Život či zmrzačenie, to je cena, ktorú dennodenne riskujú cyklisti na Slovensku. Cyklisti sa okrem hrozby ujmy na zdraví podľa bývalého riaditeľa Inštitútu pre dopravu a hospodárstvo Ondreja Mateja v premávke navyše cítia absolútne podriadení a utláčaní. V premávke sa vždy musia prispôsobovať iným najčastejšie silnejším účastníkom cestnej premávky, pričom sa spoliehajú na ich milosť a dobrú náladu.
Cyklisti sa nesmú pohybovať po chodníku, po ceste sa môžu pohybovať ale len po krajnici, ktorá je často neschodná alebo neexistuje a tak sa tesnajú na okraji pruhu s autami. Pri preraďovaní sa z pruhu do pruhu ich vodiči môžu, ale nemusia pustiť. Pri predbiehaní by ich autá mali obchádzať „v dostatočnej vzdialenosti“, ktorá nie je bližšie definovaná a tak ďalej. Jediné miesto, kde cyklistom môže klesnúť hladina adrenalínu, sú cyklotrasy, ale tých je málo a niektoré sú pre bizarné značenie viacmenej nepoužiteľné. Rozhodli sme sa preto nájsť a pomenovať riešenia, ktoré by situáciu zlepšili.
ŠIALENSTVO
Pohyb cyklistov a čoskoro aj elektrických kolobežiek po ceste za súčasného systému je absolútne šialenstvo, tvrdí bývalý riaditeľ Inštitútu pre dopravu a hospodárstvo Ondrej Matej. „Vždy keď sa cyklista ocitne na ceste či už prvej, druhej alebo tretej triedy, tak je to pre neho v každej sekunde nebezpečenstvo a riskuje svoj holý život bez ohľadu na to, či dodrží všetky predpisy“.
Treba tiež konštatovať, že na bicykli či kolobežke sa často pohybujú ľudia a mladiství, ktorí nemajú vodičský preukaz a teda ani dostatočnú znalosť pravidiel cestnej premávky, čo niekedy môže tiež komplikovať situáciu.
To, že potom ako sa na cestách zvýši množstvo kolobežkárov a vypukne chaos pripúšťa aj zástupca odboru dopravnej polície prezídia Policajného zboru Ján Ignaták, ktorý priznal, že by sa v Bratislave na bicykli nechcel ocitnúť.
Dodáva však, že je tu istá nádej: podľa štatistík z iných krajín sa ukázalo, že čím viac cyklistov na cestách pribudne, tým menej dopravných nehôd s ich účasťou sa stáva. Vodiči si na túto situáciu budú musieť zvyknúť a naučiť sa aktívne sledovať aj priestor z pravej strany.
Napriek tomu, že Bratislava pôsobí desivo kvôli hustej premávke, najviac cyklistov zomiera mimo obce vo večerných hodinách – mnohí chodia neoznačení reflexnými prvkami a bez osvetlenia. Minulý rok zomrelo na cestách 15 cyklistov, čo je menej ako v predchádzajúcich rokoch. Kolízií s vážnymi zdravotnými následkami alebo menšími zraneniami je však podstatne viac ako úmrtí.
MILIÓNY NA CYKLOTRASY ALEBO LEGISLATÍVNA ÚPRAVA?
Veľa cyklistov (ale aj vodičov a chodcov) sníva o ucelenej sieti cyklotrás, ktoré by im zaručili bezpečie a plynulú jazdu. Podľa Mateja hromadné budovanie cyklotrás však nie je nutné, a dokonca týmto spôsobom ani nie je reálne úplne nahradiť cestnú infraštruktúru. „Akékoľvek množstvo cyklotrás nezapríčiní, že cyklisti úplne zmiznú z ciest,“ hovorí.
Problém by omnoho lacnejšie mohla vyriešiť legislatívna úprava – teda zmena statusu cyklistov na ceste. „Mala by byť upravená vyhláška tak, aby cyklista nemal povinnosť jazdiť po krajnici, ale mal by minimálne rovnaké práva ako auto,“ pokračuje Matej. Cyklista by sa teda pohyboval po strede vozovky, čím by sa obmedzil počet áut, ktoré cyklistu obiehajú, či už z jednej strany alebo z dvoch strán súčasne.
Toto riešenie podľa Ignatáka z dopravnej polície nie je ideálne, pretože by sa spomalila premávka. Navrhuje na pravej strane vnútri jazdného pruhu vyznačiť priestor určený pre cyklistu/kolobežkára, ktorý by autá mali rešpektovať. Autá by v zúženom pruhu stále mohli prechádzať popri cyklistoch, ale boli by nútené ísť pomalšie. Toto riešenie by však bolo možné uskutočniť len tam, kde sú jazdné pruhy dostatočne široké.
NEVYMOŽITEĽNOSŤ PRÁVA
„Mnohí slovenskí vodiči sa k cyklistom správajú ako k niečomu, čo na ceste nemá čo robiť. Pritom cyklista je takým istým účastníkom cestnej premávky ako každý iný, ale 8 z 10 vodičov tento fakt nerešpektuje,“ upozorňuje Matej.
Keď dôjde ku konfrontácii cyklistu vodičom auta, je mimoriadne ťažké domôcť sa práva, odškodnenia či spravodlivého trestu. Tesné obiehanie či neopodstatnené trúbenie sa bez kamerového záznamu a svedkov prakticky nedá dokázať.
Taktiež v prípade pádu, keď vodič ujde z miesta činu, cyklista si nestihne poznačiť ŠPZ a môže byť len rád, že sa nejako pozbiera, keď prežije.
AKO (NE)OBIEHAŤ CYKLISTU
„Stačí malý kontakt a môže to skončiť tragicky,“ hovorí policajt. Vodič by mal myslieť aj na to, že cyklista tiež potrebuje manévrovací priestor, a občas mu do cesty príde výmoľ či kanál, kvôli čomu bude musieť vybočiť v pôvodnej trasy.
Cyklista môže škaredo spadnúť aj bez kontaktu s vozidlom. Keď vodič obehne cyklistu príliš rýchlo, prúd vzduchu môže narušiť jeho rovnováhu.
Príčinou pádov býva aj strach a zúžený priestor. V niektorých krajinách je preto predpísané obiehať cyklistu s 1,5 metrovým odstupom. Na Slovensku toto pravidlo zatiaľ neplatí, pretože v prípade nehody by podľa Ignatáka bolo ťažké dokázať, v akej vzdialenosti sa vozidlo skutočne nachádzalo a tým pádom, je to zbytočné. Na niektorých úsekoch to zase neumožňuje nedostatočný priestor na ceste.
V Maďarsku to vyriešili tak, že v meste na niektorých úsekoch znížili rýchlosť na 30 km/h. V Holandsku a Dánsku zase platí, že v prípade dopravne nehody s účasťou cyklistu je vždy vinný vodič auta – jedinou výnimkou je, keď cyklista nedá prednosť v jazde.
SAGANA MILUJÚ, CYKLISTOV NEZNÁŠAJÚ
Každý cyklista v premávke znamená o jedno auto menšiu kolónu a jedno voľné parkovacie miesto. Aj preto by mali vodiči zvážiť svoje správanie voči týmto spoluobčanom, dopriať im bezpečný priestor a keď im to situácia umožňuje, dať im prednosť.
„Lebo, keď tých cyklistov veľmi vydesíme, môže sa stať, že na druhy deň sadnú do áut a budeme stáť všetci dlhšie v zápche a nepodarí sa nám zaparkovať,“ dodáva zástupca odboru dopravnej polície.
Matej aj Ignaták sa nezávisle od seba zmienili o zvláštnom slovenskom fenoméne: máme najlepšieho cyklistu na svete Petra Sagana, sme na neho pyšní a fandíme mu, ale v doprave voči cyklistom prevláda nevraživosť.
VÔĽA NA ZMENU ZÁKONA
„My policajti sa pri tvorbe zákonov snažíme zohľadňovať aj pripomienky verejnosti, napríklad Cyklokoalície a vďaka tejto spolupráci sa napríklad v niektorých jednosmerkách umožnil obojstranný pohyb cyklistov. Ale nedá sa všetko naraz,“ vysvetľuje Ignaták.
Reálne by si vedel predstaviť aj to, aby cyklisti mali právo odbočiť vpravo aj keď na semafore svieti červená, pretože idú po kraji a svojimi rozmermi by nejak neobmedzili ostatné autá.
Faktom je tiež, že bez apelu verejnosti sa veci meniť nebudú alebo veľmi pomaly.