Cestou – necestou pozýva 15. až 17. marca Michal Knitl. Couchsurfer, ktorý nerád spí na gauči a nezľakol sa ani Afganistanu, organizuje v Dome kultúry Lúky v Bratislave cestovateľský festival. Pretože nie je podstatné iba cestovať, ale aj sprostredkovať svoje zážitky. A to aj ak máte rečovú vadu.
Michal sa totiž odmalička zajakáva. Predtým to považoval za hendikep. Paradoxne, pri cestovaní mu to pomáha. Tvrdí, že aspoň rýchlo zistí, či druhému človeku stojí za to…
Začalo to v San Diegu v Spojených štátoch. Michal tam pred ôsmimi rokmi dva mesiace šoféroval cyklorikšu a mesiac potom cestoval po juhozápade USA a Mexiku. Vtedy mu potulky cudzími krajinami učarovali. Cestuje sám, štýlom couchsurfing a stan. Na také niečo je občas problém nájsť parťáka.
Po Severnej Amerike prišla Južná. Odišiel si tam ako dobrovoľník na tri mesiace, ale spiatočný let si ignoroval.
Áno. Namiesto toho som prešiel pešo osemsto kilometrov cez Uruguaj, Argentínu, Čile, Bolíviu, Peru a Brazíliu. Päť mesiacov som fungoval ako couchsurfer, štyri mesiace som stanoval iba menej ako mesiac som za ubytovanie platil. Väčšinou v Bolívii, vonku boli mínusové teploty a nocľah stál menej ako euro. O tomto putovaní som napísal knihu Na juhoamerickej vlne.
Na čo si spomínaš najradšej?
Na Uruguaj, kde som pracoval ako dobrovoľník s mládežou, na farmy v Čile a Bolívii, na ktorých som pomáhal, a na prírodu v Patagónii. Najzvláštnejší človek, ktorého som stretol, bol asi Mateo. Tento Holanďan žije v Čile v jednom fjorde, kam sa dá z dediny dostať iba člnom. Ak dobre fúka, tak to z dediny trvá hodinu, ak treba pádlovať, tak tri. Mateo zháňal cez internet dobrovoľníkov, ktorí by mu prišli pomôcť s farmárčením a hlavne s ním strávili nejaký čas v tom jeho odľahlom kúte sveta.
Vieš, aký má dôvod žiť ako pustovník?
Dobrá otázka. Ťažko povedať… Má rád pocit slobody. Tam si môže robiť čo len chce. Vypeckovať hudbu, vymýšľať vynálezy… Pred rokmi tam kúpil za lacný peniaz obrovský pozemok. Je tam džungľa a taká divočina, že ešte nikdy neprešiel na druhú stranu. Snaží sa farmárčiť, ale veľmi mu to nejde. Zbieral som s ním drevo, aby mal čím kúriť, odstraňoval veľké kamene zo zátoky, robili sme sprchu… Má katamarán, na ktorom občas dopláva do dediny po zásoby a na internet. Ak vám na mail odpovie jeho bývalá japonská priateľka, znamená to, že je vo fjorde v divočine a sám sa nemôže ozvať.
Zdá sa, že po turistických atrakciách moc nechodíš. Čo ťa pri cestovaní zaujíma najviac?
Zaujímajú ma dve veci: ľudia a hory. Ak v meste nemám hostiteľa z komunity couchsurferov, nestrávim tam viac ako pol dňa. Jeden môj domáci v indickom Jaipure bol hrozne udivený, že nechcem ísť do centra, ale že sa chcem radšej s ním rozprávať. Vždy sa chcem dozvedieť čo najviac o tom, ako ľudia v určitej krajine žijú.
Zažil si niečo naozaj nebezpečné?
Ako couchsurfer som spal vyše päťsto nocí u viac ako dvesto ľudí. Iba raz som natrafil na čudáka, od ktorého som ušiel. V autobuse v Brazílii ma okradli, z vrecka nohavíc mi zobrali pas a peniaze. Pas neskôr v autobuse našli, ale peniaze tam už neboli. V Uruguaji som na oslavách nového roka schytal päsťou. Oslavujú tam tak, že napoludnie sa v centre mesta zídu davy ľudí, bubnujú, oblievajú sa mierne alkoholickým jablkovým nápojom zvaným cidra, pochodujú mestom, vyhadzujú staré kalendáre a pekné dievčatá oblievajú vodou priamo z balkónov V tom dave sa mi niekto snažil zobrať veci z vrecka. Zbadal som to, udrel som ho po ruke a on mi jednu vrazil. Ale z davu sa mi podarilo odísť a nič sa mi nestalo.
Ľuďom ale naďalej veríš.
Ak by som z nich mal obavy, tak nejdem do Afganistanu :) .
Afganistan je povojnová zóna a nie bežná destinácia pre cestovateľov. Prečo si sa vybral práve tam?
Do Kábulu som cestoval po zemi šesť mesiacov cez trinásť krajín. Autobusom, vlakom, stopom. Opäť som spával u miestnych ako couchsurfer alebo priamo niekde v horách, v prírode, a snažil som sa stretnúť čo najviac miestnych ľudí. V Kábule som mal kamaráta Matúša, ktorý tam pracoval pre mimovládnu organizáciu Človek v ohrození.
Ako sa k cudzincovi so spacákom správali Afganci?
Z hranice s Tadžikistanom ma pohraničiari odviezli do najbližšej dediny a tam som mal šťastie. Chodí odtiaľ jeden autobus denne. Bez pevného cestovného poriadku. Odchádza, keď sa naplní. Akurát mal voľných posledných pár miest. Nastúpil som a hneď sme šli. Jeden spolucestujúci vedel našťastie po anglicky a tiež mal namierené do Kábulu. Cestoval z mesta Herát. Po afganských cestách a s tamojšou úrovňou dopravy mu cesta do hlavného mesta trvala dva – tri dni. Túžil sa odsťahovať do Európy. S ostatnými cestujúcimi som veľa nehovoril. Večer, už potme, sme dorazili do Faizabádu. Všetci cestujúci sa pobrali do najbližšej čajchany, to je čajovňa a reštaurácia, kde sa dá na zemi aj prespať. Mňa tam najprv nechceli nechať. Našťastie môj anglicky hovoriaci známy z autobusu majiteľa prehovoril a po kontrole políciou som tam mohol prespať. O štvrtej ráno sme pokračovali do Kábulu.
Mohol si sa v Kábule bezpečne a slobodne pohybovať?
Bol som tam u kamaráta Matúša osem dní, ale von z chráneného areálu, kde býval, sme sa dostali len trikrát. Domy cudzincov sú obkolesené trojmetrovým plotom. Na dvore nastúpiš do džípu, ten vyjde z brány, odvezie ťa do iného uzavretého komplexu a tam vystúpiš… Tak v Kábule žijú zahraniční humanitárni pracovníci. Všetci sa sťažujú, že z toho nedostatku pohybu pribrali. Raz sme boli s Matúšom na bazári. Miestni ľudia sa správali veľmi milo, boli na nás zvedaví, veď cudzinca tam často nevidia. Kábul je veľké a šedivé mesto. No životná úroveň je tam oveľa vyššia než akú som videl vo východnom Tadžikistane.
Kde v Ázii sa ti najviac páčilo?
Na severovýchode Indie. Sú tam rôzne kmene, rôzne náboženstvá, budhizmus, animizmus, vyznávanie boha Slnka, Mesiaca. Ľudia sú črtami tváre viac ako Tibeťania, Barmčania či Thajčania. Nestretneš tam takmer žiadneho turistu, a hlavne, vôbec to nie je India. Bol som tam na viacerých festivaloch a bolo to prekrásne.
Často stretávaš na svojich cestách Slovákov?
Ani nie. Nezvyčajná náhoda sa mi ale stala v Iráne v meste Tabríz. Bol som tam na narodeninovej oslave v dome zariadenom ako keby to bol palác. A tam som stretol Slováka Rada, ktorý pracuje vo Veľkej Británii ako lekár. Z Oxfordu dostopoval až do Iránu. A v Tabríze sme nejakým riadením osudu napísali obaja v ten istý deň tomu istému couchsurferovi.
Na Irán si mnoho cestovateľov spomína ako na krajinu s najpohostinnejšími ľuďmi na svete.
Áno, iránska pohostinnosť je kapitola sama osebe, miestni sú úžasní a okamžite ťa berú za člena rodiny. Zažil som tam jednu naozaj neuveriteľnú situáciu: stopol som kabriolet Porsche a za jazdy sme si so šoférom a jeho priateľkou pripili vodkou, pričom v Iráne sa nič z toho nesmie. Ani vodka, ani priateľka.
V Indii si bol zas hosťom na svadbe, ktorá trvala štyri dni.
Bola to dohodnutá svadba. Nevesta Rinki pred svadbou ženícha nikdy nevidela. Ale bola šťastná, na budúcnosť sa tešila. Spoznal som aj jej manžela a ich rodičov a verím, že manželstvo bude fungovať. Rodičia chceli očividne vybrať deťom to najlepšie. V jednej indickej dedinke ďaleko od civilizácie som stretol tridsaťročného Neemu. Oženili ho ako päťročného s dievčatkom zo susednej dediny. Dievčatko išlo bývať k jeho rodičom, prvé dieťa mali v pätnástich. Ona nikdy nechodila do školy, on je učiteľ a hovorí po anglicky – a sú šťastní.
Cestuješ dosť lowcostovo. Aký ťažký je tvoj batoh?
Vláčim so sebou komplet výbavu, aby som aj týždeň prežil pri mínus dvadsiatich stupňoch. Plný osemdesiatlitrový batoh so stanom, varičom a ešusom. Pätnásť mesiacov v Ázii ma aj s letenkami a vízami stáli štyritisíc eur. Bolo to možné aj vďaka couchsurfingu. Je to v preklade filozofia hľadania voľného gauča. Paradoxne, na gauči moc neviem spať. Takže keď prídem na couchsurfing, radšej si nafúkam karimatku :) .
Program cestovateľského festivalu Cestou – necestou, ktorý bude už tento víkend, 15. až 17. marca, v Dome kultúry Lúky v Bratislave, a všetky potrebné info nájdete na:
http://www.michalknitl.com/festival/