Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
Miro Antol
2
Otvoriť Foto TU
Otvoriť galériu
Z Vancouveru píše Miro Antol, reportér SITA Foto: SITA / Tomáš Benedikovič
14. 07. 2010 7:39 Ostatné od Webnoviny.skSITA Diskusia

ANTOL: Weiss svoje reakcie niekedy preháňa

Tento rok si zažil atmosféru MS vo futbale i ZOH. Môžeš porovnať organizáciu týchto podujatí?

Ťažko sa porovnáva vyspelá a precízna Kanada s Juhoafrickou republikou, kde mali prvýkrát skúsenosť s organizáciou podobného podujatia svetového významu. Napríklad bezpečnostné prehliadky v Kanade boli možno až príliš prísne, zatiaľ čo tie na juhu Afriky boli skôr fraškou, ako snahou odhaliť nebezpečné či zakázané predmety. Pozitívom v oboch krajinách boli vždy usmiati a ochotní dobrovoľníci, aj keď počas MS vo futbale často nevedeli odpovedať ani na tie najzákladnejšie otázky a ich počínanie sprevádzal veľký chaos. Ale v podstate to bolo milé a zlaté.

Čo Ťa najviac prekvapilo na Juhoafrickej republike? Ako si ty videl túto krajinu?

Po príchode do JAR som zistil, že moje predstavy o tejto krajine boli dosť skreslené. Napríklad infraštruktúra je v Juhoafrickej republike rozhodne na vyššej úrovni ako u nás, čo je však určite zapríčinené aj majstrovstvami sveta. Cesty boli hladké, upravené, široké. Centrá veľkých miest mi pripomínali americké metropoly, na vidieku to však už bolo trochu iné. Široko-ďaleko nebolo nič iné len červená zem, vypálená tráva a lesy. Celkovo sa mi táto krajina veľmi zapáčila a ak bude niekedy možnosť, veľmi rád by som sa tam vrátil.

O Juhoafrickej republike sa vie, že je to krajina s vysokou kriminalitou. V úvode šampionátu sa hovorilo o krádežiach vecí novinárov. Ako to bolo s bezpečnosťou? Bolo možné si nechať veci v tlačovom stredisku alebo ste ich museli mať neustále so sebou?

V tomto smere ma táto krajina veľmi milo prekvapila, keďže ja osobne som nemal žiadnu negatívnu skúsenosť. Pravdou však je, že sme aj s kolegami-novinármi chodili väčšinou len v bezpečných zónach a podľa odporúčaní sme sa vyhýbali výletom po zotmení či v menších skupinkách. Veci som sa snažil mať stále so sebou, prípadne som ich nechal pod dozorom známych. Tlačové strediská síce pôsobili absolútne bezpečne, ale keďže pred odchodom nám každý skutočne zdôrazňoval vysokú kriminalitu a počuli sme o viacerých nepríjemnostiach, bol som opatrný.

Čo si všetko videl, akí sú v JAR ľudia? Ako si vnímal slovenských fanúšikov?

Na Juhoafričanov a špeciálne na Juhoafričanky sa stačilo len usmiať a okamžite vám úsmev opätovali, začali sa s vami baviť a podobne. Aspoň tí, s ktorými som prišiel do styku ja, boli neskutočne milí. My sme boli pre nich tiež niečím novým, netradičným, mali záujem nás spoznať a pohovoriť si s nami. Čo sa týka fanúšikov, stretli sme sa s nimi na dlhšie len raz v akejsi improvizovanej slovenskej dedine. Bol to vtedy super večer, oni nám porozprávali o svojich zážitkoch a my im zase o svojich.

Weiss je podľa mňa skutočne veľmi kvalitný tréner, koniec-koncov za neho hovoria jeho výsledky. Svoje reakcie však niekedy preháňa, nedokáže si, ako sa hovorí, zahryznúť do jazyka, čo iní jeho kolegovia-tréneri na reprezentačných lavičkách určite robia. On väčšinou povie, čo si v danej chvíli myslí.Miro Antol

Ako prežívala JAR atmosféru futbalového šampionátu?

Zovšadiaľ bolo cítiť, vidieť a počuť, že domáci sa dokonale stotožnili s majstrovstvami sveta a vychutnávali si ich. Uvedomovali si, že je to pre nich obrovská príležitosť na zviditeľnenie sa a tiež na veľmi dobrý zárobok. Aj u nás v ubytovni chodili naše upratovačky stále v dresoch „Bafana Bafana“, čo je prezývka tímu Juhoafrickej republiky. Aj futbaloví laici a nefanúšikovia si počas zápasov domáceho mužstva sadli pred televízne obrazovky, naladili si rádiá a povzbudzovali.

Po prvých dvoch zápasoch slovenského tímu na MS mnohí výber Vladimíra Weissa odpisovali. Napokon sa mužstvo zomklo a postúpilo do osemfinále. Čomu ty pripisuješ obrat vo výkone najmä v zápase s Talianskom?

V prvých dvoch stretnutiach podľa mňa naši chlapci neukázali to, na čo mali. Proti Novému Zélandu zohrala určite úlohu aj nervozita, o nešťastnom inkasovanom góle 30 sekúnd pred koncom sa už toho popísalo dosť a dosť. Paraguaj predviedol konsolidovaný výkon, aj keď možno mali hráči až príliš v hlavách, že je to silný juhoamerický protivník a akoby boli už vopred zmierení s prehrou. Ale Paraguajčania zahrali skutočne dobre a našich do ničoho nepustili. Pred Talianskom si asi Slováci povedali, že to môže byť pre nich posledný zápas na MS, a tak do toho „vbehli“ od začiatku. Jasné, že Taliani neboli v Afrike v optimálnej forme, ale predsa boli veľkými favoritmi. Našim možno pomohla aj kritika po prvých dvoch zápasoch, určite ich povzbudil rýchly Vittekov gól. Bolo tam asi viac okolností, ktoré zahrali v náš prospech, ale predovšetkým sme predviedli výkon na hranici možností, boli sme rýchli, aktívni, a to na Talianov platilo.“

AntolJAR
Foto: SITA – MIchal BurzaFoto: SITA - MIchal Burza

Slovenskí novinári… Tréner Weiss ich najskôr pochválil, potom im vynadal. Ako si vnímal celú napätú situáciu okolo tohto prípadu?

Weiss je podľa mňa skutočne veľmi kvalitný tréner, koniec-koncov za neho hovoria jeho výsledky. Svoje reakcie však niekedy preháňa, nedokáže si, ako sa hovorí, zahryznúť do jazyka, čo iní jeho kolegovia-tréneri na reprezentačných lavičkách určite robia. On väčšinou povie, čo si v danej chvíli myslí. Potom to možno aj oľutuje, ale už je neskoro. Tá pochvala bola viac-menej preto, lebo ho na tlačovke nahnevali zahraniční novinári, tak potreboval asi nejaké prirovnanie. A to čo sa stalo potom? Všetci to mohli vidieť na videu, bolo by asi zbytočné to ešte nejako viac komentovať. Hoci bol Weiss na MS pod veľkým tlakom, niečo také by sa rozhodne nemalo stávať.

Novinárov vysielali viaceré médiá. Mali šancu priniesť niečo exkluzívne? Aká je vlastne spolupráca medzi slovenskými novinármi? Ako sa komunikovalo s výpravou?

V drvivej väčšine prípadov sme sa pohybovali všetci spolu, chodili sme na tlačovky, brífingy v hráčskom hoteli a podobne. Čo vedel jeden, sa takmer určite dostalo hneď aj k ostatným. Ťažko teda hovoriť o nejakej exkluzivite, aj vzhľadom na to, že sme sa nemohli voľne pohybovať po meste a chodiť tak naháňať „pikošky“. Aj medzi nami novinármi sa začala už v závere prejavovať trochu „ponorka“, občas sme si skočili do vlasov a boli aj ostrejšie výmeny názorov. Ale bolo to ok, aj to k tomu patrí. Celkovo sme, myslím si, navzájom vzorne spolupracovali a pomáhali si. Nemalo zmysel, aby každý z nás obtelefonovával napríklad tlačovú hovorkyňu a zisťoval informácie. Urobil to vždy jeden a správu potom posunul ostatným.

Ako si vnímal záujem zahraničných médií o slovenský tím? Na čo si musel najčastejšie odpovedať zahraničným novinárom v súvislosti so slovenským tímom?

Zo začiatku tam okrem nás Slovákov chodilo skutočne len pár zahraničných novinárov, ktorí by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Všetko sa to však zmenilo po víťaznom zápase s Talianskom. Hneď na ďalšom tréningu bolo množstvo ďalších novinárov aj fotografov, prišli dokonca aj z Indonézskej televízie. Najčastejšie sa pýtali na to, ako je vôbec možné, že akési Slovensko zdolalo veľkých Talianov. Nemohli tomu uveriť. Ich otázky boli často aj o Hamšíkovi alebo Stochovi, tých poznali asi najviac. A tiež ich zaujímala roztržka trénera Weissa s nami.

Chcel si niekedy z MS odísť predčasne domov? Prečo?

Na Juhoafrickej republike mi najviac vadili dve veci – nemožnosť voľného pohybu a zima. Večer a v noci sa teploty pohybovali okolo nuly a keďže ich domy nepoznajú centrálne vykurovanie, z tohto pohľadu to bolo dosť kruté. Ale že by som si vyslovene prial predčasne sa vrátiť domov, to nie.

Aký bol vzťah novinár – organizátori? Ako ste riešili presuny medzi štadiónmi, keďže vzdialenosti boli dosť veľké?

O organizátoroch platí v podstate to isté, čo som povedal v inej odpovedi – boli veľmi milí. Na niektorých už bolo neskôr vidieť nudu či únavu, ale vždy sa snažili pomôcť. Hoci občas nemali ani tušenia, čo od nich chceme. Tie presuny boli skutočne veľmi náročné, napríklad do Durbanu sme cestovali autobusom takmer osem hodín. Okrem toho sme mali počas ubytovania každý deň k dispozícii dva 13-miestne mikrobusy, ktoré nás rozvážali na tréningy, zápasy, tlačovky či nákupy. Trávili sme v nich naozaj veľa času.

Zhováral sa Peter Pašuth

K téme

22. deň: Soweto – miesto plné zimomriavok 21. deň: Skvelá predposledná večera

Neprehliadnite

Strana Spolu je pripravená zmeniť Slovensko, volebný program má viac ako 200 strán Gombos získal víťazný bod v Davisovom pohári proti Švajčiarsku, Zelenay a Polášek zvládli štvorhru Vstup strany Most-Híd do súčasnej vlády bol správny krok, hodnotí Béla Bugár Cenzúra má aj pozitívne úlohy, upozorňuje Sámelová z katedry žurnalistiky Z rodného domu slávneho Winstona Churchilla ukradli zlatý záchod v miliónovej hodnote Slovensko poštípe prízemný mráz, meteorológovia vydali výstrahy pre takmer všetky kraje USA potvrdili zabitie syna Usámu bin Ládina, al-Káidu zbavili dôležitých vodcovských zručností

Témy

Viac k osobnosti z článku

Diskusia

Bezplatný email raz týždenne s novinkami z Webnoviny.sk:
podmienkami používania a potvrdzujem, že som sa oboznámil s ochranou osobných údajov

Aktuálne témy

Copyright © SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. Všetky práva vyhradené. Vyhradzujeme si právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie, šírenie a na verejný prenos obsahu.

X