Ako Slováci vnímali začiatok II. svetovej vojny? (rozhovor)

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Zarmútení príbuzní a známi obetí bombardovania bratislavskej rafinérie Apollo 16. júna 1944. Bol to prvý bezprostredný kontakt Slovenska s vojnou
Zarmútení príbuzní a známi obetí bombardovania bratislavskej rafinérie Apollo 16. júna 1944. Bol to prvý bezprostredný kontakt Slovenska s vojnou.

Prvý september 1939 určili za začiatok svetovej vojny dodatočne až historici. Na Slovensku sa v tom čase bežní ľudia na ozbrojený konflikt nijako nepripravovali. Vtedajšie médiá boli plne pod kontrolou Nemeckej spravodajskej kancelárie. Hovorí pre portál WebNoviny.sk Anton Hruboň z Katedry európskych štúdií Univerzity Mateja v Banskej Bystrici.

Aká bola na Slovensku situácia na jeseň 1939?

Po napadnutí Poľska nemeckou armádou ľudia netušili, že sa práve začína druhý a dosiaľ najničivejší konflikt modernej histórie. Koncom 30. rokov verejnosť sledujúca medzinárodnú politiku samozrejme šípila, že nacistická rozpínavosť skôr či neskôr asi povedie k väčšej vojne, nedokázali si však domyslieť jej rozsah.

Všeobecne panovalo presvedčenie, že ľudská civilizácia už nemôže dopustiť repete hrôz Veľkej, prvej svetovej vojny. Koniec koncov, aj sám Hitler sa prezentoval ako mierotvorca, nacistická agresia voči Rakúsku v marci 1938 i voči Československu v septembri toho istého roku boli režimom NSDAP prezentované ako legitímne korektúry „nespravodlivého“ versaillského systému, nie ako porušenie medzinárodného práva, okupácia a už vôbec nie ako prológ svetovej vojny. Ľudia na Slovensku sklady potravín v roku 1938 ani 1939 nevykúpili, azda aj preto, že verili, že ak nejaká vojna vypukne, bude krátka a Slovenska sa priamo nedotkne.

„Režimové denníky Slovák, Gardista a Slovenská pravda, ako aj vysielanie Slovenského rozhlasu, verejnosti servírovali len správy v súlade s oficiálnou líniou štátnej Slovenskej tlačovej kancelárie, prípadne správy prevzaté od Nemeckej spravodajskej kancelárie (Deutsches Nachrichtenbüro).“

Čo vedeli bežní ľudia o takzvanej veľkej politike. Napríklad o Pakte Molotov-Ribbentrop, o rozdelení Poľska medzi Nemcov a Rusov, či o situácii na fronte alebo deportáciách Židov?

Napriek informačnej bariére, ktorá na Slovensku počas vojny vládla, sa ľudia mnohé správy zo zákulisia dozvedeli alebo dovtípili sami. Režimové denníky Slovák, Gardista a Slovenská pravda, ako aj vysielanie Slovenského rozhlasu, verejnosti servírovali len správy v súlade s oficiálnou líniou štátnej Slovenskej tlačovej kancelárie, prípadne správy prevzaté od Nemeckej spravodajskej kancelárie (Deutsches Nachrichtenbüro). Tie samozrejme mlčali o tajnom dodatku paktu Molotov-Ribbentrop, týkajúcom sa rozdelenia Poľska a neskôr i o prebiehajúcom holokauste na okupovaných východných územiach. Kým sa situácia na fronte vyvíjala v prospech Nemecka, klamať o nej nemuseli. Po obrate vo vojne, po roku 1943, už nemohli zatajiť, že sa spočiatku úspešná ofenzíva proti Sovietskemu zväzu akosi vymkla z rúk. Až do konca vojny potom z každého menšieho čiastkového víťazstva robili zásadný triumf, ktorý je zaručenou predzvesťou obratu vo vojne o stoosemdesiat stupňov, často písali o zázračných nových zbraniach, ktoré Ríša vyvíja.

Protipoľská manifestácia v Bratislave krátko pred napadnutím Poľska
Protipoľská manifestácia v Bratislave krátko pred napadnutím Poľska.

Vzniku II.svetovej vojny predchádzalo viacero dohôd, v ktorých si Nemecko nárokovalo územia a “vymieňalo” ich za prísľub neútočenia. Napríklad Mníchovská dohoda mala odvrátiť ozbrojený konflikt za odstúpenie pohraničných území vtedajšieho Československa. Ako to vtedy ľudia na Slovensku prijali?

Mníchovský diktát prijala verejnosť na Slovensku rôzne, keďže politicky nebola jednofarebná. Pre ľudí so silnou československou identitou to bola samozrejme trauma, prenášajúca sa aj do osobnej roviny, pretože za dvadsať rokov existencie ČSR si k nej vytvorili silné citové puto. Autonomisti vnímali Mníchov úplne inak, v prvom rade ako dôsledok „českej“ politiky, ktorá nebola schopná zabezpečiť republike dostatočné garancie štátnych hraníc a nájsť s nečeskými národmi konsenzus, ktorý by umožňoval ďalšiu životnosť versaillského vytýčenia Československa. Nemecká menšina v ČSR chápala rozhodnutie štyroch veľmocí prirodzene ako svoje veľké víťazstvo, hoci čoskoro na vlastnej koži pochopila, že to pre ňu až taký triumf nebol. Z menšiny v Sudetách, požívajúcej rozsiahle národnostné práva, sa po septembri 1938 stali radoví neprivilegovaní občania Ríše, žijúci navyše na jej periférii. Maďarská menšina videla v Mníchove predohru blížiaceho sa napravenia „trianonskej krivdy“, teda územných korektúr na južnom Slovensku a Podkarpatskej Rusi, ku ktorým nakoniec došlo 2. novembra 1938 v dôsledku prvej Viedenskej arbitráže. Zhrnuté v kocke: v Československu existovalo viacero vzájomne sa sporiacich nacionalizmov a každý z nich udalosti rokov 1938 – 1939 reflektoval inak. Obyvateľstvu chýbala jednotiaca identita a okrem nacistického tlaku aj z tohto dôvodu sa republika nakoniec rozpadla.

„Nemecko slovenskú samostatnosť nijako nepreceňovalo a v dlhodobom horizonte s ňou, ako ukazujú indície, zrejme nepočítalo. ‚Vzorový‘ štát malého národa nemeckej diplomacii a propagande poslúžil ako dočasný muzeálny exponát – pochváliť sa ním, v dobe potreby na ňom postaviť svoj politický marketing vo vzťahu k iným štátom, a potom ho odstrániť z výstavnej siene.“

Ak by sme mali porovnať Slovensko s ostatnými štátmi Európy v roku 1939, keď sa nie celkom z vlastnej vôle stalo samostatné …

Vzhľadom na skutočnosť, že Slováci sa v podmienkach Československa prakticky doformovali na moderný národ, perspektívy udržania ČSR by neboli vysoké, ani keby do hry nevstúpil nemecký faktor v marci 1939. Keď v štáte žijú dve plne vyvinuté národné jednotky, zaváňa to vleklými národnostnými spormi, ktoré skôr či neskôr vedú k rozpadu štátu.

Československu v roku 1939 chýbala jednotiaca myšlienka, za ktorou by jeho obyvateľstvo išlo. Masarykov koncept občianskej demokracie sa ňou nikdy nestal; idea demokracie totiž sama osebe na zjednotenie dvoch národov v priestore strednej Európy nestačí. Vyplýva to z historického vývinu moderných národov v našom priestore, pre ktoré bol nacionálny princíp od revolúcií v 19. storočí vždy viac než princíp občiansky.

Od osamostatnenia v marci 1939 až po obnovenie Československa v apríli 1945 bolo Slovensko satelitom nacistického Nemecka, limitované tzv. Ochrannou zmluvou, ktorá tvorila východiskový bod jeho vnútornej i zahraničnej politiky. Mieru nezávislosti slovenského štátu určoval Berlín, nie Bratislava. Akýkoľvek prehrešok voči nemeckým pravidlám hry bol tvrdo trestaný, ako to preukázali výsledky a dôsledky známych salzburských rokovaní z júla 1940.

lavný veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach sa počas poľského ťaženia zdraví s vojakmi slovenskej armády nemeckej národnosti
lavný veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach sa počas poľského ťaženia zdraví s vojakmi slovenskej armády nemeckej národnosti.

V porovnaní so situáciou v českých krajinách malo Slovensko samozrejme podstatnejšie voľnejšiu ruku – Protektorát Čechy a Morava nemal medzinárodnoprávnu subjektivitu, nebol to štát a v praxi nemal ani žiadnu reálnu autonómiu, hoci formálne existoval úrad protektorátneho štátneho prezidenta, vlády, zemských prezidentov, vládneho vojska…

Nemecko slovenskú samostatnosť nijako nepreceňovalo a v dlhodobom horizonte s ňou, ako ukazujú indície, zrejme nepočítalo. „Vzorový“ štát malého národa nemeckej diplomacii a propagande poslúžil ako dočasný muzeálny exponát – pochváliť sa ním, v dobe potreby na ňom postaviť svoj politický marketing vo vzťahu k iným štátom, a potom ho odstrániť z výstavnej siene. Slovensko nebolo Maďarskom ani Rumunskom, teda štátom s historickou tradíciou samostatnosti, ku ktorým malo inak z hľadiska charakteru režimu najbližšie. V medzinárodnej politike sa mu nepodarilo dostatočne etablovať a osud štátu za takých okolností, za akých vznikol, bol a zostal životne zviazaný s národnosocialistickým Nemeckom.

Historia magistra vitae žiaľ neplatí

História žiadnou učiteľkou života nie je, myslím, že tomu neveril ani sám Cicero. To by sme tu nemali vojnové krviprelievania, genocídy, etnické čistky, násilné transfery obyvateľstva, štátne mafie, korupciu… História ako vedná disciplína nám však pomáha udržiavať pri živote historickú pamäť, memento, ktoré je nesmierne dôležité ako spoločenská prevencia. Generačná pamäť na druhú svetovú vojnu už odchádza, poslední žijúci pamätníci boli cez vojnu deťmi, no tematizovanie jej hrôz a príbehov z tých čias je tak masívne a varujúce, že zostáva výkričníkom aj pre populistov, ktorí by nebodaj chceli meniť hranice či pod heslom antisystémových zmien zničiť systém, ktorý ich zrodil, a ktorý im vyhovuje.

Pakt Molotov-Ribbentrop

… bola dohoda o vzájomnom neútočení medzi Nemeckom a Sovietskym Zväzom, ktorú uzavreli 23.augusta 1939 a mala platiť desať rokov, čo sa však nestalo, pretože Nemecko zaútočilo už v júni 1941. Okrem toho si oba štáty paktom “podelili” Poľsko, Fínsko aj Moldavsko.

Mníchovská dohoda (zrada)

… bola podpísaná 30.septembra 1938. Taliansko, Francúzsko a Veľká Británia obetovali vtedajšie Československo (to prišlo o pohraničné územia, kde žila početná nemecká menšina), pretože sa mylne domnievali, že týmto ústupkom zabránia veľkému vojnovému konfliktu.

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Viac k osobe Anton Hruboň