Keď socialistický umelec priložil ruku k dielu

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Keď socialistický umelec priložil ruku k dielu
Lenin, Marx či Engels sú tu dodnes večne živí. Môžete im dokonca zavolať. Haló, je tam Stalin? Alebo Honecker? Sochy týchto a ďalších podarených mužíkov zdobili pred rokmi námestia v každom socialistickom štáte. Maďari ich nevyhodili ani nerozbili na kúsky. Inštalovali ich v Memento parku v Budapešti. Komu chýba socializmus, nech tam beží. Jana Čavojská

Lenin, Marx či Engels sú tu dodnes večne živí. Môžete im dokonca zavolať. Haló, je tam Stalin? Alebo Honecker? Sochy týchto a ďalších podarených mužíkov zdobili pred rokmi námestia v každom socialistickom štáte. Maďari ich nevyhodili ani nerozbili na kúsky. Inštalovali ich v Memento parku v Budapešti. Komu chýba socializmus, nech tam beží.

Šofér si možno aj zanadáva. Príjazdová cesta je poriadne rozbitá. Prečo to neopravia? Potom si uvedomí, že aj to je súčasťou spomienky na komunizmus. Ak by sa chcel do minulosti vrátiť úplne, môže si tu prenajať napríklad trabant alebo starý Ikarus.

Z brány sa však už so všetkou vážnosťou mračí kamenná dvojica Marx & Engels a ozývajú sa staré sovietske hity. A za vchodom sa rozprestiera svet socialistických hrdinov. Štyridsaťdva monumentálnych diel, ktoré svojou veľkosťou pripomínali socialistickému človiečikovi, aký je malý a bezvýznamný.

Na slnku sa vyhrievajú niekdajší politickí lídri východného bloku, ale aj neznámi vojaci, statočné socialistické matky a revolucionári z ľudu. Kedysi sme k im nohám pri rôznych príležitostiach kládli kvety. Samozrejme, na príkaz zhora. Dnes sa im už nikto neklania. Pre turistov zo Západu sú vtipnou atrakciou, pre tých z Východu aj pripomienkou a varovaním.

Keď socialistický umelec priložil ruku k dielu
Lenin, Marx či Engels sú tu dodnes večne živí. Môžete im dokonca zavolať. Haló, je tam Stalin? Alebo Honecker? Sochy týchto a ďalších podarených mužíkov zdobili pred rokmi námestia v každom socialistickom štáte. Maďari ich nevyhodili ani nerozbili na kúsky. Inštalovali ich v Memento parku v Budapešti. Komu chýba socializmus, nech tam beží. Jana Čavojská

Objednávka doby

Vojak oslobodeneckej sovietskej Červenej armády je vysoký šesť metrov, v ruke drží obriu vlajku s kosákom a kladivom a na hrudi mu visí samopal. Jeho prinajmenšom zvláštny pohľad je upretý kamsi do diaľok. Neviem, možno sa ho deti kedysi báli. Aj keď bol z oslobodeneckej armády… Tento monument kedysi zdobil vrch Gellért v centre Budapešti. Bolo ho dobre vidieť zo všetkých strán.

Niektoré sochy a plastiky sú skutočne podivné. Letiace holubice pod päťcípou hviezdou, rečniaci lídri v nadživotnej veľkosti, ktorých pozorne počúvajú maličkí „bežní“ ľudkovia, slová o priateľstve v azbuke aj maďarčine. Keď socialistický umelec priložil ruku k dielu, vznikali naozaj zvláštne kúsky.

Ale – objednávka doby nepustí… A tak dnes v Parku sôch môžeme obdivovať revolucionárov a ochrancov mieru v zvláštnych pózach a väčšinou so zamračeným výrazom. Veľa sôch beží so zdvihnutými rukami a máva akýmisi handrami. Robotník si stíska ruku s bratom vojakom a najobľúbenejší motív pohľadníc je preslávený vrelý bozk na pery, ktorým sa kedysi zdravili spriatelení komunistickí lídri.

Zostali len čižmy

Oproti hlavnému vchodu je druhá časť expozície. Návštevníka na námestí už z diaľky vítajú Stalinove čižmy. Osemmetrová bronzová socha Stalina kedysi trónila v centre mesta, aby sa pod ňou dobre organizovali vojenské prehliadky, ľudové pochody a demonštrácie vernosti socializmu. Kým pracujúci pochodovali, lídri mali čestné miesto pri Stalinových čižmách a mávali jasajúcim davom.

Potom prišiel rok 1956. V Maďarsku to vrelo, ľudia proti svojim „milovaným“ vodcom a ich politike ostro protestovali. 23. októbra dav zvalil aj obrovskú sochu. Iba čižmy, pevne zapustené do podstavca, sa zhodiť nepodarilo. Rovnako ani režim. Revolucionári boli tvrdo potrestaní. Štátny teror proti ľuďom svoje konanie dokonca ospravedlňoval vyššími cieľmi.

„Veľká Stalinova socha bola kedysi symbolom megalománie, ktorá charakterizovala diktátorský režim. A čižmy sú zas symbolom boja ľudí za slobodu,“ povedal hlavný architekt Parku sôch Ákos Eleöd.

Keď socialistický umelec priložil ruku k dielu
Lenin, Marx či Engels sú tu dodnes večne živí. Môžete im dokonca zavolať. Haló, je tam Stalin? Alebo Honecker? Sochy týchto a ďalších podarených mužíkov zdobili pred rokmi námestia v každom socialistickom štáte. Maďari ich nevyhodili ani nerozbili na kúsky. Inštalovali ich v Memento parku v Budapešti. Komu chýba socializmus, nech tam beží. Jana Čavojská

Ako sledovať

Nie sme múzeum komunizmu, ale múzeum pádu komunizmu, upozorňujú návštevníkov sprievodcovia. Ak prvá časť expozície ešte príde niekomu vtipná, druhá časť, inštalovaná v prízemných barakoch, už sotva. Predstavuje boj za slobodu nielen v Maďarsku, ale aj v ostatných krajinách Východného bloku.

Sú tu vystavené fotografie revolúcie 1956 a zmeny politického systému 1989 – 1990, ale aj zábery rôznych komunistických osláv. Deti v pionierskych šatkách na nich nadšene mávajú predstaviteľom režimu. Hneď vedľa beží film Život agenta, ktorý ukazuje metódy, akými tajná polícia tohto režimu sledovala vlastných občanov. Výstižná paralela. Až sa nám nechce veriť, že toto sa naozaj dialo, že takto sme toľké roky museli žiť..

Film vznikol z inštruktážnych filmov, ktoré v rokoch 1958 – 1988 nakrútili na Ministerstve vnútra na výcvik agentov Kádárovho režimu. Príslušníci tajnej polície naučil, ako inštalovať ploštice do bytov ich socialistických spoluobčanov, ako prehľadávať domácnosti, zháňať nových ľudí pre službu diktátorskému režimu či ako si správne udržiavať a rozširovať sieť rôznych vyzvedačov a donášačov.

Kto má záujem, môže si tento film zakúpiť na DVD-čku. Na pamiatku.

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať