BRATISLAVA 1. februára (WEBNOVINY) – V niektorých prípadoch sa do Afganistanu ani nedostane až polovica prostriedkov na pomoc. Tie, čo sa dostanú, nevie skorumpovaná vláda zorganizovať a takto vzniká nechuť voči medzinárodným organizáciám. Na Slovensko prišiel riaditeľ Inštitútu spravodajstva vojny a mieru v Afganistane Abeceen Nasimi, ktorý rozprával o situácii v jeho vlasti. Nechcel však maľovať situáciu len načierno. V Afganistane sa budujú diaľnice, školy aj nemocnice, študuje stále viac mladých ľudí. Rozvoj je však obmedzený a nemožno ním uspokojiť ľudí. Napríklad na juhu totiž podľa Nasimiho slov nie sú ani len školy pre chlapcov, nieto ešte pre dievčatá. Nie sú síce štatistiky, no 70 až 80 percent Afgancov je negramotných, v mestách je situácia o niečo lepšia, vysvetlil Nasimi.
Dennodenne v krajine vyhasne mnoho životov. Na juhu a východe sa dá stále čakať výbuch bomby alebo samovražedný atentátnik, krajina je vojnovou zónou. Mestá sú však o niečo bezpečnejšie, tvrdí Nasimi a dodáva, že pár dní pred jeho odchodom do Európy bol útok aj priamo v Kábule pred prezidentským sídlom.
Kým nebudú všetci Afganci rokovať za jedným stolom, koniec konfliktu je v nedohľadne.Abeceen Nasimi
Kým nebudú všetci Afganci rokovať za jedným stolom, koniec konfliktu je v nedohľadne. K rokovaniam sa musia pripojiť aj Talibanci, mudžahedíni a ostatní povstalci. Afganistan je krajina, kde si vylámali zuby viaceré veľké impériá od ríše Alexandra Veľkého cez Veľkú Britániu až po Sovietsky zväz. „Ťažko vyhrať vojnu v takom teréne a pri takom odpore,“ vyhlásil Nasimi. Riešenie situácie vidí v rokovaniach s Talibanom, stopnutí podpory kmeňových náčelníkov, podpore vlády a kapacít pre príjem pomoci a investíciách do ďalšej generácie. Prezident Hámid Karzaj má podľa Nasimiho svoje silné a slabé stránky. Plusom je, že že v jeho prítomnosti sa podarilo mnohé naštartovať – vládu, systém, legislatívu či parlament a celú štruktúru štátu. Ako prezident by mohol byť lepší, no pouzatváral dohody so všetkými možnými a neobsadzuje pozície z hľadiska schopností. Ako dodal Nasimi, jeho dobrou stránkou je aj to, že ho možno kritizovať a sám sa tak o život báť nemusí. Nie je však možné kritizovať duchovenstvo a mafiánov.
V 90. rokoch zúrila v krajine občianska vojna, v ktorej bojovali kmeňoví náčelníci. Tí sa po invázii v roku 2001 znovu dostali k moci a ľudia tak stratili vieru vo vládu a zároveň aj medzinárodné organizácie. Náčelníci majú vlastné monopoly, diktát a presadzujú len vlastné záujmy, tvrdí Nasimi. Slabá a nekompetentná vláda tak nie je schopná prijať rozvojovú pomoc. Asi 70 percent z nej tak ide cez mimovládky, ktoré majú vlastné problémy. Veľký objem prostriedkov z ich rozpočtu ide na obrnenie vozidiel a sídla mimo krajiny.
Medzi vládou a ľuďmi je veľká medzera, čo paralyzuje úsilie, ktoré sa v krajine vyvíja. Na juhu, juhovýchode a východe krajiny vedú povstalci partizánsku vojnu. Taliban je organizáciou vychádzajúcou z obyvateľstva, ktorá má podporu Afgancov. „Veď keď niekomu zabijú rodinu, zoberie zbraň a ide. Možno ich všetkých zabiť, no myšlienka nezomrie,“ tvrdí Nasimi. Ide nielen o Taliban, ale aj o zlodejov, pašerákov, drogových mafiánov a mudžahedínov, ktorí bojovali ešte proti Sovietom. V týchto oblastiach vzniká mocenské vákuum, pretože centrálna vláda nemá na ne žiadny dosah. Pomoc je preto takmer nemožná pre boje, no sever a stred sú na tom lepšie. „Boje už trvajú deviaty rok a stále bez výsledku,“ povzdychol si Nasimi.
Som si istý, že ľudia oceňujú slovenských vojakov a cítia ich prítomnosť, no ja o nich nemám žiadne informácie.Abeceen Nasimi
V Afganistane pôsobí množstvo vojakov, najviac zo Spojených štátov amerických, z Kanady, Nemecka či Veľkej Británie. V krajine pôsobí aj 244 slovenských vojakov, ich počet by sa mal zvýšiť až na 400. Slovenské jednotky, najmä ženisti, pôsobia v najnebezpečnejších provinciách na juhu – v Uruzgane a Kandaháre. „Som si istý, že ľudia oceňujú slovenských vojakov a cítia ich prítomnosť, no ja o nich nemám žiadne informácie,“ vyhlásil Nasimi. Je však rád, že zo zahraničia prichádza aj nevyhnutné civilné úsilie, pretože na situáciu v krajine nie je vojenské riešenie. Ako však tvrdí Nasimi, v Afganistane potrebujú zahraničnú prítomnosť, no len krátkodobo. Vláda počas času, kedy už v krajine zahraničné jednotky pôsobia, nevyužila príležitosť vybudovať si vlastné sily. Dátum ich odchodu závisí od vlády, ako rýchlo sa Karzajovi podarí zaangažovať opozíciu. Veľký rozdiel ale Nasimi vidí v zahraničných vojakoch a zahraničnej pomoci.
Inštitút spravodajstva vojny a mieru v Afganistane (Institute for War and Peace Reporting in Afghanistan) má niekoľko pobočiek po celom svete. V rámci neho školia novinárov, ale aj poskytujú informácie o situácii v krajine. Viac informácií na www.iwpr.net. Nasimi cestuje po krajine a hovorí s ľuďmi. Za novinára sa nepovažuje, tvrdí, že robí PR. V súčasnosti je na ceste po Európe, kde hovorí o novinárskej profesii vo svojej vlasti.
„Pred inváziou v roku 2001 fungovala v Afganistane len hŕstka médií a všetky kontroloval Taliban,“ vyhlásil Nasimi. Pracovala len jedna rozhlasová stanica a tri printové médiá. Momentálne mediálna scéna v krajine prežíva boom, existuje vyše dvetisíc médií, v rámci toho 22 televíznych a tucty rozhlasových staníc a stovky printových médií. Nasimi problém priblížil na príhode jedného jeho kamaráta, ktorý si chcel založiť v Kábule rádio. Okrem toho, že nevedel zohnať priestory, už nebolo možné mu prideliť žiadnu frekvenciu, pretože už nebola žiadna voľná. Problémom teda nie je kvantita, ale kvalita – novinári majú veľmi nízku profesionalitu. V Afganistane funguje niekoľko žurnalistických organizácií, no tie sú rozdelené a chýba jeden zjednocujúci prvok, tvrdí Nasimi.
Zahraniční korešpondenti si pri svojich cestách najímajú tlmočníkov a tí im ukazujú len jednu stranu mince – buď sú to vládni prekladatelia alebo, keď ich spravodajca poprosí o kontakt s Talibancom, privedú svojho príbuzného, ktorý sa za povstalca len vydáva.Abeceen Nasimi
Vlastnú tlačovú kanceláriu má aj vojenská misia ISAF a ako vyhlásil Nasimi, „keď ich človek osloví, niekedy aj odpovedia“.Vojaci vydávajú aj vlastné noviny, no tie skoro nikto nečíta, pretože je to čistá propaganda. Zahraniční korešpondenti si pri svojich cestách najímajú tlmočníkov a tí im ukazujú len jednu stranu mince – buď sú to vládni prekladatelia alebo, keď ich spravodajca poprosí o kontakt s Talibancom, privedú svojho príbuzného, ktorý sa za povstalca len vydáva. Spravodajstvo je tak povrchné, tvrdí Nasimi s tým, že takéto príspevky už našli aj v prestížnych novinách ako New York Times či Washington Post. Keď však majú zahraničné médiá svoje pobočky v Afganistane, spravodajstvo je dobré, dodal Nasimi.
Taliban je v médiách oveľa efektívnejší ako vláda. Nemajú vlastnú televíziu ani celoštátny rozhlas, ale internet v rozličných jazykoch, lokálne rádiá a využívajú aj nové technológie, napríklad SMS. „Taliban rád dáva vyjadrenia, Američanom to trvá aj dva až tri dni,“ vysvetlil Nasimi.