Putin nás pred svojvôľou USA varoval už dávno

Sni mka obrazovky 2022 02 19 o 8.50.16.png
Pred pätnástimi rokmi v Mníchove Vladimir Putin ostro obvinil západ za jeho snahu nútiť svet konať podľa jeho vôle. Západ sa vtedy rozhodol Putina nepočúvať a pätnásť rokov je už Rusko západom vykresľované ako agresor a ako najväčšie bezpečnostné riziko pre celosvetovú bezpečnosť. Stačí zopár vykonštruovaných škandálov typu Skripaľ či Navaľný, zneužitie Ruska v predvolebnej kampani demokratov v USA a každý rok nejaké novšie sankcie. Rusko si nájde cestu aj ku nahnevaným kamionistom v Kanade a každému súdnemu človeku je tento zvrhlý argument už jednoznačne na smiech. Sto krát opakovaná lož sa takmer stala pravdou.
Klamárov nemá kto odhaliť.
Americkí predstavitelia bez akýchkoľvek dôkazov a v rozpore so skutočnosťou aktuálne informujú novinárov, že Rusko v priebehu niekoľkých dní napadne Ukrajinu. Človek až nechce veriť, že to niekto môže brať aj vážne. Ale potom si prečítate titulné stránky novín a ostanete v nemom úžase. Na to, aby ste začali vojnu už nepotrebujete ani vojsko a ani zbrane. Stačí vám kúpiť si pár mienkotvorných médií a do nich si nainštalovať svojich užitočných idiotov, ktorí sa tvária ako novinári. Sem tam ich odmeníte nejakou bielou vranou a spokojne môžu klamať pred celým svetom. 
Pred viac ako 30 rokmi zavládol v Európe optimizmus. Po páde Berlínskeho múru a po rozpade Sovietskeho zväzu pominuli takmer behom jednej noci akékoľvek reálne obavy z vojenského konfliktu v Európe. Potom sa však niečo pokazilo. Zhruba v polovici obdobia od konca studenej vojny po dnešok, nastal jeden takýto zlomový okamih. Ruský prezident Vladimir Putin predniesol v Mníchove prejav, ktorý poskytuje vysvetlenie a na ktorý sa historici môžu pozerať ako na zlom vo vzťahoch Ruska a západu. Tento prejav, prednesený na Mníchovskej konferencii o bezpečnostnej politike 10. februára 2007, teda presne pred 15 rokmi, mnohí interpretovali ako vyhlásenie vojny Západu Ruskom. Išlo však o nesprávnu interpretáciu. Putin sa totiž Západu ničím nevyhrážal. Namiesto toho mu dal iba jednoduché varovanie, že ak bude západ aj naďalej pokračovať po nastúpenej ceste, skončí to napokon jeho vlastnou skazou. Čas mu zrejme už teraz aj dáva za pravdu.
Putin vo svojom prejave uviedol niekoľko konkrétnych sťažností. Po prvé, namietal proti myšlienke unipolárneho poriadku, v ktorom jedna krajina, USA, dominuje všetkým ostatným. Tento model je podľa neho v dnešnom svete nielen neprijateľný, ale aj nemožný. Na jednej strane sa tým veľmi nerovnovážne presúvala moc len na jednu stranu; na druhej strane unipolárny model neposkytoval „žiadne morálne základy modernej civilizácii“.
Putin sa sťažoval na „takmer neobmedzené používanie vojenskej sily v medzinárodných vzťahoch“. Hoci nespomenul žiadne konkrétne príklady, je pravdepodobné, že anglo-americká invázia do Iraku bola vtedy vysoko na jeho zozname. A po tretie, ruský prezident hovoril o „väčšom a stále rastúcom pohŕdaní základnými princípmi medzinárodného práva a jeho neustáleho porušovania. Spojené štáty americké totiž prekročili svoje národné hranice vo všetkých smeroch. Výsledkom bolo, že „nikto sa už necíti bezpečne. Pretože nikto už nemôže mať pocit, že medzinárodné právo je ako kamenný múr, ktorý ho ochráni.
Tieto tri základné sťažnosti odvtedy tvoria základ ruského zahraničnopolitického diskurzu. Podobné vyhlásenia sa v rôznych obmenách znovu a znovu objavujú v prejavoch a oficiálnych dokumentoch Ruskej federácia. Každý, kto dával pozor v Mníchove pred 15 rokmi, by nemal byť prekvapený následným ruským správaním, keďže Putin veľmi jasne týmto prejavom stanovil svoje ciele. Tie zahŕňali koniec unipolárneho systému a návrat ku globálnemu poriadku, v ktorého strede by neležala jediná krajina, ale celá Organizácia Spojených národov.
Architektúra globálnej bezpečnosti na čele s OSN.
V Mníchove Putin požadoval prehodnotenie „architektúry globálnej bezpečnosti“. Znamenalo by to systém, ktorý poskytuje „rozumnú rovnováhu medzi záujmami všetkých účastníkov medzinárodného dialógu“. Použitie sily „by malo byť skutočne výnimočným opatrením“ a „jediným mechanizmom, ktorý môže rozhodovať o použití vojenskej sily ako poslednou možnosťou je Charta Organizácie Spojených národov.“ Pokiaľ ide o všetky medzinárodné záležitosti za posledných 15 rokov, bol Putin so svojimi postojmi v priebehu času mimoriadne konzistentný. Základné obrysy uvedené v mníchovskom prejave sa za celý čas nezmenili a možno ich vidieť napríklad aj v nedávnom spoločnom vyhlásení Putina s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom. To zahŕňa výzvu „chrániť medzinárodnú architektúru riadenú Organizáciou Spojených národov a svetový poriadok založený na medzinárodnom práve a snažiť sa o skutočnú multipolaritu, pričom ústrednú a koordinačnú úlohu zohrávajú OSN a jej Bezpečnostná rada.
Požiadavka v Mníchove na novú „globálnu bezpečnostnú architektúru“ je tiež primárnym prvkom nedávnej ruskej diplomatickej ofenzívy. Moskva pritom neustále opakuje a trvá na tom, že Ukrajina nie je jej primárnym záujmom. Skôr si želá úplné prepracovanie spôsobu, akým sa riadi medzinárodná bezpečnosť a primárne bezpečnosť v Európe. Celý čas neexistuje relevantná odpoveď na prítomnosť amerických vojenských jednotiek kdekoľvek po svete, mimo územia USA. Tobôž nie na územi Ukrajiny, kde by čochvíľa istotne skončili a potom by sme už naozaj o žiadnej bezpečnosti hovoriť nemohli. Rovnako mylné je to aj v prípade obrannej dohody DCA medzi Slovenskom a USA. Až doposiaľ bolo Slovensko v rámci euroatlantických bezpečnostných štruktúr súčasťou akejsi falošnej multipolarity. Teraz už však ani tá ilúzia neostala a Slovenská republika podlieha už len svojvôli USA. Tak ako sa rozhodne v Bielom dome, tak sa Slovensko prebudí do svojej reality a nespraví s tým vôbec nič. NATO dokonca prestáva plniť úlohu bezpečnostného partnera.
Lenže západ a najmä USA neustále opakujú, že Rusko je najväčšou bezpečnostnou hrozbou a dokonca predpovedajú kedy zaútočí na Ukrajinu. Tvrdia to pokojne aj napriek skutočnosti, že žiaden útok nehrozí a na ich tvrdenia chýbajú akékoľvek dôkazy. Samotní ruskí novinári boli dokonca medzi prvými, ktorí spochybnili vyhlásenia Západu, že Rusko je pripravené napadnúť Ukrajinu. Kremeľ nemusel ani len ceknúť a takmer všetci novinári argumentovali svorne tým, že Západu úplne uniká pointa pre napadnutie Ukrajiny. Navyše sa žiadne z vyhlásení nezakladalo na pravde, ktorú by mohli západní politici podložiť akýmikoľvek dôkazmi.
Antiruská propaganda už nezaberá
Vo svetle toho všetkého stojí za zmienku, čo by vlastne znamenala ruská invázia na Ukrajinu. Posledných 15 rokov, od mníchovského prejavu, ruskí predstavitelia argumentovali proti jednostrannému použitiu sily a požadovali bezpečnostný systém založený na medzinárodnom práve garantovanom OSN. Ak by sme sa jedného dňa zobudili a zistili by sme, že ruské tanky sa predsa len valia na Kyjev a to bez akéhokoľvek ospravedlnenia, znamenalo by to nutnosť okamžitého zásahu proti takejto agresii. Ale rozhodnutie by muselo padnúť zo strany OSN. Ibaže s touto organizáciou nechcú mať hegemonistické diktátorské kruhy Bieleho domu už nič spoločné, keďže chcú vládnuť svetu sami. Preto sú ochotné dookola klamať celý svet, že Rusko z večera na ráno upustilo od ich 15-ročnej argumentácie, že znegovali svoje právne a morálne postavenia, ktoré si celý ten čas budovali a rozhodli sa konať na vlastnú päsť, bez ohľadu na dôsledky. Neuveriteľná trápnosť a vágnosť takejto rétoriky.
Ťažko totiž dosiahnete cieľ opätovného multipolárneho sveta, založeného na princípoch nadradenosti OSN a medzinárodnom práve, ak by ste tak masívne porušili tie isté princípy, ktoré chcete presadiť ako záruku mieru a bezpečnosti. Bolo by to mimoriadne sebazničujúce a bolo by to tiež aj veľmi zvláštne. Čo sa týka Západu, pri pohľade späť na jeho sebazničujúce chyby v posledných rokoch možno Putina považovať za proroka. Aby sme ho vnímali naozaj objektívne, bol by to skôr prorok v úlohe trójskej princeznej Cassandry, ktorej bolo predurčené mať vždy pravdu, no nikto jej neveril. Namiesto toho západní lídri ani len nevzali na vedomie Putinovo varovanie a ďalej postupovali v svojej nebezpečnej taktike s nulovým koncom deštrukcie sveta. Zvrhli plukovníka Kaddáfího v Líbyi. Pomáhali budovať ISIS v Sýrii, pokúšali sa (a nepodarilo sa im) zmeniť režim vo Venezuele, bojovali a prehrávali proti Talibanu, sankcionovali Irán, podporovali revolúciu na Ukrajine.
Nič z toho však nedopadlo dobre. Nikto ale nemôže už nikdy povedať, že sme neboli varovaní.
Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Tento text je súčasťou blogovej sekcie portálu Webnoviny.sk. Redakcia portálu nezodpovedá za obsahovú ani štylistickú stránku textu. V prípade, ak v texte identifikujete problém, neváhajte ho prosím nahlásiť na redakcia@webnoviny.sk. Ak sa chcete pridať k bloggerom na Webnovinách, registrujte sa TU.
Máte tip na článok? Napíšte nám TU