčanie je však adresované aj nám. Podľa neho aj my môžeme prísť o svoj život, o jeho zmysel a náplň a teda o svoje šťastie, ak neprehodnotíme svoj pohľad. Ak ostaneme pri pokrivenom pohľade a hľadaní šťastia. Napríklad pri tom „hollywoodskom“. Idem za svojim šťastím. Nezávisle od sveta okolo. Mám právo zrealizovať „svoj sen“! Ježiš hovorí – toto neuhráš, takto „svoj život“, teda „svoj sen“ stratíš. Zapri tento pohľad a prijmi nový, lepší, pravdivejší… a život s jeho šťastím získaš, vyhráš.

Aký pohľad teda treba prijať? Pohľad lásky. Lásky, ktorá sa nebojí obety, lebo miluje do krajnosti – až po smrť za milovaného. S touto láskou ide Ježiš trpieť a zomrieť. Za nás. A táto láska dáva skutočnú plnosť jeho životu. Plnosť znamená i šťastie. Ak nadobudneme podobný pohľad, získame obdobnú plnosť. Ak budeme milovať nerátajúc straty, ak sa budeme vedieť obetovať – nájdeme plné šťastie. Pričom Ježišov výrok o strate života „pre neho“ nemusíme chápať úzkoprso, ale skôr široko. Tak, ako ho sám prezentuje vo svojom obraze Posledného súdu – „čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40)

A to sme už pri definitívnom víťazstve a teda definitívnom nekonečnom šťastí.

A zároveň na začiatku – pri otázke, či sme šťastní a či nám naša viera v hľadaní a nachádzaní šťastia pomáha. Myslím, že odpoveď netreba opakovať. Na záver teda už len prianie: Veľa šťastia priatelia!

Ďalšie k téme

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Viac k osobe Vladimír Slovák