Ako som utrpel slobodu, alebo o Bohu, živote, umieraní a gauneroch

Ján Baránek
Foto: Archív autora

Kde si bol, keď rozdávali šťastie? Zbieral som mince, ktoré vypadávali tým, ktorí si poň bežali.

Citát je z príbehu, ktorý sa odohral iba v mojej fantázii.

Zodpovednosť

Som v konflikte s Bohom. S mojím Bohom. Teraz vám poviem prečo. A potom vám poviem, čo urobím.

Viete, čím najlepšie pobavíte pána Boha? Keď mu poviete svoje plány. Tento aforizmus sa v mojom živote a v živote mojej rodiny stal krutou skutočnosťou.

Keď moja manželka Petra dostala rakovinu, presnejšie dve naraz, sľúbil som jej, že sa vylieči. Ten sľub som vlastne dodržal. Neumrela na rakovinu. Umrela na banálny ileus. No, on až tak banálny nakoniec nebol, bol fatálny.

Keď Petra ochorela, život sa nám samozrejme zmenil. Po prvotnom šoku, z ktorého ma paradoxne vyťahovala ona, nasledovala zásadná zmena. Začal som sa báť. Nielen o ňu. Ja som bol naozaj presvedčený, že sa z toho spoločne dostaneme.

Začal som sa báť o iné. V prvom rade, moji dobrí kamaráti, mi začali dávať dobré rady. Napr.: „Nesmieš už jazdiť na koni, čo keď sa ti niečo stane!“ Takže, celý ročný tréning, ktorý som si sám nadávkoval pre seba a Sallyho, bol zbytočný. Trénovali sme v nádeji, že by sme sa dostali na nejaké amatérske dištančné preteky. Nedostali sme sa, zrazu sme mali iné priority. Ale chrobák už bol v hlave. Takže, začal som jazdiť na čistokrvnom Arabovi ako „rakúsky“ dôchodca.

V kroku, s fotoaparátom na krku, cigaretou v ústach a nudil som sa. Sem-tam som niečo odfotil, sem-tam sa vyšplhal so Sallym na nejaký kopec, aby som si aspoň trochu tú nudu spríjemnil. Cvaly a trysky z nedávnej minulosti boli zrazu dávnou minulosťou. Nechápal to najmä Sally. Chudák, dokonca cválal na mieste – tí, čo jazdíte, asi viete, o čom hovorím.

Ďalej mi hovorili: „Nesmieš jazdiť rýchlo…!“ No, mám také 350-koňové športové auto. Pre radosť. Zvykol som si s ním sem-tam vyjsť na neďaleké serpentíny v Štiavnických vrchoch, pustil som si muziku a išlo to. Keď ochorela Petra, toto prestalo. Kúpil som si „rakúsko-dôchodcovskú“ limuzínu.

Moje auto s Recaro sedačkami a Brembo brzdami dostala Sára, ktorá odmaturovala. Samozrejme, malo to svoje racionálne dôvody. Musel som fungovať, zabezpečiť prostriedky na Petrino liečenie, ktoré u nás poisťovne nepreplácali, chodiť s ňou na vyšetrenia… Nesmel som sa zraniť, ochorieť. Nesťažujem sa. Robil som to rád a mali sme nádej. Bez ohľadu na to, že jej choroba nakoniec dopadla fatálne. Najdôležitejšie je mať nádej.

Znie to možno naivne, detsky, ale nádej je to, čo vás drží pri živote, čo vám dáva silu. Skrátka, vždy musíte mať víziu nejakého riešenia. Vždy sme ju mali, vždy. Preto spoločné prežívanie Petrinej choroby nebolo obdobím smútku a prípravy na smrť. Bolo v znamení nádeje a riešenia. Dokonca, deň pred jej smrťou sme mali riešenie, nádej. Totiž, my sme nepoznali jej skutočný zdravotný stav. Ten odhalila až pitva, o ktorú som požiadal. Tu ale nech si spytuje svedomie niekto iný. Nebudem to rozvádzať, neumrela na rakovinu.

Počas Petrinej choroby som videl veľa utrpenia. Chodil som po chodbách onkológie a videl mladé ženy bez vlasov, ktoré sedeli pred ordináciami. Mladé ženy, ktoré mali rodiť, vychovávať deti, venovať sa rodine. Toto bol pre mňa najsmutnejší pohľad zo všetkého, čo som videl. Mal som x-krát chuť pri každej sa pristaviť a nejako ju potešiť, ale väčšinou som videl tváre uzavreté do svojho problému, do smútku, beznádeje, nádeje, očakávania pochybnej budúcnosti a „nebudúcnosti“. Zlé na tom je najmä to, že väčšinu z nich čakala „nebudúcnosť“, tak ako nás. Potom sa iba dozvedáte – tá umrela, ten umrel… Keď išlo o starého človeka, poviete si, šľak to traf. Keď však ide o mladé ženy, neviem sa cez to preniesť.

Tu mám ďalší konflikt s mojím Bohom. Načo nás stvoril a potom obdaril rakovinou? Lebo o tej píšem. Aký to je Boh? Starozákonný, trestajúci za viny predkov? Načo potom prišiel Ježiš? Nech mi nevyprávajú naši dôstojní páni, biskupi a neviem, kto každý ešte, o nevyspytateľnosti Božej vôle, že Boh nedáva rakovinu. Nepotrebujem to. No to ja viem, že Boh nedáva rakovinu, ale nestrkajme všetko za výhovorku o tom, že nám dal slobodnú vôľu a toto je jej následok. Lebo slobodná vôľa sa dá dať aj bez následkov. Keby som ja bol Boh, určite by som to urobil takto, po svojom.

Ja si to s mojím Bohom musím vysporiadať sám. Buď mi ukáže zmysel Petrinej smrti a potom ho s pokorou poprosím o odpustenie, alebo – keď nie, stále sa ho budem pýtať – prečo? Čo neznamená, že prestanem hájiť a presadzovať kresťanské hodnoty. To znamená len toľko, že ma zaujíma, prečo je môj Boh zlomyseľný a či naozaj? Lebo ja som ho prosil a nielen ja. Načo? Prišiel som o slobodu a dal mi na plecia obrovskú zodpovednosť.

To, že sa pomaly zo mňa stal „rakúsky“ dôchodca, to by mi až tak nevadilo. Vadilo mi iné. Absolútne ma zväzovala zodpovednosť. Musel som strpieť útoky gaunerov, manipulátorov a chrapúňov z radov niektorých novinárov a niektorých politikov. Prečo som sa nebránil? Nechcel som problém vyhrocovať, lebo som bol pod tlakom zodpovednosti za to, že musím zabezpečiť pre Petru potrebnú liečbu. Ktorú, ako som už spomenul, naše poisťovne nepreplácajú.

Takto si gauneri, aj z radov kresťanských politikov, mohli do mňa kopať a ja som držal hubu. Obviňovať ma z korupcie, ktorú spáchal niekto iný. Takto si gauneri z radov novinárov mohli konštruovať neexistujúce výmysly a lži o tom, ako moja agentúra robí prieskumy. Takto gauneri z radov novinárov adorovali iných gaunerov, ktorí tu fabrikovali paralelné, virtuálne reality. Legitimizovali manipulácie a vydávali ich za referenčné hodnoty pravdy, spoľahlivosti a objektivity, robili z capa záhradníka. A ja som držal hubu, lebo som potreboval liečiť Petru.

Čaputová nikdy nemala preferencie na úrovni 50 percent. Nikdy! Ale gauneri s inými gaunermi tu vyvolali masovú hystériu, zhysterizovali národ. Gauneri s gaunermi tautologicky zlegitimizovali samých seba. Pričom, ona by tie voľby vyhrala aj tak! Celé to bolo zbytočné. Ale tá masa klamstva, manipulácie a hnusu tu ostane ešte dlho. Ale nezopakuje sa. Mám totiž slobodu a verte či nie, ja týchto gaunerov, nímandov a klamárov ustrážim – a môžu mať za sebou aj dva Esety, Penty a pod. Aj tri. Mne stačím ja. O chvíľu vám poviem, ako som sa k tej slobode dostal. Ale najprv si musím niečo vydiskutovať s Bohom.

Boh

Ty!!! Boh!!! To čo si urobil!? Nestačí, že si nás všetkých potrestal časom? Plynutím času? Keby nebolo Planckovej konštanty, zbláznim sa už z toho!

Nestačí, že zlomyseľne si to zariadil tak, že raz všetka budúcnosť bude minulosťou?! Ešte aj tú si mi zobral! S kým mám teraz spomínať? To mám chodiť po svete sám a spomínať? To je čo za spomínanie? To je týranie! Ale nájdem ťa! Niektorí si myslia, že si všade. No, keď si všade, tak čo to prosím Ťa robíš???

Viem, že si! Inak by to tu nedávalo zmysel. Nájdem ťa. Nechal si tu stopy. Nechal si ich v kvantovej mechanike. Viem to, lebo Einstein sa mýlil! Niels Bohr mal pravdu, nie Einstein! Tam sú tvoje stopy. Keď ich nájdem, pôjdem po nich ako stopovací pes! A potom mi toto všetko budeš musieť vysvetliť. Prečo som sám, prečo som stratil polovicu minulosti a spomienok a načo je toto všetko dobré?!

Sloboda

Petru som po prvý raz uvidel vo výťahu. Robil som v Slovenskom rozhlase, bol som zahranično-politický komentátor a zvádzal som svoje dávidovské súboje s Vladimírom Mečiarom, jeho vedením Slovenského rozhlasu atď…

Jedného dňa som, ako obvykle, išiel do spravodajskej zmeny a vstúpil do výťahu plného ľudí. Hneď mi ale padol pohľad na ňu a jej hlboké hnedé oči ma okamžite dostali. Následkom tohto môjho vstupu do výťahu som to, čo som. Bez nej by som to totiž nebol. Žiaľ, alebo chvalabohu, inšpiráciu nachádzam v ženách, ale najmä u partnerky. Petra mi jej dala neúrekom.

Posledný raz som ju uvidel vchádzať do výťahu v nemocnici, v noci, na prázdnej chodbe, temne osvetlenej s popraskanými stenami a dlažbami. Chodba bola studená, tmavá a suchá. Taká je aj smrť, studená, tmavá a suchá. Niekde sa tam plížila, ale nevidel som ju. Nechcel som ju vidieť. Výťah s hrmotom zastavil, otvoril som jej plechové dvere a vstúpila dnu. Videl som jej zhrbený chrbát, bola schudnutá a zostarnutá. Zavrel som tie dvere a výťah s ňou odišiel. Odviezol ju na druhý svet. To bolo totiž poslednýkrát, čo som ju videl. Ako nastúpila do prázdneho výťahu, sama, len s taškou s vecami, zhrbená, ale stále nezlomená. Doteraz to mám pred očami – schudnutý, zhrbený chrbát a ja som jej nepomohol. Nevedel som a nemohol som, už sa skrátka nedalo. Ale, doteraz si to vyčítam. Doteraz si hovorím – „keby“… A to celý život hovorím: „keby neexistuje!“

Nemohol som s ňou ísť ani hore. Kvôli Covidu. Nevedel som, že ju vidím poslednýkrát. Išiel som domov. V noci okolo tretej som sa zobudil. Sadol som do auta a chcel som ísť za ňou. Došiel som k nemocnici, ale dnu som sa nedostal. Stál som pod jej oknom a modlil som sa. Modlil som sa k tomu zlomyseľnému Bohu, nech niečo urobí. Nech si ju vezme, aby netrpela, alebo nech ju uzdraví. Vyhovel mi. O pár dní na to umrela. Netrpela.

Rakovina je svinská choroba. Postupne vám z partnera uberá. Postupne jej brala ženskosť. Postupne ju invalidizovala. Zmení sa vám život. Začne vám z partnerky ukrajovať. Doslova, fyzicky. Poviete si nevadí, hlavne že žije. Prestane vládať toľko, čo pred tým. Poviete si nevadí, hlavne že žije. Urobíte to vy. Prestanete mať sex. Poviete si nevadí, hlavne že žije. Potom už nevládze ani variť. Poviete si nevadí, hlavne že žije. Ale jej to vadí. Vadí jej, že nemôže robiť to, čo si myslí a vie, že má žena robiť. Že sa s vami nemôže milovať, že s vami nemôže ísť do sauny, že s vami nemôže ísť na koňa, že s vami nemôže ísť do kina, že s vami nemôže ísť na túru, je toho veľa, čo s vami nemôže, a jej to vadí. Ale vám to nevadí, hlavne že žije. Potom umrie.

Prvé dni po jej smrti, neviem koľko, si nepamätám. Viem len toľko, že som nechcel žiť. Predo mnou bolo iba veľké prázdno. Niekoľko dní som vôbec nejedol… Pri živote ma asi udržalo iba vedomie, že sú tu ešte moje deti, ktoré ma určite budú potrebovať, lebo prišli o matku. Toto vedomie vás však nepostaví na nohy. Akurát vám nedovolí umrieť od žiaľu. Na toto vás nikto a nič nepripraví. Nikto nemá takú empatiu, aby si to dokázal predstaviť. Zbytočne napíšem, že to bolo to najhoršie, čo som v živote zažil. Ale ak takto vyzerá peklo, tak sa ho bojím a nechcem v ňom skončiť. Lebo už viem, čo je to, keď vám dušu škvaria za živa. Také to bolo.

Evolúcia nás vybavila, chvalabohu, mechanizmami, ktoré vám zabezpečia, aby ste to prežili. Zviechal som sa nakoniec dosť rýchlo, lebo ma osvietila niekde myšlienka, aby som išiel za MUDr. Hollým. Ten navyše pred rokmi zažil niečo podobné, ako ja. Postupne, aj s jeho pomocou, sa dostávate späť do života, vymýšľate si práce, aby ste hlavu mali inde.

Potom to zrazu príde. Zrazu mi doplo. Mám slobodu! Slobodu, ktorú som nechcel, neprosil som o ňu, naopak, ale jednoducho som ju utrpel. Zistil som, že som stratil obrovské bremeno zodpovednosti. Naložil som s tým okamžite. Ešte v tú noc som zobral moje spomínané športové auto. Pustil som si Black Sabbath – Megalomaniu. To je totiž akurát skladba na to, aby ste sa oslobodili, aby z vás prestal byť „rakúsky“ dôchodca – 10 minút. Po troch minútach a 19 sekundách vás tá hudba akurát dovedie po tie serpentíny. Presne v tej minúte a sekunde vám to Bill Ward odráta. Ešte som stihol poprosiť toho môjho Boha, že keď sa náhodou zabijem, aby sa nejako postaral o moje deti. Aj keď po skúsenosti s ním a s Petrou…

Z úcty k dopravnému inšpektorátu by som túto pasáž tu ukončil. Oslobodil som sa. Ešte ma čaká cval a trysk na Sallym. Ten sa už teší, vidím to na ňom.

Gauneri

„Rakúskeho“ dôchodcu nakopem do prdele. A nielen jeho. Chystám sa nakopať pri najbližšej možnej príležitosti do prdele: gaunerských manipulátorov, gaunerských klamárskych politikov, gaunerských treťosektorových samozvancov, gaunerských manipulátorských novinárov, ich redakcie, vydavateľov a majiteľov, gaunerské manipulátorské tímy, ktoré vyrábajú z hovna tvaroh, gaunerských neomarxistov, gaunerských ekofašistov, gaunerských ľavicových fašistov, gaunerských liberálnych fašistov, gaunerských fašistov a gaunerských komunistov, gaunerských pro choice vrahov…

Zabudol som niekoho? Ak hej, prepáčte mi. V komentároch pod príspevkom to môžete statočne a hrdinsky doplniť. Mám totiž tisícky, doslova tisícky podporovateľov. Tichých podporovateľov. Viete čo, moji milí tichí podporovatelia, strčte si vašu tichú podporu do riti! Tichú podporu nepotrebujem. Nemusíte mi vypisovať, čo všetko sa vám páčilo – cez Messenger, WhatsApp, napíšte to nahlas. Alebo mlčte. Nedráždite ma svojou tichou a zbabelou podporou. Buďte ticho, nech kričia skaly! Alebo kričte vy!

Smrť

Petra umierala sama. Kvôli Covidu. Bude ma to prenasledovať do konca života. Všetko sme robili spolu. Stála pri mne pri mojich zbytočných úrazoch, poctivo ma vozila na chirurgiu.

Keď skoro potratila nášho najmladšieho syna, uháňal som za sanitkou s majákmi, v ktorej ju prevážali do nemocnice, a porušil snáď každý dopravný predpis. Stáli sme pri sebe počas jej choroby, boli sme čo najviac spolu.

Vždy som si myslel, že umriem prvý, lebo som bol starší, a vždy som si to predstavoval tak, že ma bude držať za ruku a zavrie mi oči. Umierala sama, v neosobnej nemocničnej izbe. Nikto ju nedržal za ruku. Nebol som tam. Nebol som pri tom, keď duša opustila jej telo, nebol som pri jej poslednom pohľade a výdychu.

Umrela a ja som utrpel slobodu. Utrpel som slobodu od strachu. Gauneri, teraz konečne príde rad na vás. Už nemám strach. Lebo to, čoho som sa najviac bál, sa už stalo.

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Viac k osobe Ján Baránek