Horúcou hokejovou témou týchto dní okrem prebiehajúceho svetového šampionátu v Ostrave a v Prahe, je aj snaha Richarda Lintnera a ľudí okolo neho zmeniť pomery v slovenskom hokeji. Zdeno, ako vy osobne chápete túto jeho iniciatívu urobiť v slovenskom hokeji väčší poriadok?
Viem o tom, čo chce Rišo Lintner v najbližšom čase urobiť. Komunikujeme spolu. Nie je to pre mňa nič nové, lebo sme už niekoľkokrát o tom všetkom hovorili. Samozrejme, som rozhodnutý podporiť ho v tom jeho úsilí. Tiež si myslím, že v našom hokeji by sa niektoré veci mohli zmeniť. Podľa mňa treba urobiť veci tak, aby sa v konečnom dôsledku zlepšila práca s mládežou, aby sa zvýšila celková úroveň mládežníckych súťaži, ako aj slovenskej extraligy. Je to však dlhodobý proces, či skôr beh na veľmi dlhú trať…
Čím si vysvetľujete fakt, že na prvé stretnutie s Lintnerovou skupinou prišli do Košíc predstavitelia iba troch extraligových klubov, hoci pozvánku dostali všetky kluby?
Podľa mňa ostatní sa zľakli jeho iniciatívy. Z jeho kampane majú strach. Nevítajú ju s nadšením.
Prečo?
Lebo nie všetko je v našom hokeji čisté a transparentné. A Rišo Lintner sa usiluje urobiť v ňom väčší poriadok (krátka odmlka). A to niektorým vôbec nevonia (krátka odmlka). Viete, každý klub má svoju ekonomickú stratégiu a taktiku. A mnohé kluby do tohto procesu nechcú nikoho ďalšieho pustiť… Pravdepodobne sa obávajú sprehľadnenia rôznych tokov peňazí. Podľa mňa v mnohých kluboch sa tie peniaze nejako záhadne tratia… A niekomu to asi vyhovuje… Povedzte mi dôvod, prečo by to zrazu mal meniť? Viac však hovoriť nejdem.
Tam treba hľadať príčiny, prečo na Slovensku hráčom tak často meškajú výplaty, prečo sa každú chvíľu riešia nejaké nevyrovnané dlhy a nevyplatené financie podľa podpísaných zmlúv?
Neviem. To nie je moja starosť. Ale keď si spomeniete, tak každý klub ide do novej sezóny s cieľom vyhrať titul, byť majstrom. Nikto vám nepovie, že ideme vypadnúť. Každý chce titul. Pre naplnenie týchto ambícií nakúpi hráčov, ktorým nasľubuje aj modré z neba. Hoci vie, že na to nemá postavenú ekonomiku. A potom je na Slovensku normálne, že na konci sezóny nie je na výplaty. Bolo to tak každý rok. Dokonca aj vtedy, keď som bol hráčom Slovana. Nebolo to nič príjemné… Išli sme hrať finále o majstra a polovica mužstva nemala vyplatené peniaze za dva – tri mesiace. Vy idete do záverečných bojov, kde sa zo športového hľadiska hrá už úplne o všetko, no polovica hráčov v šatni rozmýšľa nad meškajúcimi výplatami (krátka odmlka). V takej situácii ani trénersky kúzelník nedokáže presvedčiť hráča, aby na ľade nechal dušu (krátka odmlka). Aby hral na doraz. Lebo jeho myšlienky sú inde. Nemalo by to tak byť, ale, bohužiaľ, je to tak. Meškajúce výplaty a nevyplatené prémie za výsledky k nášmu hokeju už jednoducho posledné roky akosi zákonite patria. A nie iba k hokeju.
Vidíte nejaké východisko z tejto dlhoročnej tradície meškajúcich výplat? Viete poradiť nejaké riešenie?
V prvom rade by sa mali určiť také pravidlá hry, aby sa kluby takto nezodpovedne nemohli správať. K nikomu. Kompetentní zväzoví funkcionári by mali nájsť spôsob, ako tento nežiadúci trend zastaviť a obmedziť. Nikto predsa nemôže odviesť stopercentnú robotu, keď vôbec nemá istotu, že za ňu bude mať aj zaplatené (krátka odmlka). Zažil som to. Potom je človek nervózny, podráždený, prchký. A nič nefunguje tak, ako by malo (krátka odmlka). Ja však nechápem, prečo si každý hokejový klub potrebuje rok čo rok niečo dokazovať? Nie je predsa pre náš hokej normálne, že takmer každý klub investuje veľké financie do hotových hráčov zo zahraničia, a nedá priestor mladým a talentovaným hráčom z vlastnej krajiny. Veď takto ideme sami proti sebe. Proti vlastnej reprezentácii…
Čiže chcete povedať, že z nášho extraligového ľadu miznú odchovanci, ktorým miesto zaberajú mnohokrát zbytočne preplatení zahraniční legionári?
Nemiznú. Nie sú. Lebo dnes sa výchove mladých talentov už takmer nikto na Slovenku nevenuje. V minulosti boli silné a osvedčené hokejové bašty v Poprade, v Liptovskom Mikuláši, v Banskej Bystrici, či v Nitre alebo Prešove. Tieto kluby pravidelne vychovali pre potreby slovenskej najvyššej súťaže troch – štyroch perspektívnych hráčov, ktorých tréneri postupne zabudovali do A-mužstva. Dnes to však kluby už nerobia! Už na to nie je trpezlivosť – a ani fungujúci systém. A potom vidíme to, že z junioriek a dorastu prichádzajú do A-tímu hráči, ktorí na extraligu jednoducho nemajú. Ako tréner Slovana som chcel dať týmto chlapcom šancu, ale kondične na to nemali. Nestíhali tempo najvyššej súťaže. Kvalitou herného prejavu zaostávali za ostatnými hráčmi. Musel som sa zariadiť inak (krátka odmlka).
Spomenuli ste nízku kvalitu nastupujúcej hráčskej generácie. Vinu na tomto alarmujúcom stave nesú tréneri mládeže, alebo je podstata tohto problému niekde inde?
Ja si myslím, že trénerov mládeže na Slovensku máme dobrých, vzdelaných, ambicióznych. V tom by som problém nevidel. Problém je v tom, že mnohokrát nemôžu kvalitne robiť svoju prácu. Kameňom úrazu sú totiž dva faktory. Jedným, a veľkým, sú rodičia tých hráčov, a druhým funkcionári a majitelia klubov. Ak sa tieto dve skupiny spoja, je zle. Rodičia dokážu divy, len aby ich syn hral hokej. Cez peniaze pretláčajú svoje ratolesti nie iba do dorasteneckých a juniorských tímov v jednotlivých kluboch, ale dokonca aj do juniorskej reprezentácie! Choďte a počúvajte chvíľu trénerov mládeže… Ak budú mať chuť a záujem, porozprávajú vám o tom, čo všetko rodičia dokážu v záujme toho, aby ich syn išiel vyššie a ďalej aj vtedy, keď na to nemá. Mne to porozprávali… Verte mi, bolo mi z toho dosť zle.
Vo chvíli, keď počúvate od trénerských kolegov tieto mnohokrát až neuveriteľné historky a príbehy, nemáte chuť rezignovať na to, čo robíte, s čím sa už niekoľko rokov trápite?
Nie. Lebo v mojej akadémii také praktiky nemôžu byť. Áno, mali sme aj také pokusy, no vtedy som nespokojným, alebo nezdravo ambicióznym rodičom povedal, aby si svoje dieťa od nás zobrali, a dali ho tam, kde sa to dá riešiť peniazmi. Rodičia v mojej akadémii musia rešpektovať moje názory. Ak nie, poradím im, kde ich dieťaťu bude lepšie… Keď zbadám, že rodič chce viac, aby dieťa bolo hokejistom, než chce ono samo, tiež im dám radu, aby ho netrápili. Samozrejme, v istej fáze tréningového procesu musím aj ja posunúť tie moje deti vyššie, do iného klubu. Lebo my na to, aby sme trénovali aj starších ako 14 – 15-ročných hokejistov, už nemáme kapacitu.
Na prelome minulého a tohto roka nám veľkú radosť urobila reprezentácia do 20 rokov, ktorá na svetovom šampionáte hráčov tejto vekovej kategórie v Kanade vybojovala senzačné bronzové medaily! Ako ste vnímali tento nečakaný úspech? Je to výsledok dlhodobého zaradenia reprezentačnej dvadsiatky do slovenskej extraligy?
Musím sa priznať, že nie som zástancom takejto koncepcie fungovania mladých hráčov v našej najvyššej hokejovej súťaži. Ale v momentálnej situácii, v akej sa náš hokej nachádza, musím s ňou súhlasiť. Dokonca ju považujem za dobrú. Nedávno som o tom v Blumove hovoril aj s Ernestom Bokrošom. Vysvetlil mi podstatu veci. Ak by fungovalo zaradenie juniorov do seniorských tímov v kluboch našej extraligy, mal by uľahčenú robotu. Ale, žiaľ, nefunguje to. Mladí hráči prichádzajú medzi mužov slabšie pripravení a nedokážu sa medzi nimi udržať. Tých, ktorí to dokážu, spočítame na prstoch jednej ruky. Preto potrebujeme projekt reprezentačného výberu, ktorý hrá spolu niekoľko mesiacov v silnej mužskej konkurencii. V reprezentačnej dvadsiatke sa aj slabší hráči naučia najmä systém. Naučia sa hrať ako jeden kolektív. A práve v tom kolektíve bola rozhodujúca sila, ktorá nás priviedla k bronzu na MS. Broz z Kanady bol senzačný, no slovenský výber naozaj nebol v tej konkurencii tretí najlepší (krátka odmlka). Tréner Bokroš však našiel spoľahlivého brankára a ďalších hráčov v nižších zámorských súťažiach a európskych ligách. Preto sme sa postavili na bronzový stupeň! Systém nám to umožnil. V tomto s trénerom Bokrošom súhlasím.
Vráťme sa k vašej akadémii, ktorá po troch rokoch účinkovania v Trnávke preniesla svoje sídlo do Ružinova na Drieňovú ulicu. Ako ste spokojný v novej bratislavskej lokalite? Čo všetko ste v areáli na Drieňovej vedľa športovej haly vlastne pre svoju činnosť našli?
Z Trnávky od Hotela 21 sme sa pred necelými troma rokmi presťahovali na Drieňovú ulicu, vedľa haly a ihriska, kde má sídlo futbalový klub Inter Bratislava. S majiteľom areálu sme sa veľmi rýchlo dohodli. Vyšiel nám v ústrety. Je to veľmi dobrá lokalita a špičkovo vybavený multišportový areál. Máme tam všetko, čo k športovaniu a trénovaniu potrebujeme. Tenisové kurty, telocvičňu, atletický ovál, basketbalové ihrisko, ihrisko na in line hokej, fitnescentrum, stoly na stolný tenis, zastrešené klzisko s umelým ľadom, kontajnerové bývanie, sociálne a hygienicke zázemie. Malým hokejistom v tomto areáli v podstate nič nechýba. Môžu okrem hokeja skúšať aj iné športy. Môžu si zveľaďovať svoju pohybovú zručnosť a šikovnosť.
Základný kameň hokejovej akadémie ste v roku 2011 položili neďaleko športového hotela v Trnávke, ktorý mal v názve pamätné číslo vášho dresu. Prečo ste sa z tohto areálu sťahovali na Drieňovú ulicu?
Z Trnávky som ako podnikateľ odišiel už dávnejšie… Mám tam síce ešte nejaký podiel, niečo som si tam ešte nechal, ale už sa v tamojšom hoteli neangažujem. Trochu som sa popálil… S partnermi sme sa rozišli korektne, lebo sme mali rozdielny pohľad na ďalšie fungovanie tohto biznisu. Ja som sa viac začal venovať malým hokejistom. To je robota, ktorá podľa mňa má veľký zmysel. V hoteli som nevidel svoju budúcnosť. Nebolo to práve to, čo by som chcel v živote robiť. Bola to moja voľba…
Prečo ste uprednostnili trénovanie malých hokejistov pred podnikaním v hoteliérstve a v angažovaní sa v podobnom lukratívnom biznise?
Lebo časom som pochopil, že ak chcem byť pri svojej robote šťastným človekom, mal by som robiť to, čo najlepšie viem… Čo mám rád. Dospel som k presvedčeniu, že by som sa mal venovať hokeju, ktorý som hral celý život, ktorý bol pre mňa veľkým potešením a koníčkom. Pre mňa je krásnym zážitkom vidieť ako tie naše deti v akadémii rastú doslova pred očami. Aj hokejovo, aj mentálne. Sledovať malých hokejistov, ich prvé kroky na ľade, a najmä radosť z hry, je pre mňa osobne fantastickým zážitkom. To ich nadšenie pre hru treba vidieť, to sa nedá opísať… Viete, u týchto detí je aj tá radosť z hry ešte taká naivná, čistá a nefalšovaná (smiech). Ešte sa na nič nehrajú… Ešte sa nepretvarujú. Ak sa tešia, tak sa tešia, ak smútia, tak smútia. Žiadne divadlo! Nič také (krátka odmlka).
V súvislosti s vašou hokejovou akadémiou sa stále spomína starostlivosť o hokejových adeptov zo sociálne slabších rodín. To bolo v tých začiatkoch. Zostali ste tomuto trendu verní aj po takmer piatich rokoch existencie akadémie?
Áno, máme v opatere aj deti zo slabšie situovaných rodín. Sú tu šikovné deti, ktorých rodičia by to asi ekonomicky všetko neutiahli. Povedzme napríklad, že dvaja bratia chcú hrať hokej a v rodine robí iba jeden rodič. To je dosť zložité, lebo tréning na ľade i hokejová výstroj niečo stoja… Navyše, deti rastú, každý rok treba kúpiť novú výstroj. A teraz si to násobte dvomi. Takže vtedy to už nie je iba o chuti a vôli, ale je to najmä o peniazoch. Rodičia na to jednoducho nemajú. Preto som rád, že sme našli dobré zázemie aj v Nadácii Stars for Stars. Aj oni nám veľmi pomáhajú, aby sme mohli práve týmto deťom zo slabšie ekonomicky situovaných rodín takmer všetko okolo hokejového tréningu zaplatiť. Napríklad výstroj, tréning na umelom ľade, zájazdy na turnaje a ďalšie športové aktivity. Vďaka pochopeniu nášho partnera môžeme takto pomôcť povedzme až tridsiatim deťom. Tie, ktoré sú zo vzdialenejších obcí od Bratislavy, môžu v našej akadémii cez týždeň aj bývať. Tak to máme už dávnejšie nadstavené. Takto fungujeme. Je to veľmi dobrý projekt, bolo by škoda, keby sme ho ďalej nezveľaďovali, keby sme na tomto projekte ďalej nerobili (krátka odmlka).
Čiže v akadémii sa momentálne staráte po všetkých stránkach o tridsať malých hokejistov? Aké je ich vekové zloženie?
Tí najmenší sú vo veku od tri a pol až štyri roky, to sú drobci, ktorí sa učia korčuľovať… Potom máme veľkú skupinu desať – jedenásťročných chlapcov a najstaršia skupina má okolo 14 – 15 rokov. Už tretí rok úzko spolupracujeme s hokejovým klubom HOBA Dúbravka, do ktorého posúvame práve tých najstarších a najtalentovanejších. Oni hrajú pravidelné žiacke súťaže. Cez týždeň trénujú u nás na syntetickom ľade, počas víkendov hrajú zápasy na normálnom klzisku v Dúbravke. Chceme s nimi kooperovať na ďalšej výchove hokejových talentov. Zatiaľ sa nám to darí… Možno o niekoľko rokov spoločnými silami vychováme aj nejakého reprezentanta (krátka odmlka). Spočiatku som nevedel, čo z tohto nášho spoločného projektu bude. Po troch rokoch však môžem skonštatovať, že sa stále posúvame dopredu a zlepšujeme sa. Moji chlapci sú tak trochu živé striebra (smiech). Ale všetci chcú hrať hokej. To je základ. Hrajú hokej, lebo ich tento šport baví. Nikoho z nich do toho netlačí ctižiadostivý otec alebo podobne založená mama. Z nikoho nechcú mať rodičia hviezdu na počkanie. Napokon, také ´protekčné´ dieťa by náš malý kolektív medzi seba ani nepustil…
Zdeno, zdá sa, že nemáte dobrú mienku o rodičoch, ktorí silou – mocou chcú mať z dieťaťa hokejistu hodného NHL, hoci ich potomok na to nemá ani talent, ale niekedy ani žiadnu chuť a záujem…
Veľkým problémom nášho športu sú naozaj ambiciózni rodičia, ktorí nám veľmi rušivo vstupujú do celého procesu. Kedysi boli tréneri najdôležitejší, a celé to okolo hokeja bolo čistejšie. Chlapci, ktorí mali kvalitu, hrávali hokej. Teraz ten, čo na to finančne nemá, ale je šikovný, sa tam jednoducho nedostane… Nemá šancu. Lebo solventný rodič ponúkne klubu sponzorský dar, ale inú materiálnu pomoc – a za to chce protihodnotu. Najčastejšie sľub, že jeho dieťa bude pravidelne hrať, hoci na to nemá vlohy… Je to zlé, lebo zasa je to iba o peniazoch. Preto my sme sa rozhodli ísť inou cestou. Je to síce veľmi náročné, ale iná možnosť nie je. Pomáhame práve deťom z tých slabších podmienok. Vďaka vlastnému syntetickému ľadu môžeme trénovať aj dve – tri hodiny denne. Mladé talenty tak potrebujú len chuť na sebe pracovať. Aj keď malí hokejisti sa na pri tréningoch oveľa viac nadrú – kvôli väčšiemu treniu, no keď prejdú na klasický ľad, sú podstatne rýchlejší. To sme si už overili na mnohých turnajoch. Na ľad v Bratislave sa nedostaneme, lebo hodiny na ňom si kúpa rôzne partie podnikateľov a iných solventných záujemcov. My by sme museli trénovať alebo veľmi skoro ráno, respektíve veľmi neskoro večer. To sa s deťmi v školskom veku predsa nedá.
Koľko trénerov máte v akadémii, ktorí sa starajú o výkonnostný rast vašich zverencov? Kto vám v tejto práci pomáha?
V akadémii momentálne pôsobíme traja tréneri. Som veľmi rád, že mi s deťmi pomáha bývalý dlhoročný hráč a tréner bratislavského Slovana Miro Miklošovič. Miro prišiel k nám po návrate z Ruska a v tejto práci našiel zmysel svojej trénerskej činnosti. Páči sa mu robiť s deťmi… Druhým pomocníkom je Jožko Voskár, tak isto bývalý dlhoročný hráč Slovana Bratislava, ktorý u nás nie iba trénuje, ale robí aj správcu areálu. Aj jeho táto práca s malými deťmi veľmi baví. On, ako správne ´dievča pre všetko´ robí v akadémii všetko, čo treba… Aj vďaka obom trénerom už nemusím byť v akadémii stále. Večer, resp. cez deň môžem pokojne odísť preč, lebo viem, že oni ma dobre zastúpia. Je na nich spoľahnutie. Už nie som úplne uviazaný v akadémii. Vďaka ich pomoci som voľnejší a slobodnejší človek (smiech).
Nie je tak dávno, čo ste bratislavský Slovan priviedli ako tréner k dvom majstrovským titulom. Potom ste z veľkého hokeja odišli k deťom. Nemajú extraligové kluby aj mimo Bratislavy záujem o vaše služby? Nechcú, aby ste im odovzdali skúsenosti zo sedemročného pôsobenia v zámorskej NHL?
Ale áno, majú. Aspoň to mnohí tvrdia. Už boli nejaké pokusy, aby som sa vrátil ako tréner do veľkého hokeja. V poslednom období som riešil tri ponuky, či skôr pokusy o nadviazanie spolupráce. Trochu som bol z toho všetkého diania okolo mňa nesvoj…Ale rozhodol som sa zostať pri deťoch.
Môžete byť konkrétny? Ktoré kluby z extraligy vás chceli angažovať ako hlavného trénera?
Teraz, keď to už nie je aktuálne, môžem byť aj konkrétny. Trenčania veľmi chceli, aby som sa vrátil k extraligovému hokeju. Oni prejavili veľký záujem… Sondovali, či by som im neprišiel pomôcť (krátka odmlka). Prežil som tam krásne roky, vedel by som si to predstaviť, ale teraz je pre mňa prioritou starosť o hokejovú akadémiu, ktorú som založil. Podľa mňa by nebolo fér utekať od začatej roboty (krátka odmlka). Neviem si celkom dobre predstaviť, že by som tie deti teraz opustil… Že by som od nich ušiel… Táto práca ma naplno zamestnáva. Navyše, mám malú štvorročnú dcérku, nerád by som sa zasa venoval iba hokeju a cestovaniu. Už toho bolo v mojom živote požehnane. Už sa trochu chcem venovať aj rodine.
Chodíte aspoň na hokej na Slovan? Sledovali ste jeho účinkovanie v ruskej KHL?
Na Slovan už dlhšie nechodím. Niektorí ľudia ma tam nevítajú s otvorenou náručou… Načo zbytočne chodiť tam, kde nie ste vítaný… V priebehu uplynulej sezóny som videl ich jediný domáci zápas. Kamarát chcel, aby som išiel na hokej, tak som mu vyhovel. Ale inak na KHL nechodím. Naťahá ma to tam. Ja som povaha, ktorá povie otvorene, čo si myslí. A to je pravdepodobne môj problém. Asi niekedy v minulosti som povedal niečo, čo sa niekoho veľmi dotklo. Možno, keby som si vtedy zahryzol do jazyka, možno by som dnes mohol v Slovane robiť aspoň rolbara (krátka odmlka). Možno by mi aspoň to povolili… Neviem.
V Slovane ste strávili veľa rokov ako hráč i ako tréner. Ako momentálne vnímate situáciu v ňom? Ako sa pozeráte na skutočnosť, že ešte ani v máji sa nevie, kde, v akej súťaži bude Slovan v novej sezóne hrať?
To máte pravdu. Aj mňa zaujíma, v ktorej súťaži slovanisti nakoniec skončia. Nie je to jednoduchá situácia. Slovan má nový moderný štadión, ktorý by asi naše extraligové zápasy nevypredali tak ako ho vypredali súboje v KHL. Aj to treba brať do úvahy… Aspoň podľa mňa určite. KHL je však podľa mňa súťaž ušitá na ruské pomery. Teraz mám na mysli ekonomickú stránku problému. Ruská KHL je veľmi drahou súťažou. Neviem, či na ňu ešte Slovan má. Slovanistov by som si vedel predstaviť aj v českej najvyššej súťaži… Ale to je asi už nepriechodné, hoci česká liga má svoju kvalitu. Sám som voľakedy zažil federálnu ligu, ktorá bola pre nás obrovskou školou. Bola to výborná vec. Nebudem však tajiť, že ja by som bol najradšej, keby sa Slovan vrátil do slovenskej extraligy. Návrat tohto klubu do slovenskej najvyššej súťaži by jej určite pomohol. Ľudia by opäť začali chodiť na náš domáci hokej.
Podľa vás, bolo pre slovenský hokej užitočné, alebo neužitočné doterajšie pôsobenie Slovana v KHL? Pomohol pobyt belasých v ruskej najvyššej súťaži slovenskému hokeju?
Slovenskému hokeju určite nie. Možno Slovan pomohol sám sebe. Najmä v tých prvých sezónach, keď v Bratislave bol veľký boom, že Slovan hrá KHL. Ale v poslednom čase už asi nie… Slovan, ako najslávnejší slovenský klub, bol vždy silným magnetom pre fanúšikov na celom Slovensku. Bratislava z KHL profitovala. Najmä bratislavský fanúšik, ktorý videl špičkový hokej, mohol ísť na popredné ruské kluby, ktoré sú elitou v rámci celej Európy. Ale slovenský hokej vo všeobecnosti z toho nemal žiadny úžitok. Veď gro Slovana tvorili hráči zo zahraničia, legionári, nie domáci odchovanci. Domáce talenty veľa priestoru nedostali…
Nenaložil si Slovan účinkovaním v KHL na svoje plecia väčší náklad než dokázal odniesť?
Ale veď to nie je iba problém Slovana! Nemusíme chodiť do Ruska, do KHL. Stačí sa pozrieť na naše extraligové kluby. Mnohí funkcionári, resp. majitelia klubov si naozaj naložia na ramená viac, než dokážu odniesť. Neviem, čo si tým chcú dokázať (krátka odmlka). Neviem, komu, čo chcú dokazovať. Sú to také naťahovačky… Mnohí majitelia majú v sebe zafixované presvedčenie, že oni sú najlepší. Majú v sebe nezdravé ego a túžia sa jeden pred druhým vytiahnuť, pochváliť, alebo ja neviem, čo ešte… Kupujú drahých hotových hráčov, vrážajú peniaze do zahraničných legionárov, ale nemajú trpezlivosť vychovať vlastných hráčov. Je to také pomýlené. Chýba v tom nejaký systém. Nejaká chuť pracovať trpezlivo a cieľavedome. Všetci chcú byť úspešní okamžite, z večera na ráno. Chýba mi trpezlivosť a systém v tejto ich činnosti.
Zdeno, v predchádzajúcej odpovedi ste boli naozaj kriticky a otvorený. Nemáte momentálne so Slovanom nejaké nevybavené účty?
Nie, prečo? Ja nemám problém s nikým. Ja len hovorím, ako to cítim. Viete, celý deň som pri deťoch v akadémii – a potom ešte ísť na tri hodiny na hokej. To už nie je pre mňa. Ja som na zimnou štadióne strávil už veľa rokov života. A to ešte nehovorím, že štvorročnej dcérke už večer chýbam. Veľakrát sa pýta, kde som, prečo neprídem domov. Tak namiesto hokeja idem domov a venujem sa jej. Som predsa otec, veľmi rád budem s ňou. Chcem sa jej venovať. Pre mňa to má väčší zmysel, ako byť divákom na hokeji. Navyše, ja som človek, ktorý potrebuje žiť aj mimo športu, ktorý sa potrebuje venovať svojim koníčkom.
To znamená, že ešte vždy si nájdete čas na svoju obľúbenú rybačku a posedenia pri vode?
Samozrejme, že áno. Vie sa o mne, že som rybár a poľovník. Pobyt v prírode mám veľmi rád. Radšej budem tri – štyri hodiny chodiť po lese, alebo sedieť pri vode, než hrať napríklad golf alebo fandiť na zimnom štadióne. Mám rád relax a aktívny oddych v prírode. A tak isto mi veľké potešenie urobí aj dobrá jazda na motorke. V zime som sa nemohol dočkať chvíle, keď sa oteplí a ja sa opäť posadím na svoju mašinu (smiech). Jazda na nej je pre mňa väčší zážitok ako jazda v aute. Na motorke ste predsa len v užšom kontakte s okolitou prírodou. A na dobrej a silnej motorke si dôkladne prevetráte hlavu, prídete na iné myšlienky (smiech).
Spomenuli ste golf ako protiklad poľovačky a rybačky. Podľa toho vidieť, že zatiaľ ste nepodľahli niekoľkoročnej módnej vlne, že každý dobrý hokejista musí zákonite hrať golf?
Golf ma nejako extra nezaujal. Hral som ho síce niekoľkokrát, ale nie je to môj šport. Keď som pôsobil na Floride v Tampa Bay, tak som býval v golfovom prostredí. Vo voľnom čase som ho chodil hrávať. Ale z celého golfu ma najviac bavili odpaly. Tie som na Floride poctivo trénoval. To sa mi páčilo… Ale viem si predstaviť aj inú náplň voľného času (smiech). Ak chcem chodiť v prírode, tak idem naozaj do prírody, do lesa, k vode. Rád mám poľovačku, rybačku. Tri hodiny v prírode má pre mňa väčšiu cenu ako tri hodiny na golfovom ihrisku.
Momentálne sú v plnom prúde majstrovstvá sveta v hokeji, ktoré sú veľmi blízko – v Čechách. Neboli ste sa pozrieť na vystúpenie slovenskej reprezentácie v Ostrave, nechceli ste ich povzbudiť priamo v hľadisku ostravského zimného štadióna?
Nie, nemal som to v pláne. Ja mám rád už svoj pokoj, svoje zvyky. Každé majstrovstvá sveta pozerám v televízii s partiou dobrých kamarátov v nejakej krčme a pri pivku. Sme súčasťou toho hokejového koloritu (smiech). Posedíme, porozprávame sa, pofandíme si – a jej nám dobre. Načo sa trepať na zimný štadión do Ostravy, alebo do Prahy! Veď som povedal, že ja som sa po tých štadiónoch už dosť nachodil. Aj ako hráč, aj neskôr ako tréner. Už ma to nejako extra neláka (smiech). Veď, keď si to tak zoberiete, ja som bol na štadióne celý život (smiech). V podstate od desaťročného žiaka až doteraz. Nech tam idú takí, pre ktorých je to sviatok. Mne hokejové štadióny naozaj nechýbajú (smiech).
Akú cestu predpovedáte zverencom Vladimíra Vůjteka na tomto svetovom šampionáte?
Nerád tipujem. Podľa skladby mužstva však verím, že na tomto šampionáte pôjdeme ďaleko. Aspoň si to želám. Škoda, že úroveň majstrovstiev sveta išla rokmi postupne dolu. Už to nie je také, ako to bolo voľakedy dávno…Neviem, čím to je, ale už ma to tak nenadchýna.
Keď hovoríme o majstrovstvách sveta, vy máme s nimi bohaté skúsenosti. Veď sedem svetových šampionátov ste zažili ako hráč, raz ste boli na MS ako asistent trénera. Ktorý z tých svetových šampionátov bol pre vás najkrajší, najpamätnejší?
Vybrať najkrajší svetový šampionát … To je teraz ťažké. Možno ten môj úplne prvý. Mal som vtedy devätnásť rokov. Debutoval som v československej reprezentácii a hrali sme vo Švédsku. V Štokholme. Otvárali tam práve novú modernú halu Globen. Celé Švédsko žilo hokejom. Panoval tam neuveriteľný hokejový boom. To bol krásny šampionát – v krásnom prostredí. Tak asi ten bol môj najkrajší a najpamätnejší… Aspoň mne tak zostal v pamäti. Tam som získal aj svoju prvú medailu z MS. Tak asi ten… Aj pre ten úspech, aj pre tú atmosféru.
Hlavný tréner A-mužstva Vladimír Vůjtek po tomto svetovom šampionáte vo svojej funkcii končí. Čo si myslíte, mal by ho nahradiť slovenský tréner, alebo by sme opäť mali hľadať kormidelníka v zahraničí?
A prečo zasa v zahraničí? Prečo musíme hľadať nového trénera mimo našej krajiny? Veď my nikdy nebudeme hrať fínsky, švédsky, český či kanadský hokej. My budeme stále hrať náš hokej. Lebo ho máme v génoch, v povahe. Je nám vlastný. Preto by sme sa mali držať toho, čo sme sa naučili. Veď už v československej reprezentácii sme my Slováci hrali iný hokej ako Česi. Hoci nás vo vtedajšom spoločnom výbere bolo zo Slovenska málo, každý videl, že hráme inak ako Česi. Kým oni hrali prešpekulovane a lišiacky, my sme hrali kombinačne a bojovne. Do každého osobného súboja sme išli s dôrazom a naplno. Doslova sme na ľade dokázali dušu nechať. Preto nerozumiem tomu, prečo nás kanadský tréner má učiť iba bezhlavo nahadzovať puky na zadný mantinel a ísť tvrdo za nimi. Nikdy sme to nerobili, nebol to náš štýl hry. Nevieme sa s tým stotožniť (krátka odmlka). Ja si myslím, že naša vlastná hokejová škola bola vždy dobrá. A bude dobrá. Preto by sme mali zostať verní jej. A tak isto aj slovenskému trénerovi. My však teraz neriešme zmenu herného prejavu. Ten máme dobrý. Radšej riešme problémy, ktoré nás naozaj trápia. Riešme veci, na ktoré upozorňuje Rišo Lintner. Zahraničný tréner tieto naše starosti riešiť nebude. To musíme urobiť my. A čím skôr, tým lepšie. Pre celý slovenský reprezentačný i klubový hokej.
Zdeno, spomenuli ste, že zostavovatelia nového realizačného tímu by sa mali poobzerať po slovenskom trénerovi, ktorý nahradí Vladimíra Vůjteka. Máte takého kandidáta? Viete „hľadačom“ nového kormidelníka A-tímu SR v tomto smere poradiť a pomôcť?
Neviem, či by o moju radu vôbec stáli (smiech). Ale v každom prípade treba k mužstvu trénera, ktorý by bol pre tím osobnosťou. Autoritou, ktorú všetci uznávajú. Podľa mňa by bolo ideálne, keby k mužstvu prišiel niekto, kto má na konte výrazné medzinárodné úspechy. Povedzme ako hráč. Teraz myslím na zlatú generáciu, ktorá už s aktívnou činnosťou skončila, respektíve, ktorá bude končiť v blízkej budúcnosti. Je to veľká šanca. Nech sa niekto z tých úspešných hráčov ukáže (krátka odmlka). Samozrejme, viem, že aj v hokeji platí zásada, že nie každý špičkový hráč má danosti na to, aby bol mimoriadne úspešným trénerom. Takže hľadači toho nového trénera si budú musieť pomôcť sami. Ja som im iba naznačil cestu, po ktorej by sa mali vydať (smiech).
Zhováral sa Štefan Žilka