Cesta na Ukrajinu a späť ...

Pracujem ako vedecký pracovník Právnickej fakulty UMB a z tohto dôvodu ma zaujímajú všetky vedecké podujatia, ktoré sa týkajú práva, samosprávy a životného prostredia. Jedným z takýchto oznámených podujatí bola aj medzinárodná konferencia na Ukrajine v meste Ternopil v termíne 28. – 29. apríla. Prakticky okamžite som reagoval, od začiatku s myšlienkou osobnej účasti. Považoval som za česť a privilégium v  „zlom počasí“ byť s kolegami osobne. Organizátor – Západoukrajinská univerzita do poslednej chvíle neverila, že niekto z akademickej obce príde v čase vojny fyzicky na Ukrajinu. Účastníci, všetko svetové mená vo svojej oblasti, mimo iné aj z krajín ako je India, Dubaj, Čína, USA, väčšina z krajín EU, boli všetci účastní prostredníctvom aplikácie zoom, ktorá sa vo vedeckom svete stala štandardom počas pandémie COVID-19. Môj príspevok bol súčasťou dlhodobejšej publikačnej činnosti na tému Samospráva, komunita, transparentnosť a partnerstvo občana a štátu (obce) a potreba prevzatia iniciatívy, druhý kolega zo Slovenska ma doplnil o tému Orgány obce a ich činnosť z toho pohľadu. Na Slovensku alebo kdekoľvek v EU by išlo o atraktívnu tému. Na Ukrajine sme najväčšou atrakciou boli my sami. Slováci, ktorí prišli z akademického prostredia podporiť univerzitnú komunitu vo vojne. Z tepla obývačky v krajine EU je jednoduché mať názor. Na univerzite, obklopenej vrecami, kde  profesor Kantovej filozofie, alebo akéhokoľvek iného odboru po skončení prednášok oblieka uniformu teritoriálnej obrany a ujíma sa svojho miesta v guľometnom hniezde, alebo na kontrolnom stanovisku, zrazu začnete chápať, že doma v bezpečí ste nič nepochopili.

Táto skutočnosť bola prvým poučením z Ukrajiny. Pre nich je obrana krajiny samozrejmosťou, ktorá nemá nič spoločné so  Zelenskym alebo aktuálnou vládnou garnitúrou, ale deje sa len a len z dôvodu, že niekto cudzí na tankoch a raketách prekročil ich hranice. Je to podstata toho, čo veľký anglický filozof Scruton opisuje ako kolektívne MY, ktoré z človeka recyklačného typu robí človeka kultúrneho, človeka, ktorý sa identifikuje  s komunitou a národom. Tento patriotizmus nie je viazaný na víťazstvo v hokeji, či sympatie alebo nesympatie ku konkrétnej vláde. Je citom sebazáchovy člena rodiny, susedskej komunity, národa. Nie je to zaľúbenosť mladíka, ale láska manželov po 50 rokoch manželstva…  Pevné puto, ktoré tvorí most medzi predkami, nami ako správcami a tými, čo prídu po nás.

Druhé poučenie malo iný, až spirituálny rozmer.  O skutočnosti, že sme vo vojnovej krajine, nám napovedalo nielen množstvo kontrolných bodov a vojakov. Dostali sme aj školenie o pravidle dvoch stien, o tom, ako reagovať na chemický útok či rakety …  To všetko nám evokovalo, že toto už nie je virtuálna realita zo správ, ale skutočná vojna. Prvý a posledný kontakt s touto realitou som mal vo Ľvove počas raketového poplachu. Zvuk sirén, neustála výstraha z  rádia o raketovom útoku a hučanie aplikácie v mobile sústreďujú vaše myšlienky len na jednu jedinú vec a tou je smrť. Niečo vzdialené sa stáva možnou realitou  tu a teraz. Nie niekde v budúcnosti, ale teraz.  A potom sa pozriete okolo seba a vidíte, že napriek raketám, sirénam a poplachu svet beží ďalej, akoby sa nič nedialo. Napriek okolnostiam nikto nerobí paniku, všetko ide až bizarne normálne. Dokonca pár minút po výstrahe raketového útoku na mesto, na jednom z námestí, hral mladý chlapec na husliach Piráti z Karibiku… Ukrajinci, s ktorými som sa rozprával, mi povedali, že v prvých dňoch vojny pochopili, že ich mesto, firma, krajina, musia bežať tak normálne, ako sa len dá, a to aj napriek okolnostiam. Istá forma pasívne odporu  – nepodanie sa strachu. Žiť a plniť si povinnosti napriek vonkajším okolnostiam bolo druhým veľkým poučením.

Veľmi by som si prial, aby aj na Slovensku bol patriotizmus vecou prirodzenej cti každého a nie sympatií k aktuálnej vláde. Aby národná vlajka a hymna deň po majstrovstvách v hokeji nestratili nič na svojej atraktivite. Aby sme sa naučili žiť naplno každý jeden deň, napriek okolnostiam. Lebo strach smrti nebráni, ale životu iste…

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Tento text je súčasťou blogovej sekcie portálu Webnoviny.sk. Redakcia portálu nezodpovedá za obsahovú ani štylistickú stránku textu. V prípade, ak v texte identifikujete problém, neváhajte ho prosím nahlásiť na redakcia@webnoviny.sk. Ak sa chcete pridať k bloggerom na Webnovinách, registrujte sa TU.
Máte tip na článok? Napíšte nám TU