Kedy prišli komunisti s myšlienkou zlikvidovať kláštory?
Koncepcia reštrikcií reholí a ich činnosti sa objavuje na Slovensku na jeseň 1948 s cieľom zredukovať počet kláštorov a vymedziť oklieštenú konkrétnu činnosť k jednotlivým rádom. Do leta 1949 stroskotali rokovania medzi komunistickým vedením a hierarchiou o usporiadaní vzájomného pomeru. Pristúpilo sa k stratégii podriadenia a postupného i násilného marginalizovania cirkvi a teda i reholí v spoločnosti. Po prijatí cirkevných zákonov na jeseň 1949, no skôr po zrušení cirkevného a teda i rádového školstva, po poštátnení i rádových internátov a po zlikvidovaní bezmála 40 kláštorov a rehoľných domov od roku 1945 do začiatku roka 1950 bolo jasné, že režim nemieni pokračovať formou rokovaní. Začiatkom roka 1950 radikáli v KSČ presadili koncepciu zrušenia kláštorov rozpustenia, resp. minimalizovania rehoľného života.
Tesne pred akciou K prebiehal proces s predstavenými. Bol ten spúšťacím mechanizmom akcie?
Proces s desiatimi predstavenými reholí v Československu z marca 1950 mal byť najmä propagandistickým nástrojom na zastrašenie rehoľných komunít a celej cirkvi i veriacich pred naplánovaným procesom celkovej likvidácie kláštorov a postupnej paralyzácie cirkvi v Československu. Tresty za porušenie zákona o ochrane ľudovodemokratickej republiky boli drastické: od 2 rokov, cez 25 až jedno doživotie pre slovenského redemptoristu Jána Mastiliaka. KSČ v tej dobe indoktrinovala československú spoločnosť teóriou o pripravovanom útoku imperialistickým štátov proti krajinám tzv. ľudových demokracií a teda i ČSR, k čomu mali napomáhať práve rehole a kláštory ako centrá špionáže, sklady zbraní, miesta utajených vysielačiek a zásobární potravín a peňazí pred pripravovaným zničením komunistických režimov v sovietskom bloku… Opak bol pravdou: rehole, ich školy, internáty, ústavy, sociálne a zdravotnícke zariadenia boli vyspelým dielom vzdelania a pomoci chorým a slabým, ktorí prirodzene prijímali toto humánne dielo cirkvi a tak prirodzene ju podporovali. Tiež Slovensko ako religiózna krajina v roku 1950 s vyše 76% podielom katolíkov náboženskej štruktúre spoločnosti predstavovalo pre KSČ jasného politického protivníka až nepriateľa, čo sa prejavilo i vo výsledku povojnových volieb v roku 1946, kedy nekomunistická DS získala na Slovensku viac ako 62% hlasov.
Čo bolo cieľom akcie K?
Cieľom Akcie K (kláštory) bolo skonfiškovanie budov kláštorov (na Slovensku bolo na jar 1950 do 100 mužských a vyše 165 ženských), zlikvidovanie rehoľných komunít na ich historických a tradičných miestach ( v tom čase na Slovensku bolo vyše 1000 rehoľníkov a vyše 4250 sestričiek, prevažne pracujúcich v zdravotníctve, sociálnych ústavoch a školách) a ich pozvážanie do tzv. centralizačných kláštorov (kláštorov – väzníc). Odtiaľ mali byť úradným tlakom i obmedzovaním slobody nútení opustiť rehole, ísť do výroby, prestárlí do charitných domovov a neplnoletí domov k rodinám. Nemalým cieľom bolo použitie budov pre tzv. socialistické organizácie, armádu, ZNB, školstvo, rôzne ústavy. Majetok a peniaze reholí boli skonfiškované. Podobne umelecké a sakrálne predmety, ktoré mnohé však boli rozkradnuté komandami, ktoré akciu vykonávali. Knižnice a archívy kláštorov boli v nemalej miere zničené, tisíce kníh skončili v štátnych knižniciach.
Kto akciu riadil a nariadil?
Akciu K naradilo najvyššie vedenie KSČ – Ústredný výbor KSČ a riadená bola generálnym tajomníkom KSČ Rudolfom Slánským. O všetkom vedel a dával súhlas prezident republiky K. Gottwald. Akcie politicky zastrešovala tzv. Cirkevná šestka ÚV KSČ na čele s ministrom spravodlivosti Alexejom Čepičkom. Bol v nej aj Slovák Vladimír Clementis (neskôr so Slánským popravení vlastnou stranou) a budúci šéf Štátneho úradu pre veci cirkevné Z. Fierliger. Na Slovensku mali hlavné slovo členovia vedenia KSS: G. Husáak ako predseda Zboru povereníkov, povereník vnútra Daniel Okáli, a najmä povereník pre veci cirkevné Ladislav Holdoš.
Ako akcia prebiehala?
Akcie riadila a v bezpečnostných veciach rozhodovala Štátna bezpečnosť (ŠtB). Akcia bola navrhnutá na základe dvoch dokumentov Slovenského úradu pre veci cirkevné: Náš postup voči reholiam a a kláštorom a Cirkevné rády, ich poslanie a účinkovanie v dejinách národov. ŠtB a ÚV KSČ vypracovali tzv. Politický plán Akcie K, ktorý bol rozpracovaný na jednotlivé kraje až miesta, kde sa nachádzali kláštory. Na okresoch boli vytvorené skupiny z miestnych funkcionárov KSČ, ONV, ZNB, ŠtB, ĽM. Tieto mali koordinovať činnosť prepadových kománd, zložených najmä zo ZNB a ŠtB s posilou vojska a ĽM. Tie sa potom v jednom čase v noci z 13. na 14. apríla 1950 dobýjali do kláštorov, sústredili s použitím zbraní a psov rehoľníkov, dali im krátky čas na zbalenie osobných vecí a tí potom v pripravených autobusoch boli odvážaní do koncentračných kláštorov: Šašín, Hronský Beňadik, Jasov a Podolínec, „reakční“ predstavení reholí do internačného kláštora v Pezinku. Do kláštorov boli určení zmocnenci a hospodári, ktorí mali robiť inventúru majetku.
Komunisti izolovali jezuitov. Boli vraj najnebezpečnejší.
Komunisti považovali jezuitov, spolu so saleziánmi a redemptoristami za najnebezpečnejšie rehole, pretože patrili k najvzdelanejším alebo sa úspešne venovali mládeži. Jezuiti patrili aj k najtvrdším ideologickým odporcom komunistickej ideológie a ateistickej propagandy. Rády bolo sústreďované oddelene, ale po čase bola väčšina rehoľníkov sústredená v Podolínci, reakční v Pezinku.
Dodržiavanie náboženských práv je lakmusovým papierikom slobodnej a hodnotovej spoločnosti.Patrik Dubovský, historik
Aký bol život v sústreďovacích táboroch?
Rehoľníci mali určení pracovný program a režim dňa. Veľa práce nemali, väčšinou upratovanie, príprava jedál, dreva, ale i stavebné práce na zabezpečovaní proti ich útekom z kláštorov. Vo voľnom čase sa venovali celkom úspešne rádovým formáciám, štúdiu a duchovnému životu. Mali nariadené povinné sledovanie tlače, rôzne ideologické školenia, propagandistické filmy, čo na nich mali opačný účinok. Ubytovanie bolo stiesnené, niekedy nevyhovujúce hygiene a zdravotným potrebám. Kláštory riadili zmocnenci, často primitívni miestni straníci a hospodári kláštorov podobného charakteru. Poriadok v kláštoroch mali na starosti bývalí väzenskí dozorcovia, ozbrojení.
Komunisti venovali osobitnú pozornosť najmä mladým rehoľníkom. Snažili sa ich oddeliť od starších rehoľníkov a umiestnili ich vo zvláštnych prevýchovných táboroch, kde ich presviedčali, aby sa zriekli rehoľného povolania. Mali úspech?
Komunisti chceli zastaviť rast reholí prijímaním dorastu. Preto oddelili predstavených a snažili sa preškoľovať čakateľov, klerikov či novicov na vystúpenie z reholí. Po sústredení všetkých rehoľníkov, ich postupne posielali na preškoľovanie do kláštora v Kostolnej pri Trenčíne a tam aj museli pracovať na stavbe Priehrady mládeže na Váhu. Tých, čo úspešne zvládli preškoľovanie potom posielali domov k rodičom. Mnohí však tajne pokračovali v rehoľnom živote, tajne skladali sľuby a tajne žili ako rehoľníci. Niektorým sa podarilo utiecť do zahraničia na štúdiá, na čom mal zásluhu najmä salezián Ernest Macák.
Sprevádzalo akciu K násilie? Kláštory boli držiteľmi vzácnych rukopisov, obrazov, nábytku a obradných predmetov. Čo sa s nimi stalo?
Okrem núteného odchodu z kláštorov, objavilo sa násilie aj medzi miestnym obyvateľstvom. Známe sú protesty ľudí v Pezinku, Podolínci, Nitre, Pruskom… proti likvidovaniu kláštorov a odvozu rehoľníkov, ktoré rozhnala ZNB, ale mnohých ľudí zatkla ŠtB, boli tvrdo vyšetrovaní a uväznení.
Likvidácia kláštorov vlastne podmienila vznik „tajnej“ cirkvi.
Okrem tajne vysvätených biskupov od začiatku roka 1950 (J. Hnilica, J.- Korec, D. Kaľata, P. Dubovský…), boli vysväcovaní aj tajní kňazi a mnohí aj z radov zrušených reholí. Toto podmienilo rozvoj utajenej časti cirkvi. Po skoncentrovaní rehoľníkov boli títo postupne transportovaní na práce do Čiech, do odľahlých častí českého pohraničia do kláštorov (Králiky, Želiv…), aby tak nepôsobili na religióznom Slovensku. Mnohí mladí rehoľníci nastúpili do armády k PTP. Napriek tomu sa stretávali a pestovali v ilegalite rehoľný život a tak posilnili tajnú cirkev. Hoci zdecimovaní, predsa len udržali cirkevnú a rehoľnú štruktúru.
Je potrebné, aby sme o histórii hovorili a pripomínali si takéto udalosti?
História má morálny záväzok pre obete historických tragédií a pre nové generácie, ktoré by sa nemali stať obeťou opakovania sa takýchto tragédií. Rehoľníci a rehoľníčky na Slovensku nielen likvidáciou svojich kláštorov v roku 1950 trpeli, ale následne boli naďalej prenasledovaní režimom. Úhrnne boli rehoľníci v nasledujúcich rokoch uväznení na päť doživotí a 756 rokov väzenia a rehoľníčky na 312 rokov väzenia. To je absurdný výsledok uplatňovania sa totalitnej moci, ktorá nerešpektovala ani svoje zákony a likvidovala svojich ideových a politických oponentov za každú cenu. Takéto „historcké udalosti“, ako bola Akcia K a následné enormné perzekúcie rehoľníkov a rehoľníčok sú jednoduchým mementom, aby sme skúmali politické tendencie v krajine, potieranie násilia a potláčanie občianskych a ľudských práv, v rámci ktorých je dodržiavanie náboženských práv lakmusovým papierikom ozaj slobodnej a hodnotovej spoločnosti.
Zhováral sa Radovan Pavlík