Iránsky Kašan: More palácov a záhrad

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať Diskusia
Iránsky Kašan: More palácov a záhrad
Tomáš Kubuš

Iránsky Kašan nepatrí medzi najznámejšie turistické ciele, hoci jeho výhodná poloha medzi Teheránom a Esfahánom z neho robí prirodzenú zastávku. Niekdajšia oáza sa premenila na krásne miesto okorenené o staré, tradičné aristokratické domy, bazárové uličky a záhrady plné relaxu.

Na nádvorí netradičnej mešity

Najväčším lákadlom iránskeho Kašanu sú staré, aristokratické domy, ale kto sa tu ocitne, určite by nemal cez celé mesto utekať len k nim, ale zostať v centre a užiť si jeho atmosféru. Turistov tu takmer nevidieť, hoci sa určite zopár z nich roztratilo v bazárových uličkách, no pravdou je aj to, že sa tu zastaví málokto. Pár metrov od hlavnej ulice prechádzajúcej starým mestom vidno, ako sa spoza zástavby dvíhajú dva neveľké minarety spoločne s monumentálnou kupolou. Malí chlapci na bicykloch sa premávajú hore-dolu po ulici a zabrzdia vždy tak, aby zvírili čo najviac prachu. Za nenápadným vstupom sedí na stoličke starček s čiapkou na hlave. Usmeje sa, ukáže rukou na nádvorie a smieme vstúpiť dnu. Mešita Agha Bozorg patrí k najväčším a najstarším mešitám celého Kašanu. Stojí tu od konca 18.storočia a svoje meno či prezývku dostala po mullovi Mahdí Naraghím, ktorý tu svojho času kázal a nik mu nepovedal inak než Agha Bozorg. Okrem niekoľkých poletujúcich holubov tu niet živej duše. Mešita je koncipovaná veľmi zaujímavo, pretože za bránou sa síce rozleje nádvorie, no po niekoľkých krokoch návštevník príde na to, že nádvorie skončí a odrazu padá o poschodie nižšie. Okolo jazierka tu stojí niekoľko menších miestností, kde žili žiaci či študenti učiaci sa o islame a Koráne. Obdĺžnikové námestie Kamal-o-Molk je považované za akési pomyselné centrum mesta. Na centrum tu je relatívny pokoj a necítiť smog či ohlušujúce trúbenie ako v iných väčších iránskych mestách. Väčší chaos sa odohráva o kúsok ďalej medzi námestiami Mottahari a Chomejní, kde posedávajú desiatky ľudí.

Bazárové uličky s vôňou čaju

Iránsky Kašan: More palácov a záhrad
TomášKubuš Tomáš Kubuš

Stratení v bazárových uličkách sa snažíme nájsť mešitu Soltanye. Menších mešít či svätýň je v bazárovej štvrti rozhádzaných niekoľko, no hľadať ich cielene je ako hľadať ihlu v kope sena. Človek po čase aj tak pochopí, že najlepšie je zabudnúť na ciele či body a oddať sa bezodnému túlaniu sa. Platí tu len jedno nepísané pravidlo. Kto sa v bazáre stratí, ten nájde to, čo by nikdy neobjavil. Niektoré uličky patria domácim potrebám a obchodíky sú plné uterákov, plachiet, kuchynských drobností, ktoré napokon vystriedajú topánky, oblečenie, šatky na vlasy a čádore. Nakupujú tu len miestni veci, ktoré sa im práve zídu. Hoci sa nezainteresovanému človeku môže zdať, že bazár je spleť chaosu, neplatí to tak a domáci vždy presne vedia, ktorá časť čo ponúka. Najkrajšími uličkami sú tie, kde sa na pultoch objavia obrovitánske granátové jablká, ovocie, zelenina, melóny, dyne, no nechýbajú ani koreniny, bylinky, povestný iránsky šafran či dokonca kusy nasekaného cukru a vrecia čierneho čaju. Miešajú sa tu vône s hlasmi a tóny rozťahanej perzskej hudby s hlasnými rozhovormi predavačov. Nielen tváre a obchody tvoria bazár, ale aj nezameniteľná architektúra. Sem-tam sa objaví oblúk, nad hlavou vyrastie klenba a niektoré malé odbočky vedú do otvorených priestranstiev. Tu stáli kedysi karavanseráje, miesta kam prichádzali obchodníci unavení z križovania krajín a predávali či vymieňali svoj tovar. Uprostred bazáru stojí jeden z najkrajších v Kašane. Strop odrazu niekoľkonásobne narastie a otvorí sa pozoruhodný priestor. Niekoľko obchodníkov tu má dodnes svoje živnosti, ale ruch aký tu zažívali kupci v 19.storočí už opadol. Architektonické prvky tu po sebe zanechala dynastia Safavidov, no neskôr ich Kadžarovci trochu rekonštruovali až do dnešnej podoby. Starší muž položí v malej čajovni kanvicu čaju na rozpálený oheň. Stačí chvíľka a nalieva čaj do pohárov, ku ktorým podáva misku nahrubo nasekaného cukru zvaného nabat. Vôňa čaju sa mieša s exotickou vôňou tabaku z vodnej fajky. Hlad zasýti iránska špecialita zvaná chorešt, ktorá sa premení na kôpku ryže, misku šošovicovej polievky s hovädzím mäsom a cibuľu. Stačí všetko premiešať a vychutnať si kúsok Perzie.

Iránsky Kašan: More palácov a záhrad
TomášKubuš Tomáš Kubuš

Luxus tradičného domu

Iránsky Kašan: More palácov a záhrad
TomášKubuš Tomáš Kubuš

Niekoľko kilometrov za centrom s bazárom sa rozkladajú štvrte plné luxusných domov. Spočiatku však nič nenasvedčuje, že by sme boli na správnom mieste, pretože ulice pokrýva prach, fasády domov sa ničím nelíšia od ostatných hocikde v Iráne a nie je tu takmer nikoho okrem starčeka jazdiaceho na svojom oslovi. Staré iránske domy stavali tak, aby neboli okázalé pre cudzích pri pohľade z ulice, ale aby sa skutočné bohatstvo ukrývalo až vo vnútri za múrmi. Za svätyňou Sultána Amira Ahmada sa ulička stáča k vchodu do prvého z domov. Je ním starý dom so zvučným názvom Tabatabei postavený niekedy okolo roku 1880. V prázdnych miestnostiach akoby sa zastavil čas a nebyť správcov, ktorí sa o dom starajú, možno by sa po izbách dodnes povaľovali staré, zažltnuté papiere popísané obchodnými záležitosťami. Podobné domy obývali na konci 19.storočia v Kašane významné obchodnícke rodiny a práve tieto stavby neskôr Kašan dokázali presláviť. Stredom domu sa tiahne veľká farebná záhrada s neodmysliteľnou vodnou nádržou. Iránci odjakživa milovali vodu a keď mali šancu, chceli ju mať vždy doma v podobe jazierka. Záhony oživujú zväzky ruží, kvetov a tenké konáre stromov sa ohýbajú pod ťarchou zrelých granátových jabĺk. Úzke schodisko stúpa do miestností na druhom poschodí odkiaľ je výhľad takmer na celý dom. Slnko sa opiera do skleneného okna vyplneného mozaikou a svojim svetlom prekresľuje na zem farebné sklíčka. Dom je takmer zrkadlovo zhotovený, pretože doobeda mohli v tieni tráviť čas na jednej a poobede zase na druhej strane bez toho, aby ich obťažovalo rozpálené slnko. Zdanlivo prázdne miestnosti sa po čase ukážu ako plné nepatrných a rozmanitých detailov. V podzemí sa ukrýva najchladnejšia zo všetkých miestností. Ústi sem totiž tradičná starobylá klimatizácia, ktorá pomocou veterných veží, tzv, badghírov vháňa do domu vánok a chladný vzduch. Ten, kto tu býval, si určite potrpel na luxus.

Dvojica kľučiek

Iránsky Kašan: More palácov a záhrad
TomášKubuš Tomáš Kubuš

Tabatabei nie je zďaleka jediným domom s históriou. Kúsok vedľa stojí dom Abbasian, ktorý tiež patril bohatému majiteľovi, miestnemu klerikovi. Je o čosi starší než Tabatabei, pretože ho dokončili koncom 18.storočia a hoci sa môže na prvý pohľad zdať, že sa podobajú, zdanie klame. Jeho steny zdobí odlišná výzdoba, detaily, ale aj záhrada. Svojho času tu mohlo žiť dokonca viacero rodín, pretože rezidencia mala šesť odlišných nádvorí. Najkrajšou miestnosťou je maličká izba plná zrkadiel, aké zvyknú byť aj v mešitách či kadžarských palácoch. Všetko sa tu leskne a keď sa dnu dostane zväzok slnečných lúčov, celý priestor sa rozžiari. Stačí vyliezť na najvyššie poschodie, sadnúť si na drevený múrik s výhľadom na jedno z nádvorí a predstaviť si, ako to tu mohlo vyzerať pred sto rokmi. Odvtedy sa určite tieto bohaté domy nezmenili. Nádvorím sa prechádza iránska mladá rodina s dvomi deťmi, ktoré musí otec striedavo nosiť na rukách. Prechádzajú sa, obdivujú kvety, záhradu, pozerajú na vodu a napokon si sadnú do tieňa a matka vyberie z tašky chlebové placky so syrom a najedia sa. Mohutné dvere zdobia typické dvoje kľučiek. Jedna patrí žene, druhá mužovi. „Každá kľučka vydáva iný zvuk, odlišný tón a preto keď prichádzal muž, zaklopal na mužskej kľučke a ženy, ktoré boli v tom čase doma vedeli, že sa majú zahaliť, prípadne odísť do inej miestnosti, aby ich cudzí muž neuvidel,“ vysvetľuje študentka Mana ešte v púštnom Yazde, pre ktorý sú tieto kľučky tiež typické. Cez ulicu leží dom zvaný Ameriha z 19.storočia. Je síce menši ako dva predošlé, ale nie menej krásny, pretože tu dominuje architektúre monumentálny iwán, kam sa mohli domáci utiahnuť pred slnkom. Záhrada je plná rozkvitnutých granátových jabĺk a ruží.

Záhrada ako dejisko vraždy

Iránsky Kašan: More palácov a záhrad
TomášKubuš Tomáš Kubuš

Necelých desať kilometrov za Kašanom ležia známe záhrady Bagh-e Fin. Lacný taxík z centra mesta ide len pár minút, kým sa na konci dlhočiznej cesty objaví múr so vstupnou bránou do oázy plnej vody, pokoja a zelene. Neďaleko od záhrad sú takmer nepovšimnuté stopy zabudnutých civilizácii v podobe vysokého hlineného kopca Tappieh-ye Seyalk. Sú dôkazom, že už pred 5000 rokmi tu žili ľudia, ktorí po sebe zanechali dômyselný zikkurat. Ten sa však rozpadol na beztvaré kusy hliny. Ľudia tu žili už aj dávno predtým, no práve zikkurat bol podľa archeológov krásnym príkladom vtedajšej civilizácie. Kašan je historickým mestom. Veď dokonca jeden z príbehov hovorí o tom, že práve odtiaľto mali pochádzať traja králi alebo traja mágovia, ktorí s darmi putovali za hviezdou až do biblického Betlehemu. Za vstupom do záhrady sa otvára dokonalá oáza pokoja. Všade naokolo sú stromy vrhajúce príjemný tieň. Rodiny s deťmi alebo páry sa sem chodia skryť pred svetom. Len tak sa prechádzať pomedzi kvety, ruže, potôčiky s chladnou vodou, namočiť si nohy. Toto je opäť jedno z tých miest, kde si stačí sadnúť a len nasávať atmosféru. V záhrade stojí za bazénom plným vody starý palác či pavilón ozdobený freskami. Už známy šáh Abbás I., ktorý zveľaďoval najmä Esfahán, položil v 16. storočí základy záhrady a tá tu funguje dodnes. Tým, že ju dokončili v roku 1590 sa dokonca stala najstaršou záhradou celej Perzie a aby toho nebolo málo, tak v roku 2011 sa záhrada Fin spoločne s inými perzskými záhradami dostala do prestížneho zoznamu UNESCO. Fresky zo stien zachytávajú geometrické útvary, ale aj kvety, stromy či dokonca vtákov, zvieratá a ľudské postavy. Šiítsky islam, ktorý v Iráne prevláda nebol nikdy čo sa týka zobrazovania živých bytostí tak striktný ako sunitský. V záhrady rohu je vstup do veľkej miestnosti, ktorá sa rozbieha úzkymi nízkymi uličkami sem a tam. Sme na mieste starých kúpeľov, kde sa dá kľudne stratiť a nájsť na úplne opačnej strane areálu. Záhrady Fin sa spájajú s menom Amira Kabira, ministerského predsedu kráľa Nasereddina Šáha. Desiateho januára roku 1852 ho práve na tomto mieste zavraždili. Dodnes sa teší v Iráne veľkej obľube, pretože ho považujú za „prvého reformátora“ a vo väčších mestách sú po ňom pomenované aj ulice. Záhrady zaplnili iránski pútnici od najmladších detí hrajúcich sa s vodou až po takmer osemdesiatročné babky. Sadli si na múrik a počúvajú svojho sprievodcu. Tu pri žblnkote vody nie je horúco, no ešte lepším miestom na relax je oproti stojaca čajovňa. Namiesto stoličiek sú tu veľké lavice a k čaju sa ponúka melón.

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať Diskusia