Bociany marabu sú spoločenské vtáky, ktoré v kolóniách pôsobia, ako „ťažké“, zamyslené individuality. Holohlavci pripomínajúci mafiánov sa tak niekedy aj správajú. Najmä, keď sa kutrú v mŕtvolách alebo si prídu uchmatnúť, čo sa im práve zapáčilo.
Majú všetko to, čoho sa človek v strednom veku túži urputne zbaviť: plešinu, fľaky na holej hlave, pod krkom hrvoľ vráskavej kože. Asi nikto by nechcel vyzerať, ako marabu.
Najväčšia africká plocha so sladkou vodou je Viktóriino jazero. Leží na hraniciach Kene, Ugandy a Tanzánie v srdci čierneho kontinentu. Práve z neho vyteká Níl. Leží 1134 metrov nad morom. Jazero je domovom pre mnohé druhy zvierat. Medzi tie, ktoré sú neprehliadnuteľné patrí marabu zdochlinár. Získal si ma svojim pokojným vyčkávaním na čosi do zobáka a akýmsi osobitým zmyslom pre humor.
Krok, sun, krok
Viktóriino jazero pre pyšných Európanov údajne objavil Angličan J. H. Speke v roku 1858. Marabu tu však bol oveľa skôr. Možno ja hneď po dinosauroch.
Ja urobím dva kroky vpred, on urobí dva kroky vpred. Ja sa rozbehnem, on sa rozbehne. Ja prudko zastanem, on tiež. Robí si zo mňa žarty? Šibe mu? Alebo, že by mne? Čoby, marabu je taký vták. Vyzerá, akoby sa mu nechcelo, akoby si robil posmech. Prijal som jeho hru. Krok, sun, krok…
Tancujem so zdochlinárom. Keď som sa však veľmi prudko rozbehol, ten škaredý bocian to vzdal a uletel. Pokazil našu hru. Až vtedy som si všimol, že sa na mne zabáva polovica prístavu a rybárskeho trhu na móle. Biele zuby v čiernych tvárach. No dobre, som smiešny. Moja dočervena spálená tvár spôsobila, že som v tmavom dave ku všetkému ešte aj svietil, ako maják.
Prudké gestá nad ulovenými rybami. Občas niekto zakričí svoju ponuku. Kto dá viac? Pri ugandskom hlavnom meste Kampala sa nad trhom vznášajú vtáci marabu. Ich let mi pripomína nácvik známej skupiny letcov na vetroňoch Očovských bačov.
Plachtia v špirálach ako supy. Občas si to niektorý rozmyslí a otočí to opačným smerom. Akoby to všetko bola pripravená synchronizácia či pokojná letecká šou.
Plešatí prakticky
Akoby zanedbaný bocian s rozvážnou chôdzou a ladným letom. Marabu zdochlinár. Vták, ktorý vo mne vzbudil akési sympatie hneď, ako som ho po prvý raz videl v africkom výbehu bratislavskej zoologickej záhrady. Možno už vtedy pracovalo akési moje podvedomie, ktoré dobre vedelo, že raz budem plešatý, ako ten marabu…
Tieto vtáky sa zo všetkého najradšej hostia vo vnútornostiach zdochlín. Preto tá plešina. Keby si zalepili perie zrazeninami krvi, bolo by im to nepríjemné a hrozili by im z toho aj choroby. Mohli by sa im tam trebárs usadiť aj iné zvieratká. Takto to majú jednoduché: Z hladkej kože krv opadá a je po probléme. Marabu sú vlastne plešatí prakticky. Ale, načo je plešina mne?
Bocianom marabu sa v pažravosti vyrovná len máloktorý iný druh. Dokážu sa doslova napchať, až sa človek čuduje, že to na svojich tenkých nohách ustoja. Pokojne sa nasýtia aj kožou mŕtvol, kopytami, kosťami, ba dokonca nepohrdnú ani zemou nasiaknutou krvou. Občas sa im podarí aj niečo uloviť. Hovorí sa, že dokážu skoliť a zožrať aj plameniaka.
V ich menu sú napríklad ryby a stavovce do veľkosti krysy. Zhltnú trebárs aj menšieho krokodíla. Jedálny lístok si spestrujú mäkkýšmi, žabami, pavúkmi, hmyzom a keď sa podarí, aj vajíčkami.
Hovorí sa, že jedlo je pre marabu to najdôležitejšie. Aj utekajúci postrelený vták sa zastaví a zobne si niečo dobré, keď sa mu naskytne príležitosť.
Samozrejme, marabu nie je len bezodný „žrút“, ale aj lovená korisť. Nepohrdnú nim ani ľudia. Dostal som návod, ako si marabu uloviť: „Veď ho nemusíš hneď zjesť,“ smial sa muž z trhu, ktorý mi radil. Vďaka mne sa tiež stal stredobodom pozornosti. To ho zjavne tešilo. „Na špagát pevne priviažeš nejakú dobrotu, stačí kosť. Tú potom pohodíš marabu na smetisko a niekam sa postavíš, akože nič. Alebo sa schováš. Musíš schovať aj ten špagát. Marabu nie je sprostý. Keď príde, zhltne kosť, chytí sa ako na udicu a je tvoj. Musíš k nemu dobehnúť, skôr, než zistí, že si s ním vybabral, lebo by mohol návnadu vyvrhnúť a uletieť. Preto mu musíš dať čo najväčšiu kosť, aby to nemal také jednoduché a aby sa mu vzpriečila v hrdle.“
Chápavo som pritakával. Na recept som sa radšej ani nepýtal. Viem si ho predstaviť. Bol by asi jednoducho africký, ako všetky ostatné: Upiecť a hotovo. Treba však povedať, že Afričania tieto vtáky takmer vôbec nejedia. Aj keď, hlad robí svoje.
Klepotanie na pozdrav
Marabu je síce mrzký „plešatec“ ale má niekoľko iných vtáčích naj. Napríklad rozpätie krídel dosahuje väčšie ako kondor z juhoamerických Ánd. Dokáže ich roztiahnuť až na štyri metre, pričom sám v stoji meria tak pol druha metra. Dožívajú sa aj štyridsiatky.
Tieto vtáky možno pozorovať nie len okolo vodných plôch, na smetiskách a okolo ľudských sídlisk, ale aj hlboko v suchých savanách, kde sprevádzajú veľké šelmy a delia sa s nimi o ich korisť. Vlastne iba dojedajú to, čo väčší dravci nedojedia. Popri tom sa zavše snažia k žerúcim predáorom nenápadne priblížiť a uchmatnúť si aj čosi lepšie.
Vtáci marabu sú opatrní a nedôverčivý. Veď aj vyzerajú tak, akoby neustále zazerali. Hniezdia na vysokých stromoch alebo na skalách. Mláďatá sa liahnu v období sucha väčšinou kdesi vo východnej Afrike. Aj túto časť života majú marabu „dobre prešpekulovanú“. Čím väčšie sucho, tým viac mršín. Odpadá tým problém s prácnym zháňaním potravy. V tom čase sa marubu venujú otravovaniu ľudí o čosi menej. Aj keď, človek je dobrým spoločníkom na ktorom sa dá celkom slušne uživiť.
Aby sme len neohovárali, treba povedať, že sú to celkom slušní vtáci. Pekne pozdravia, nie len keď prídu do vlastného hniezda. Želanie všetkého dobrého prejavujú klapaním zobáka, syčaním, hlbokým úklonom a rozprestieraním bielych pier pod chvostom. Ahoj, marabu!