Biskup Jozef Haľko, ktorý má v rámci Konferencie biskupov Slovenska (KBS) na starosť Slovákov v zahraničí a zároveň utečeneckú krízu, navštívil severný Irak.
Pomocný biskup Bratislavskej arcidiecézy Jozef Haľko spolu s pracovníkom Slovenskej katolíckej charity Hugom Glosom navštívil miesta, na ktorých sa realizujú slovenské charitatívne projekty. Teda miesta, ktorým pomoc poskytla Bratislavská arcidiecéza zo Svätomartinskej zbierky, alebo KBS zo zbierky pre utečencov.
Zároveň chcel ľudsky podporiť slovenských dobrovoľníkov, ktorí sa nasadzujú pre tých, ktorí sú postihnutí terorom takzvaného Islamského štátu.
Koľko Slovákov pôsobí v severnom Iraku?
Niekoľko desiatok lekárov, zdravotníkov, logistov a iných dobrovoľníkov.
Slováci tam pomáhajú na dvoch klinikách.
Navštívil som dve kliniky. Jedna je klinika blahoslavenej sestry Zdenky. Druhá je v utečeneckom tábore pre 4 000 ľudí. Rodiny bývajú v mobilných bunkách. Uprostred tábora je z mobilných buniek vytvorená malá klinika s ambulanciami, s čakárňou, so skladom liekov i administratívnymi priestormi. Medzi utečencami sú moslimovia, kresťania a jezídi. Utiecť totiž museli aj tí moslimovia, ktorí neboli stotožnení s teroristami Islamského štátu. Tí sú zvrátení. Znásilňujú aj sedemročné dievčatká, ale hoci aj staršie ženy. To je časť potupy. Oni nechceli človeka len zabiť, ale aj potupiť. Zároveň stále existuje veľká skupina unesených ľudí, ktorí sú nezvestní. Mnohí nevedia, kde majú rodičov, či príbuzných. Bol som v dome, kde dievča skryté pod posteľou prežilo niekoľko hodín, pričom na posteli ležal zranený vojak Islamského štátu, terorista.
Ako žijú irackí utečenci?
Terén krajiny je po vojne a na niektorých miestach stále vo vojne. Znamená to, že všade je mimoriadna intenzita kontrol. Každých niekoľko kilometrov sú stanoviská vojakov, ktorí so samopalmi zastavujú autá. Na cestách sú spomaľovače, ktoré bránia autám prejsť rýchlo cez kontrolné stanovisko. Cesty však neexistujú všade. Niekde úseky boli Islamským štátom vyhodené do vzduchu.
Ako dnes bývajú Iračania?
Videl som domy, z ktorých ľudia museli utiecť. To bola spúšť. Len rozvaliny a trosky. Videl som teda odkiaľ ľudia odišli a kam išli, do utečeneckých táborov. Veľkým problémom je, že sú hlboko frustrovaní. Nemajú prácu a domov. Vzťahy majú určené vojnovou situáciou. Preto jednou z najdôležitejších vecí je psychologická pomoc. Týmto ľuďom treba dať motiváciu a budúcnosť. Vo veľkej miere na tom pracuje Katolícka cirkev, biskupi. Stretol som sa s miestnym biskupom, ktorí mi pripomína biskupov prvej cirkvi. Zakladá nemocnice, školy, spoločenské zázemie, internáty, slúži sväté omše, zverejňuje informácie na sociálnych sieťach. Má široký záber.
Čo sú ich základné potreby, teda čoho je tam dnes nedostatok?
V prvom rade voda, potom nemocnice a školy. Voda, ako základ pre život. Nemocnica na uzdravenie rán a škola ako budúcnosť detí a krajiny.
Kresťania boli na tomto území prenasledovaní. Sú tam dnes kostoly? Mali ste možnosť slúžiť svätú omšu v miestnom chráme?
Pred kresťanskými kostolmi sú hliadky vojakov, ktorých súčasťou sú aj moslimskí vojaci. Ja som slúžil svätú omšu v chráme Nanebovzatia Panny Márie v meste Karakoš, ktoré je zrovnané zo zemou. Ľudia tam nebývajú. Je to mesto duchov. Tam som slúžil omšu vo vypálenom chráme.
Spomenuli ste, že najviac pomáha katolícka cirkev.
Ten dôvod je veľmi jednoduchý. Aj keď sú katolíci na tomto území v menšine, sú napojení na univerzálnu katolícku cirkev. Teda aj biskupi a kňazi majú najväčší prístup k prostriedkom, ktoré môžu pomôcť krajinu obnoviť. Biskupi a kňazi cestujú po svete, vydávajú svedectvo a tak presviedčajú donorov, ktorí môžu pomôcť.
Katolícka cirkev nerozlišuje komu pomáha? Či moslimom, alebo kresťanom?
Naopak. Miestni biskupi majú víziu spolužitia. Na novozaložených internátoch vytvárajú izby, na ktorých sú spolu kresťania, moslimovia a jezídi, aby sa naučili spolu žiť, pretože oni raz budú Irak držať v rukách. Potom bude menej pravdepodobné, ak budú mať osobnú skúsenosť. Že budú na seba strieľať.
Už niekoľko rokov sme v Európe svedkami utečeneckej krízy. Vy ste boli medzi ľuďmi, ktorí zostali.
Miestni biskupi zdôrazňujú, že je akousi taktikou vyhnať kresťanov z tohto územia. Odchádzajúci kresťania sa zachránia, ale na druhej strane tým oslabujú kresťanov, ktorí tam zostávajú. Biskupi preto žiadajú svet, aby urobil všetko preto, aby v Iraku nebola vojna, aby sa kresťania mohli vrátiť domov.
Čo teda od nás očakávajú?
Vyvinúť úsilie, aby sa nastolil v Iraku mier a ľudia sa mohli vrátiť domov. Samozrejme, že potrebujú aj materiálnu pomoc, aby sa dala vybudovať infraštruktúra. Slovenskí katolíci prispeli na vybudovanie studní, na kliniku blahoslavenej Zdenky. Prispeli sme študentom, aby mohli doštudovať v iných mestách, ak ich sú okupované.
Vysoká škola svätej Alžbety veľmi rýchlo zareagovala na vypuknutú krízu a začala pomáhať v tejto oblasti.
Preto naša pomoc nie je len výsledkom teoretického uvažovania, ale vzťahov v teréne. Minulý rok sme so svätomartinskej zbierky odovzdali 130 000 eur. Pred každou takouto zbierkou arcibiskup Stanislav Zvolenský napíše list, v ktorom ľudí motivuje, aby na zbierku prispeli. Čím konkrétnejšie sa zadefinuje účel zbierky, tým ľudia radšej prispejú. Musím povedať, že naši ľudia sú štedrí.
Ako vnímajú miestni našu pomoc?
Miestny biskup povedal, že ľudia v strednej Európe majú skúsenosť, ako čeliť terorizmu komunistického režimu. Preto môžeme pre nich byť príkladom, ako čeliť terorizmu Islamského štátu. Teda okrem materiálnej pomoci nás chápe ako ľudí, ktorí môžu svedčiť o ideových súvislostiach.
V úvode ste povedali o frustrácii ľudí. Majú však aj nejakú iskru nádeje?
Určite. Sú ľudia, ktorí chcú postaviť krajinu opäť na nohy. To je tá iskra, aby sa ľudia mohli opäť stretávať, vzdelávať a modliť, chodiť do kostolov.
Čo najviac počas cesty do Iraku zapôsobilo?
Bol som tam štyri dni. Človek si viac po nich váži, že máme pokoj a mier. Odniesol som si aj poznanie veľkej bolesti, ktorú Iračania prežívajú. Oni prišli naozaj o všetko. Utekali počas prepadu ich domov. Tretiu emóciu, ktorú si odnášam, je emócia veľkej úcty k dobrovoľníkom, ktorí miestnym pomáhajú v maximálnej možnej miere.
V Európe i na Slovensku sa mnoho diskutuje o stanovisku k migračnej kríze. Aké stanovisko by mal zaujať kresťan katolík?
V duchu tých slov pápeža Františka, že ak predo mnou stojí osoba, ktorá potrebuje konkrétnu pomoc, s ňou nevyriešim geopolitické problémy. Ona potrebuje jesť, piť, vyspať sa, ubytovať sa a dôstojne žiť. Potom prichádza na rad otázka dlhodobo udržateľného vývoja. Konkrétny človek potrebuje konkrétnu pomoc. Je vecou politikov, bezpečnostných analytikov či vojakov, aby veľkoplošné presuny vyhodnotili z bezpečnostného hľadiska. Ak niekomu pomôžeme, predpokladáme, že tú pomoc prijíma so všetkým rešpektom ku kultúre, od ktorej túto pomoc prijíma. V takomto duchu napísal list nemecký biskup, ktorý má na starosť utečencov. V ňom píše, že utečenci dostávajú našu pomoc, pretože naša kultúra je takáto. Ale ak je takáto, tak vás prosíme, aby ste mali k nej rešpekt. Sme teda povinní pomáhať, najlepšie tak, aby sme mohli pomáhať čo najdlhšie.
Zhováral sa Radovan Pavlík