Andrej Šeban: Život je improvizácia, ľudia si to málokedy uvedomujú

Andrej seban_kredit ivan zubal 04.jpg
Andrej Šeban vydáva album Rock and roll z Rači. Nahrávka vznikala niekoľko rokov. Foto: Ivan Zubaľ

Známy slovenský hudobník, skladateľ a producent vydáva dnes novinku Rock and Roll z Rači. Album prináša spolu 11 skladieb, ktoré vznikali zhruba päť rokov. Andrej Šeban hovorí o svojom novom diele, aj o vplyvoch a inšpiráciách, z ktorých pri svojej tvorbe denne čerpá.

Dvadsať rokov po Bezvetrí vydávate Rock and roll z Rači. Ako dlho album vznikal?

Vznikal priebežne, počas posledných piatich rokov som všeličo nahrával, pesničky, inštrumentálnu hudbu, čokoľvek, na čo som mal chuť a jedného dňa som zistil, že mám dosť materiálu na to, aby som s ním mohol vyjsť von, nejaké skladby som teda ešte tento rok dorobil a celé som to uzavrel. Album som nahrával v rozličných štúdiách (Kamoto, LittleBeat, Ivory a Eisenbahn Records, pozn.red.) a len som jedného dňa urobil niečo ako žatvu, zobral som tie nahrávky, dal som si to všetko do počítača, začal som to počúvať a zistil som, že je tam dosť dobrých vecí.

Andrej seban front cover.jpg
Obal albumu vytvoril Maňo Vredík

Tie skladby sú naozaj netradičné, aj elektronický zvuk a spôsob, akým ste doň zakomponovali váš hlas. Meníte zaužívané postupy. Ako by ste vy sám opísali proces vašej tvorby?

Používam všelijaké postupy od spontánnej improvizácie až po premyslenú kompozíciu a postupy, ktoré sú veľmi blízke alebo priamo vybraté z postupov z takzvanej vážnej hudby. Využívam zvukové koláže, sample, syntezátory a strih ako kompozičný prostriedok, to znamená, že keď je skladba hotová, dosť dlho v nej všeličo prehadzujem a strihám a skúšam rôzne varianty, kým nájdem nejakú, ktorá ma uspokojí. Niektoré postupy ani nechcem prezrádzať, aby mi ich niekto neukradol, no často robím veci úplne opačne, ako sa zvyknú…

Do veľkej miery je album postavený aj na improvizácii. Pesnička Ing. Láska je výsledkom niekoľkých hodín spontánneho hrania v štúdiu. Naozaj ste túto skladbu nahrali celú naraz a potom už nič neupravovali?

Áno, všetko, čo je v tej pesničke nahraté, je urobené vždy len na jeden „take“. Často som robil také posedenia pre mojich priateľov, že som ich zavolal do štúdia a v rámci akejsi zábavy som pred ich očami skomponoval, nahral aj zmixoval pesničku a odišli domov s cédéčkom. Toto je jedna z tých skladieb, je ich viac, no ďalšie zatiaľ nevyšli. Aj spevácka linka je v Ing. Láska urobená na prvý pokus, nahral som podklad, potom som šiel k mikrofónu a z listu som naspieval text. Niekedy to robím aj tak, že tú spevácku linku a text zimprovizujem okamžite na mieste a vo väčšine prípadov tak aj zostáva.

Vo všetkom sa dá zlepšovať a ísť ďalej. Improvizácia nemá konca, nemá hranice, je to otvorený priestor. Ľudia si len neuvedomujú jednu vec – že už keď kráčate po ceste či po chodníku, tak improvizujete…

Máte odjakživa vzťah k improvizácii?

Som zvyknutý improvizovať, robím to od svojich 12-tich rokov alebo ešte skôr, keď som si prvýkrát sadol za klavír alebo keď som začal kresliť – už tam začalo niečo, čo sa dá nazvať improvizácia. Pracujem na nej roky a naučil som sa to aj v rámci textov a vokálnych liniek. Myslím, že to je niečo, čo by spevák a pesničkár mal vedieť, mal by byť schopný z listu zaspievať a skomponovať pesničku na danú tému. V iných krajinách to nie je nijako výnimočná vec, u nás skôr rarita, ale keď čítate rozhovory s rôznymi hudobníkmi, zistíte, že sa to robí bežne. V podstate takýmto spôsobom vznikala aj ľudová tvorba a ďalšie veci. Ale mnohí slovenskí speváci na to nie sú zvyknutí, tí si takmer nie sú schopní písať texty, a nie to ešte improvizovať… česť výnimkám.

Dá sa improvizácia aj vytrénovať alebo sa s tým talentom improvizovať musí človek narodiť?

Vo všetkom sa dá zlepšovať a ísť ďalej. Improvizácia nemá konca, nemá hranice, je to otvorený priestor. Ľudia si len neuvedomujú jednu vec – že už keď kráčate po ceste, po chodníku, tak improvizujete… Neviete, čo vás tam čaká… všetky prvky, ktoré robíte, sú improvizácia. Aj keď sa s niekým rozprávate a hovoríte o svojich pocitoch a zážitkoch, improvizujete. Celý život je improvizácia, ľudia improvizujú od rána do večera, len si to tak neuvedomujú. Inak to jednoducho nejde, nemôžete mať racionálne spracovaný každý krok a každé slovo, ktoré v konkrétny deň poviete, to je proste ilúzia. Myslím, že improvizácie je v živote strašne veľa, len to ľudia tak nevnímajú a myslia si, že je to nejaký racionálny výkon. Nie. Improvizácia je spontánny výkon, pri ktorom je racionalita potlačená a je skôr v neprospech ako v prospech.

Pri svojej tvorbe čerpáte do veľkej miery inšpiráciu aj z ľudovej hudby. Z čoho ešte?

Samozrejme, že sú nejaké tradičné línie, ktoré sú mi sympatické, či už je to európske hudobné myslenie alebo európske hudobné myslenie premenené vplyvmi americkej kultúry a nepochybne mal v rámci Európy na mňa vplyv aj slovanský folklór. To všetko tam je, nikto sa nehrá vo vzduchoprázdne, vždy z niečoho vychádzate.

Andrej seban_kredit ivan zubal 02.jpg
Foto: Ivan Zubaľ

Už ako dieťa ste napokon mali nejaké idoly, obdivovali ste napríklad Jánošíka alebo Mickeyho Mousa…

Áno, ako malý som veľa kreslil, to bola taká moja prvá vášeň a obe postavičky patria do tej palety postáv, ktoré ma ako dieťa zaujímali. Jánošík ma oslovil hlavne cez film Paľa Bielika z roku 62/63, to bol pre mňa kľúčový film, a potom som mal rád Disneyho obrázky a komiksy, tie ma držali tak do deviatich rokov, a tam niekde to začalo. Mal som dva oporné body – na jednej strane tá naša tradícia, ktorá je vo mne vždy silná, aj silnejšia ako Mickey Mouse, a potom bola pre mňa veľmi silná a zaujímavá aj anglo-americká scéna. Hudobne je poslednej dobe pre mňa je však zaujímavejšia európska hudobná scéna, povedzme vážna hudba 20. storočia.

No jedna vec je niečo počúvať a nejako sa tým inšpirovať a druhá, a to je pre mňa to hlavné, je tá súčasnosť a môj život v realite tak, ako ju vnímam ja sám, čo počujem, čo vidím a čo to so mnou robí. To mi príde ako ten kľúčový zdroj.

Humor dnes končí, lebo je nebezpečný a tne do živého.

Ten album mi ako celok, aj keď sú na ňom aj vtipné momenty, príde vcelku dosť melancholický, cítiť v ňom podľa mňa záblesky skeptickej umeleckej duše… Ako by ste svoju novú nahrávku pocitovo charakterizovali vy?

Ja si myslím, že tá platňa je pomerne humorná záležitosť. Určite je tam aj vážnejšia poloha, ale v každom prípade je na každom mojom cédéčku vždy prítomný humor. To považujem za kľúčovú vec, hlavne v dnešnej dobe, keď si myslím, že sa humor vytráca a zostala len tupá televízna zábava. Humor dnes končí, lebo je nebezpečný a tne do živého.

Názov albumu je celkom vtipný…

Ten názov je chyták, samozrejme. Nie je to gramaticky správne, no keď žijete v Rači, tak ste proste „z Rači“, je to ten račiansky dialekt, a ten obsahuje ešte mnoho iných fantastických zvratov a slov. Celkom ma fascinuje, keď mi niekto povie, že to nie je gramaticky správne, som rád, že na to ľudia reagujú. Nevedel som, že to bude mať až taký dopad, ale ukazuje sa, že má. Inými slovami, dennodenne počujete nárečia všetkého typu, aj bratislavské, dennodenne počujete ľudí v médiách robiť rôzne gramatické chyby a nič sa v zásade nedeje a ja dám na album, že „z Rači“ a všetci mi hovoria, ako to má byť… (smiech) Však ja viem, že to je zle. Ten album je celý postavený jemne na hlavu, tých prehreškov je tam oveľa viac…

Andrej seban_kredit ivan zubal 01.jpg
Foto: Ivan Zubaľ

V apríli ste vystúpili na Plody doby. Koncertovať sa však v tom čase veľmi nedalo. Ako ste strávili jarné mesiace? Bola pre vás prvá fáza koronakrízy náročná?

Bolo to pre mňa veľmi dobré obdobie, doteraz je… Niekedy koncom januára som začal chodiť do štúdia a chodím tam skoro každý deň dodnes, veľa som nahrával, stále nahrávam, dokončil som tento album a viacero ďalších projektov a nahral som asi tri hodiny novej hudby, ktorú pomalinky spracúvam a dávam jej nejaký tvar. Som zvedavý, ako sa tá situácia vyvinie. Ukazuje sa, že Slovensku kultúra alebo nebodaj umenie nejako veľmi nechýba, nezdá sa mi, že by ľudia pociťovali nejaký veľký deficit kultúry, skôr naopak, nikoho to tu plus-mínus nezaujíma… Umelec je na Slovensku vždy podozrivá persóna, lebo je to človek, ktorý takzvane nepracuje, sme považovaní za komediantov, darmožráčov a sme podozriví, lebo nechodíme do práce. Mnohí si o nás myslia, že nič nerobíme, len sa zabávame. Aj by som tým, čo sa o umelcoch takto vyjadrujú, trochu doprial, aby zistili, čo to všetko obnáša, ako ten náš svet funguje a čo všetko za tým „stať sa umelcom“ je – s akými vecami a ľuďmi, reakciami, podrazmi a všelijakými svinstvami sa človek po ceste v rámci tej umeleckej scény stretáva. Neviem, čo by povedali. Nie každý to dokáže prežiť v zdraví.

Infantilita je v rámci populárnej hudby najvyššie cenená hodnota, čím je dnes niečo infantilnejšie a dementnejšie, tým lepšie.

Preto si asi umelec musí udržať ten osobitý pohľad na svet, cítiť sa stále ako dieťa a tvoriť bez ohľadu na to, čo si myslia druhí.

Nešťastní sú tí, ktorí v sebe to dieťa zabijú a stanú sa takzvanými dospelými. Pre niektorých je dospelosť pekná vec, tak nech sa im páči, mňa zaujíma zrelosť, to je rozdiel. Znamená to, že to dieťa jedného dňa dozreje a je zrelé. Byť dospelým, to je veľmi nebezpečná činnosť, to je môj pohľad na vec a môj spôsob nazývania vecí. Ja si myslím, že to, čo v detstve dostaneme a čo sa v nás začne rozvíjať, keď sme deti, to nie sú veci, o ktoré by sme mali prísť, na ktoré by sme mali zabudnúť a mali by sme prijať nejaké dospelácke blbosti… Sú to, naopak, veci, ktoré by sme mali rozvíjať, aby vyzreli a aby sa stali plnotučnými, aby dostali tú silu a formu, ktorú majú mať. Je to nefér, keď vám je niečo dané, od detstva sa to vo vás prejavuje, a potom príde niekto, kto vám povie, že budete dospelý a už sa nesmiete správať ako dieťa… To je veľmi napínavá téma na diskusiu. Z môjho pohľadu je ale všetko o zrelosti. Sám si hovorím, že som také väčšie dieťa, a nemyslím tým infantilné, to je niečo iné… V tejto krajine je infantilita v rámci populárnej hudby najvyššie cenená hodnota, čím je dnes niečo infantilnejšie a dementnejšie, tým lepšie. Stále tu máme tých nekonečných chalanov, čo spievajú s pocitom 13-ročného chlapca o pubertálnych láskach, aj keď majú už päťsto rokov… Mne to nevadí, ale je to infantilné, a táto infantilita sa dnes stala výkladnou skriňou. Ľudia spievajú dospelým ľuďom texty, ktoré nemôže akceptovať ani násťročné dieťa…

Čo vaše aktuálne plány? Pripravujete videoklip ku skladbe Princ, budú aj koncerty?

Klip je už v rukách režiséra Petra Važana a kameramana Maňa Vredíka, ktorý robil aj obal albumu. Kedy bude, netuším, ja som už urobil všetko, čo bolo treba. A koncerty, tých máme zatiaľ v pláne päť, začíname 15. októbra v Banskej Štiavnici, potom chceme ísť do Nových Zámkov, Bratislavy, Popradu a Prievidze. Všetky by sme chceli odohrať v októbri, uvidíme, ako to celé bude, čo nám dovtedy ešte oznámia…

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Viac k osobe Andrej Šeban