Niet ani najmenších pochýb o tom, že tie najlepšie príbehy píše sám život. Radoslav ten svoj vzal do vlastných rúk a neváhal s ním zabojovať. Za menej ako rok schudol 50 kilogramov a za toto úsilie sa chcel aj patrične obdarovať. Ako odmenu za vysnívanú hmotnosť si stanovil cestu do krajiny neobmedzených možností.
Čo ťa priviedlo k tomu vycestovať do Ameriky?
„Ktosi v detstve aspoň raz nepovedal, jedného dňa sa chcem dostať do Ameriky? Aj ja som bol jeden z tých cestovateľských nadšencov, ktorí si to raz povedali, no moje definitívne rozhodnutie vycestovať za veľkú mláku bolo naozaj spontánne. Dá sa povedať, že na svedomí to má americká televízna šou Extrémne premeny – Druhá šanca na život, ktorá dala druhú šancu na život aj mne. Práve táto šou o chudnutí bola impulzom, ktorý nielenže zmenil môj život, ale vďaka nemu som sa konečne odhodlal navštíviť Ameriku. Povedal som si, že ak za rok schudnem 50 kíl, čo sa mi podarilo prakticky už za 300 dní, kúpim si letenku a pôjdem sa pozrieť do Kalifornského inštitútu zdravia a dlhovekosti vo Westlike Village, kde sa celá šou nakrúcala. Ako za odmenu. A tak aj bolo, svoj cieľ som splnil. Motivácia bola priveľká. Kúpil som si letenku a spolu s mojím cestovateľským parťákom sme vyrazili na prvú cestu do zahraničia na vlastnú päsť. Na tú sme sa, samozrejme, starostlivo vopred pripravili a naplánovali takmer do posledného detailu – čo všetko musíme vidieť a na nič nezabudnúť.“
Hovorí sa, že Amerika je krajina neobmedzených možností. Ako to vnímaš, akí sú Američania?
„Opäť sa odrazím od názoru, ktorý, žiaľ, panuje v našich končinách, a síce že Američania sú tučný a nevzdelaný národ. Neviem, aký základ majú takéto tvrdenia, ale racionálny určite nie, podľa mojej mienky, aspoň čo sa týka vzdelania. Hneď po prílete do Los Angeles uprostred noci neďaleko diaľnice a stanice metra sme v istom momente boli bezradní a nemali sme tušenia, ako a kadiaľ sa dostaneme na adresu nášho hotela. Boli sme v polceste do hotela, pešo, vedľa losangelskej štvorprúdovky, keď úplne neznámy človek, Američan, pochopil situáciu, podišiel bližšie, ponúkol sa, že nám pomôže a na vlastné náklady nám pomohol s dopravou na miesto. Bolo to pre mňa veľmi prekvapivé s odstupom času, pretože v danej chvíli som bol priveľmi unavený na to, aby som sa po 13 hodinovom lete zamyslel, aké ľudské to z jeho strany bolo.“
„Samozrejme, podobných situácií bolo viac počas trojtýždňového blúdenia Kaliforniou, a tak som o Američanoch zmenil svoju mienku. Rád by som ale podčiarkol, že ak hovoríme o bezpečnosti na ulici, v Amerike som nemal pocit bezpečia skoro nikdy. Dokonca boli chvíle, keď som sa bál. Na cestách som stretol ľudí, ktorí správaním celkom nezapadli medzi ostatných. Spomeniem nepríjemný zážitok z autobusu mestskej hromadnej dopravy, do ktorého nastúpil mladík v maske a s nožom v ruke. Priznám sa, nebolo mi všetko jedno a vystúpiť som chcel v momente, keď som ho zazrel. Na prvej najbližšej zastávke autobusu. Tých zážitkov bolo, prirodzene, viac, ale našťastie nič zlé sa nestalo a rovnako som sa nestal svedkom žiadnej nepríjemnej situácie, o akých často počúvame z televízneho spravodajstva. A krátko k „tučnému národu“ – áno, niektorí Američania, ako som mal možnosť vidieť, majú problémy s nadváhou, a to všetko je pravdepodobne výsledkom nesprávnych návykov stravovania sa. Aj tamojšie obchody s počítajú s týmto problémom, kde veľkosti oblečenia ani zďaleka nekončia pri konfekcii XXL.“
Spomenul si Kalifornský inštitút zdravia a dlhovekosti, ktoré miesta si ešte navštívil, sú rovnaké ako v TV?
„Navštívil som, samozrejme, viaceré miesta v Kalifornii ako napríklad oblasť, ktorú preslávil seriál Dva a pol Chlapa – Malibu alebo Venice Beach, ktorú zas preslávila Pamela Anderson a niekdajšia populárna Pobrežná hliadka. Nezabudnuteľné boli slávne ulice Los Angeles ako Beverly Hills, Rodeo Drive, filmové atrakcie Universal Pictures a rovnako veľkým a pamätným zážitkom bola turistika na Hollywood Hill.
„Hurá, môžem si povedať: Bol som v Hollywoode! Najväčším prekvapením bola „ulička slávy“, kde sa každoročne udeľujú sošky Oscara alebo hviezdy celebrít, zdobiace chodník slávy. Myslel som si, že táto ulička bude špeciálna, a to vďaka tomu, ako veľmi je filmovým priemyslom dnes preslávená, no opak bol pravdou. Takmer som ani nespozoroval, že som „tam.“ Na ulici som bol svedkom obyčajného každodenného života Američanov večne sa náhliacimi za niečím av jednej ruke so smartfónom a v druhej s rýchlym občerstvením alebo sladkou limonádou. Kde-tu sa mihol zvedavý turista s fotoaparátom v ruke a s očami na pamiatkach.“
„A presne ako som už spomenul, najväčším zážitkom pre mňa bola návšteva Kalifornského inštitútu zdravia a dlhovekosti vo Westlike Village, ktorá sa nachádza iba hodinku od Los Angeles. Vidieť miesta, ktoré som predtým videl v televíznej šou, ktorá mi zmenila život, to bolo pre mňa neskutočným zážitkom a často na to spomínam aj dnes. Táto spomienka mi pripomína, kým som bol kedysi a kým som dnes. Priatelia, ktorí so mnou návštevu inštitútu absolvovali tiež si to ani zďaleka tak neužili ako ja, ako hlavný aktér môjho príbehu premeny a veľkého kroku v živote, kroku k lepšiemu životu vôbec. Škoda len, že som nestretol trénera Chrisa Powella, zrovna v tom čase sa v inštitúte nenatáčala žiadna nová epizóda v Amerike veľmi obľúbenej TV šou Extreme Makeover.“
Zostal si iba v Kalifornii?
„Udivuje ma, aké fantastické možnosti cestovať a spoznávať ľudí dnes máme. Istý čas pred cestou do Ameriky som sa cez internet zoznámil dnes už s kamarátkou, ktorá v tom čase žila v Las Vegas, v Nevade. Vtedy som si povedal, že byť v LA a nenavštíviť slávne Las Vegas, takú chybu by som si nikdy neodpustil. Pocit, keď vás niekto čaká na letisku na opačnej strane sveta je na nezaplatenie. Las Vegas bol zážitok ako z filmu. Všetko je presne také ako vo filmoch. Las Vegas a jeho Strip, to je kasíno na kasíne, svetelné bilbordy vás sprevádzajú na každom rohu. Na uliciach limuzíny a vo vašej hlave dilema, do ktorej nastúpiť a do ktorého kasína vstúpiť.“
„Mám jeden nepríjemný, no zároveň aj príjemný zážitok, ktorý sa stal presne v piatok trinásteho. Nikdy som nepatril a ani dnes nepatrím medzi fanúšikov hazardných hier, no byť tam a iba pozerať sa, to nie, povedal som si. Vyskúšal som hracie zariadenia a prehral som v ten osudný piatkový večer všetko, čo som v peňaženke pri sebe mal. Zostala iba malá rezerva, ktorú som mal v peňaženke zastrčenú pre prípad núdze. Všetko alebo nič, povedal som si na druhý deň a poslednýkrát som vyskúšal šťastie. Vyšlo to, usmialo sa na mňa a vrátilo mi do posledného dolára všetko, čo mi piatok trinásteho zobral – z peňaženky. Tak aj taký je jeden z pamätných zážitkov z Las Vegas. Spomínam si, s akým údivom som do kasína vstupoval prvý raz. Mladí, ale aj najstaršia generácia sa dokázali v kasíne zdržať až do ranných hodín, vyhrávať i prehrávať celú noc – ale o tom je Vegas, bejby, a preto sa to volá hazard a nie štrikovanie.“
Tvoja Premena teda pokračovala aj v Amerike, ako teda hodnotíš tamojšie stravovacie návyky?
„Priznám sa, prvé dni po prílete do Ameriky som mal hlavu v smútku z toho, čo som si nevedel nájsť stravu vhodnú pre mňa v štádiu premeny, v ktorej som bol. Väčšina jedál bola kaloricky pre mňa neprijateľná a tiež som na ňu ani chuť nemal. Predsa len som bol naučený na iný štandard stravovania sa u nás na Slovensku, na zdravú a pravidelnú životosprávu. Amerika ma v tomto nemilo prekvapila. Vyprážané bolo takmer všetko, čo vyprážané mohlo byť. Mal som problém nájsť jedlá so zeleninovým základom a mäsom, ktoré by bolo pripravené na prírodno. Až neskôr som našiel supermarkety s čerstvou zeleninou a ovocím. Tie supermarkety boli ozajstným rajom čo do chuti ako aj do krásy surovín. Prajem si, aby sme jedného dňa mali podobné supermarkety aj na Slovensku.“
Nechýbala ti v týchto končinách príroda? Predsalen si sa zdržiaval veľkomeste preplnenom mrakodrapmi a luxusnými budovami…
„Príroda v Amerike ma fascinovala. Áno, sú mrakodrapy, luxusné budovy, ale to najmä v administratívnom centre veľkomesta, ale mimo neho sú zriadené nádherné miesta pre relax. V tomto smere mi je kultúra Američanom veľmi sympatická. Mnohí nádherné zelené parky využívajú na aktívny, ale aj pasívny relax. Takmer v každom parku som mal možno vidieť desiatky ľudí, ktorí iba tak relaxovali na upravenom trávniku. Počúvali hudbu, hrali spoločenské hry, pracovali alebo sa tak iba medzi sebou zhovárali. O to viac ma prekvapila plážová kultúra napríklad vo Venice. Pre Američanov plážový relax neznamená ležať na plážovej deke alebo osuške. Pozdĺž pláže sú vybudované niekoľkokilometrové bežecké trate, osobitné cyklistické cesty, početné športoviská, a to všetko bezplatne pre širokú verejnosť. Bol som veľmi milo prekvapený ako popoludňajšiu siestu mnohí využili týmto spôsobom. Aktívne. Príjemnú atmosféru dotvárali pouliční umelci, a to aj za bieleho dňa. No a na záver, samozrejme, najväčším prírodným a príjemným kultúrnym šokom bol národný park Grand Canyon. Výhľad, ktorý sa naskytol, bol neopísateľný. Lepšie je raz vidieť, než stokrát o prírodnej nádhere rozprávať.“
Viac z cestovateľských zážitkov Radoslava Šeba nájdete na jeho Intagrame – https://www.instagram.com/raddysebo/