Ján Ďalák bol čosi ako správca Katarínky – zrúcaniny starého kláštora a kostola v lese medzi Dechticami a Naháčom. V horárni trávil kopu voľného času a pozeral, ako unikátna ruina zarastá zeleňou, až kým neprišli prví katarínkovia – dobrovoľníci, ktorí zachraňujú tamojšie rozpadávajúce sa stavby.
Ďalák sa asi nechcel nechať zahanbiť. Dal sa dokopy s lesníkom Ivanom Ružekom a jeho synom Róbertom. Vraj ich inšpiroval miestny chatár, ktorý pred svojou rezidenciou postavil pamätník niekdajšej úzkokoľajke.
Bolo to v roku 1997. Chlapi si povedali, že kus železničky, zrušenej v roku 1965, opäť oživia. V lesoch a dedinách medzi Trstínom a Dobrou Vodou je dodnes množstvo jej všelijakých pozostatkov. Domorodci si z fragmentov porobili ploty, na gátri v Smoleniciach dokonca zostali zachované aj vozíky na rezivo upravené z pôvodných vagónikov. V dechtickom rybníku odpočívali dva podvozky.
Na akože Ďalákovom panstve, nádvorí bývalej grófskej hájovne hneď vedľa zrúcaniny, začalo vyrastať čosi, čo malo spočiatku byť len malým pamätníkom.
K prvým fragmentom trate pribúdali ďalšie. Nadšenci si dokonca trúfli aj na železničné priecestie a križovanie úzkokoľajky so štandardnou traťou.
Nakoniec sa im to až tak „vymklo z rúk“, že v roku 2002 na Deň detí sa škôlkari z Dechtíc prišli povoziť! Síce len na kratučkom úseku, ale predsa. Neskôr trať predĺžili o železničný most. Kovovú konštrukciu šikmého mosta priviezli z bývalej chemickej továrne na Dobrej Vode. O rok neskôr pribudla aj prvá výhybka.
V zime 2004 kúpili v bani Dolina vo Veľkom Krtíší nepojazdnú banskú lokomotívu. Museli ju kompletne zrekonštruovať, inak by sa ani nepohla. K nej pribúdali ďalšie zachránené kusy rôznych častí trate alebo aj malých vagónikov. Dnes je už jasné, že myšlienka jednoduchého pomníka na úzkorozchodnú trať v Malých Karpatoch sa o riadny kus posunula.
Asi nikto netuší, kde zostane koniec trate. Dnes je to už vážnou záležitosťou Združenia na záchranu lesných železníc Slovenska.