Je vaše rozhodnutie definitívne?
Áno, nič už na tom nebudem meniť. Behu na lyžiach som sa venoval od svojich desiatich rokov. Ak to dobre počítam, to je už štvrťstoročie. Posledných osemnásť rokov to bolo na profesionálnej úrovni. Telo si jednoducho pýta svoju daň. Už nedokáže regenerovať tak, ako by to bolo potrebné. Najmä v posledných dvoch sezónach mi najlepší utekali. V pretekoch som sa občas cítil, akoby som vliekol na chrbte vrecko cementu. Dosiahol som počas kariéry veľa, som na to hrdý a odchádzam so cťou.
Je teda čas na rekapituláciu. Spomeniete si ešte na to, kto vás priviedol do bežeckej stopy?
Samozrejme, boli to učiteľky u nás v Základnej škole v Uhorskej Vsi. Tie zrejme videli vo mne talent. Mojimi prvými trénermi boli môj ujo Peter Lešťan a Bohuslav Valent v TJ Závažná Poruba. Oni mi ukázali, ako sa behá na lyžiach. Mal som to z domu pár kilometrov cez kopec. Po škole som sadol na bicykel, odtrénoval som, čo bolo potrebné a opäť na bicykli domov. Ešte ako žiak som potom prestúpil do TJ Jasná Liptovský Mikuláš, kde ma trénoval dnes už nebohý Ľudovít Hrnčiar. Tam už prišli aj prvé úspechy v rámci žiackych kategórií.
Potom ste vo svojej športovej kariére pokračovali aj počas stredoškolských štúdií…
Po základnej škole som nastúpil do Stredného odborného učilišťa elektrotechnického v Liptovskom Hrádku. Tam bolo vrcholové športové stredisko mládeže, viedol ma tam Ján Matejbus. Neskôr som v TJ Tesla Liptovský Hrádok trénoval pod dohľadom Miroslava Matejku…
… a ešte pred maturitou ste absolvovali aj prvé preteky Svetového pohára, však?
To bolo zaujímavé. Mal som vtedy osemnásť rokov, začínala sa olympijská sezóna 1993/94. Bolo to začiatkom decembra, cestoval som do talianskej Santa Cateriny, kde som nastúpil na 30 km klasickou technikou. Skončil som osemdesiaty deviaty ako tretí zo štvorice Slovákov. Zostali sme potom v Taliansku, o desať dní tam boli ďalšie preteky Svetového pohára v Toblachu. No a tam som na 10 km klasickou technikou skončil v konkurencii 142 pretekárov štyridsiaty tretí. Tým som splnil nominačné kritériá Slovenského olympijského výboru pre štart na ZOH v Lillehammeri.
Už vtedy sa hovorilo o tom, že na Slovensku vyrastá bežec na lyžiach, ktorý môže o pár rokov hrať rovnocennú partiu s najlepšími…
Ale čakal ma ešte dlhá cesta. V Lillehammeri som skončil na 10 km klasickou technikou štyridsiaty tretí, o dva dni boli stíhacie preteky na 15 km a tam som bol tridsiaty štvrtý. Potom prišiel môj prestup do ŠKP Štrbské Pleso a tam som zostal už do konca kariéry. Trénersky ma usmerňovali Ondrej Brúzik, Ján Ilavský, Ivan Hudáč a v posledných štyroch sezónach Peter Bartoň. Na úspechy som si však musel ešte pár rokov počkať.
Tých trénerov bol teda celý zástup. Ktorý z nich vám dal najviac?
To sa nedá povedať. Každý ma viedol na inom výkonnostnom stupni. Každý mi však dal niečo, čo ma posúvalo ďalej, vyššie. Ja som vďačný každému z nich a každému osobitne musím poďakovať. No a nesmiem zabudnúť ani na už spomínané učiteľky na základnej škole, ktoré to celé naštartovali. Keby som mal spomenúť všetky mená ľudí, ktorí majú aspoň malý podiel na mojich úspechoch, bol by to veľmi dlhý zoznam. To totiž neboli len tréneri, ale aj technici, ktorí mi pripravovali lyže, fyzioterapeuti, lekári…
Poďme k tým vašim úspechom. Bolo ich nemálo. Na ktoré preteky najradšej a najčastejšie spomínate?
To je to isté ako s tými trénermi. Ani tu nedokážem vybrať jedny preteky. Trikrát som bol na stupňoch víťazov v pretekoch Svetového pohára. Vždy to bolo na začiatku sezóny a vždy v klasickej technike. V roku 1999 vo švédskej Kirune, o dva roky neskôr vo švajčiarskom Davose a naposledy v roku 2005 v nórskom Beitostölene. Na majstrovstvách sveta 2003 v talianskom Val di Fiemme som bol šiesty, čo bol vtedy najlepší výsledok slovenského muža na lyžiarskych majstrovstvách sveta v histórii. Na olympiáde v Turíne sme spolu s Martinom Bajčičákom skončili v tímšprinte na ôsmom mieste. Doteraz nikto zo slovenských lyžiarov nebol pod piatimi kruhmi vyššie, iba Martin Bajčičák tento výsledok vyrovnal. Až teraz si uvedomujem, že to boli skutočne fantastické výsledky. Viem, že lyžiarski funkcionári sa vždy snažili zabezpečiť nám čo najlepšie podmienky. V porovnaní so špičkou sme však po stránke zabezpečenia takmer amatéri.
Vyčítate teda niekomu niečo?
Nie, určite nie. Realita je však taká, že na Slovensku doteraz chýbajú základné podmienky pre tréning bežcov na lyžiach. Biatlonisti majú v Osrblí umelé zasnežovanie. Keď vyrobia sneh, môžu lyžovať celú sezónu. Bežci nič také nemajú. Takto budeme čakať na ďalšie úspechy veľmi dlho.
Osemnásť rokov vo vrcholovom športe je vlastne osemnásť rokov bez súkromia. Alebo sa mýlim?
Ani veľmi nie. Sú to roky prežité v hoteloch, na sústredeniach. Doma si ma veľmi neužili. Myslím si, že teraz som na rade ja, aby som aspoň čo-to vrátil svojej rodine – manželke Janke a dvom deťom. Mám osemročného syna Adama a šesťročnú dcéru Bibianu. Viem, že ma potrebujú. Všetko to, čo som dosiahol, bolo aj vďaka nim.
Vrcholový šport vám teda dosť veľa vzal, ale určite aj veľa dal…
Okrem už spomínaných vecí mi vzal také bezstarostné dospievanie, aké mali moji rovesníci, vzal mi detských kamarátov. Dal mi ale možnosť precestovať obrovský kus sveta. Spoznal som veľa krajín, mentalít ľudí. Beh na lyžiach mi dal športovú všestrannosť. Dovolím si povedať, že v množstve ďalších športov – či je to futbal, hokej, atletika, tenis, cyklistika alebo iné – patrím automobilovou terminológiou povedané k vyššej strednej triede. To by som chcel vypestovať aj u svojich detí. Určite ich nebudem tlačiť do ničoho, ale budem sa snažiť, aby vedeli kopnúť do lopty, postaviť sa na korčule a zobrať do rúk hokejku, alebo na kurte tenisovú raketu.
Čo sa chystáte robiť teraz po skončení kariéry? Máte vyštudované SOU elektrotechnické…
Veď tá elektrina už odvtedy úplne inak trasie (smiech). Mám aj magisterské štúdium trénerstva, môžem ísť učiť telesnú výchovu. Som zamestnancom ŠKP Štrbské Pleso, ktoré patrí pod Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Možno by ma zobrali za policajta (opäť smiech). Nie, teraz nechcite vedieť, čo budem robiť. Teraz najviac túžim po oddychu. Do konca augusta som zamestnaný v ŠKP, dovtedy sa niečo vykryštalizuje. Roboty sa určite nebojím.
Neláka vás trénerstvo? Určite by ste mali čo poradiť svojim zverencom.
Možno pri deťoch, ktoré ten šport berú ešte ako zábavu, hru. Určite nie na špičkovej úrovni. Spomínal som to neustále prespávanie v hoteloch, kempoch, na sústredeniach. Dosť, stačilo. Už sa chcem usadiť doma.
Zhováral sa Zdeno Suchý