Ako sa cítite so skalpom hviezdneho českého profesionála Romana Kreuzigera?
Samozrejme, hneď po pretekoch som bol veľmi šťastný. Potešilo ma, že sa mi podarilo vyhrať tieto prestížne preteky pod hlavičkou Medzinárodnej cyklistickej únie UCI. Navyše, zdolať takého kvalitného profesionálneho jazdca akým je Roman Kreuziger, to sa nepodarí každému – a nie každý deň. A ešte k tomu na jeho domácej pôde! V deň pretekov som sa už od rána cítil veľmi dobre a snažil sa jazdiť maximálne takticky. Osobne si však myslím, že Roman Kreuziger bol na týchto pretekoch zbytočne premotivovaný – a až do poslednej chvíle neveril, že by som ho mohol zdolať (smiech). Ale už by som sa o tom nechcel rozprávať, lebo sa o tom už napísalo dosť veľa. Najmä v Čechách sa z tohto môjho triumfu urobilo veľké haló. A ušlo sa mi aj kritiky za moju taktiku. Dokonca ani Roman si nepoložil servítku pred ústa.
Prekvapili vás jeho nevyberané útoky na vašu osobu, ktoré si neodpustil po týchto pretekoch?
Práve preto, by som sa už o tom nechcel rozprávať. Nečakal som to od neho! Aj to dokazuje, že svoju prehru pochopil ako veľkú potupu a podľa toho sa aj správal. Ešte v cieli ma totiž verejne obvinil z toho, že som s ním nespolupracoval, že on odtiahol celé preteky, a ja som zlízol iba smotanu, čo samozrejme nie je celá pravda. Nakoniec, veľa ľudí si tie preteky nahrávalo, točili ich na video. Česká televízia ich dávala v priamom prenose. Každý objektívny znalec cyklistiky si môže pokojne urobiť obraz o celých pretekoch. Ja už k tomu nemám čo povedať. Iba to, že útoky Kreuzigera ma veľmi mrzia. Nech sa pozrie, kto ťahal v druhej časti trate a potom nech osočuje a kritizuje. Fakt som to od neho nečakal.
Takže nie je to pravda, že na trati ste s ním nespolupracovali – a že ste sa k víťazstvu vyviezli na jeho chrbte?
Budem úprimný, nie je to celkom tak. Je síce pravda, že prvých tridsať kilometrov som nemal záujem zvyšovať tempo v úniku, pretože tridsať sekúnd za nami bola skupina jazdcov, kde som mal dvoch pomocníkov – Martina Mahďara a Patrika Tybora. Potreboval som ich dostať na dohľad, aby mi pomohli, keď to budem potrebovať. Tak som tempo brzdil. Všetci spolu trénujeme, vieme, čo si môžeme dovoliť. Ale potom som sa s Romanom normálne striedal. Neviezol som sa iba za jeho chrbtom. Mal si pre seba zvoliť lepšiu taktiku a mal sa odo mňa odpútať, keď si trúfal (dlhá odmlka). Lebo taký profesionál ako je on, by to hravo dokázal.
V prvom rade treba povedať, že všetko, čo z cyklistiky viem, som sa naučil v prvom rade na ceste.Maroš Kováč
Aký máte pocit z toho, že taký profesionál neuniesol prehru s jazdcom z inej cyklistickej ligy?
Samozrejme, že pre neho, ktorý jazdí už roky v špičkových profesionálnych kluboch, je prehra so mnou riadna silná frčka do nosa! Pre neho je to riadna potupa! Ale na to mal myslieť vtedy, keď jazdil zarovno so mnou. Mrzí ma, že taký veľký cyklista sa znížil k osočovaniu športovca, ktorý ho porazil na páske v rovnom boji! To sa predsa nerobí! Človek musí mať určitú úroveň (dlhá odmlka). Ja však o ňom viem, že on mal problémy s reakciami v cieli už aj v minulosti. Aj dávnejšie už povedal na adresu súperov niečo, čo ho potom veľmi mrzelo. Ale nechajme to už tak… Povedal, čo povedal. Teraz nech si sype popol na hlavu. Pre mňa to bolo veľké víťazstvo, ktoré si veľmi vážim. Som rád, že som ho dosiahol. Také preteky sa nevyhrávajú každý týždeň. A Kreuziger nech si hovorí, čo chce.
Keď spomínate pamätné víťazstvá na pretekoch, zaujímalo by nás, ktoré výsledky v doterajšej kariére si najviac ceníte a prečo?
Tak o čerstvom triumfe na Bohenia Tour sme už dosť veľa hovorili. Okrem toho sa mi podarilo vyhrať niekoľko veľkých pretekov doma, aj v zahraničí. Najviac sa mi doteraz darilo na pretekoch Okolo Egypta, ktoré som v roku 2004 celkovo vyhral. Na týchto pretekoch som niekoľko rokov za sebou bol najrýchlejší minimálne v jednej etape. Veľmi si vážim titul majstra Slovenska v cestných pretekoch jednotlivcov s hromadným štartom, ktorý som v roku 2006 vybojoval na Myjave. To mi už nikto nezoberie. Ten titul majstra Slovenska mi zostane na celý život. Mám niekoľko medailí zo slovenského šampionátu v cyklokrose, v horskej cyklistike i v časovke jednotlivcov do vrchu. Párkrát som vyhral aj etapy na Okolo Slovenska a dostal som sa aj na stupeň víťazov v celkovom hodnotení týchto veľkých pretekov. Cyklistike sa venujem už 22 rokov, za ten čas tých úspechov bolo naozaj dosť. Jediné, čo je pre mňa zakliate, sú majstrovstvá sveta. Trikrát som na nich štartoval, ani raz som súťaž jednotlivcov nedokončil. Na MS som bol v rokoch 2006, 2007 a 2008.
Prečo ste si zo všetkých športov vybrali práve cestnú cyklistiku?
S cyklistikou som začínal ako malý chlapec. Mal som vtedy asi dvanásť rokov. Prečo práve cyklistika? Od mala som veľmi rád jazdil na bicykli. Rád som ho opravoval, umýval, rozoberal a krášlil. Rád som sa s ním hral. Keď som mal čas, stále som bol niekde na bicykli. Veľmi ma to bavilo. Vysníval som si, že budem cyklistom, čo sa mi aj splnilo (dlhá odmlka). Môžem povedať, že v tomto sa mi detské sny plnia, hoci, keď som bol malý, sníval som aj o tom, že raz budem majster sveta (smiech). Ale to sa mi už asi nesplní, táto smelá detská túžba zostane nenaplnená (smiech). Už mám svoje roky. Pomaly to prenechám mladším.
Kde a u ktorého trénera ste začínali s cestnou cyklistikou?
Mojim prvým klubom boli vtedajšie VSŽ Košice a prvým trénerom bol Milan Brutovský. On mi dal dobré základy pre cestnú cyklistiku. Až do devätnástich rokov som jazdil v košickom drese. Potom som išiel na vojenčinu do Dukly Trenčín, kde som zostal natrvalo. Pravda s malými dvoj-trojsezónnymi prestávkami. V rokoch 2001 – 2002 som jazdil za profesionálov v klube De Nardi – Pasta Montegrappa a neskôr som dve sezóny súťažil v horskej cyklistike v USA. Vtedy som bol členom KCK Oslany. Neskôr som sa opäť vrátil do Trenčína, kde som doteraz.
Stále tvrdím, že horské bicykle a cyklokros ma naučili bojovať aj vtedy, keď by to už iní cyklisti vzdali.Maroš Kováč
Takže koľko cyklistických klubov ste počas svojej doterajšej 22-ročnej kariéry vystriedali?
Nebolo ich až tak veľa. Začínal som v Košiciach, vo VSŽ. Potom som bol vojakom v Dukle Trenčín, zostal som tam jazdiť, dve sezóny som bol členom profesionálneho zoskupenia De Nardi – Pasta Montegrappa, zasa som sa vrátil do Trenčína. Tam to bola najskôr Dukla, potom Dukla – Merida a teraz jazdím za klub Dukla Trenčín – Trek. A ešte tie Oslany. Ak dobre počítam, vychádza mi to na šesť – sedem klubov, ale môžem zodpovedne povedať, že po odchode z Košíc som sa už z Trenčína prakticky nepohol. Bol som stále tam – a postupne ako išli roky, sa menil iba názov môjho klubu (smiech). Pravda okrem horskej cyklistiky v KCK Oslany. Od mala som bol vedený k tomu, aby som bol univerzál. Preto som jazdil všetko, čo sa jazdiť dalo (smiech). Cestu, cyklokros, horskú cyklistiku. Iba dráhu som neskúšal (smiech).
Čo vám pre cestnú cyklistiku dali cyklokros a horská cyklistika?
V prvom rade treba povedať, že všetko, čo z cyklistiky viem, som sa naučil v prvom rade na ceste. To bol veľmi dobrý základ, na ktorom som potom rokmi mohol budovať. Cyklokros a horská cyklistika mi pomohli zdokonaliť techniku jazdenia a najmä ma naučili fyzickej a psychickej odolnosti. Cyklokros, ktorý sa zvyčajne ide v ťažkých poveternostných podmienkach, v blate, v snehu a v členitom teréne, vás preverí najmä po fyzickej stránke. Horská cyklistika je v tomto smere – pokiaľ ide o jazdu v členitom teréne – niečo podobné, ale vtedy, keď som ja začínal s cyklistikou, horské bicykle neboli také populárne, ako sú v súčasnosti. Preto som sa najskôr usiloval presadiť v cyklokrose. Bolo to veľmi ťažké, ale dalo sa… (dlhá odmlka). Som rád, že toto všetko mám za sebou. Stále tvrdím, že horské bicykle a cyklokros ma naučili bojovať aj vtedy, keď by to už iní cyklisti vzdali.
Zhováral sa Štefan Žilka