DUCHOVNÉ SLOVO: Na 10. nedeľu v roku

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať Diskusia
Bez dažďa na Božie telo
Bez dažďa na Božie telo Foto: SITA

Pokiaľ bol silnejší prítok ako odtok, vody stúpali a spôsobovali nemalé problémy. O dvoch prúdoch, ktoré sa stretali v bránach iného oveľa menšieho mesta ako Bratislava si povedzme.

Evanjelista sv. Lukáš nám zanechal takúto správu: Ježiš išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. IšIi s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke. Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a: „Boh navštívil svoj ľud.“ A táto zvesť o ňom sa rozšírila po celej Judei a po celom okolí.

V bránach mestečka Naim sa teda stretajú 2 prúdy ľudí, 2 sprievody. Prvý z neho vychádza a je to sprievod pána smrti. Druhý do neho vchádza a je to sprievod Pána života. Prúd smrti tvoria mŕtvy mladý muž, jeho matka – vdova a veľký zástup z mesta. Tento sprievod smrti je ako rieka, ktorá stále plynie, rieka, ktorá zaplaví a utopí každý život. Druhý sprievod je jeho protipólom, možno prichádza do mesta prvý krát a vedie ho Ježiš, prvorodený z mŕtvych (Kol 1,18). Spolu s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Smrť a Život sa pretli, kto z nich bude silnejší? Na prvý pohľad sa zdalo byť jasné, že v ten deň pohreb dopadne ako mnohé ďalšie predtým, teda uložením mŕtveho do hrobu za mestom. Ale stalo sa niečo nemožné. Niečo, čo nikto nečakal, v čo nikto nedúfal. V tomto „divnom súboji“ Ježiš po slove povzbudenia smerom ku matke („Neplač“) vyslovuje slovo života. Neprosí, nevyjednáva. Dáva to smrti príkazom. („Mládenec, hovorím ti, vstaň!“) A mŕtvy, ktorý predtým ležal ako korisť smrti, sa odrazu posadí. Sedí na márach, ako víťaz nad porazeným. A začína hovoriť, komunikovať. A Ježiš ho vracia jeho matke.

Často hovoríme, že svetom niečo letí: nejaká vlna, nejaký prúd alebo trend či už módny alebo hudobný alebo ešte iný. Tieto prúdy alebo prispievajú k rozvoju života, alebo rozsievajú smrť. Zažiť takúto jednu vlnu života sme mohli aj pred týždňom, prvú júnovú nedeľu. Keď nás sv. otec František pozval k hodinovej modlitbe, ktorá sa mala uskutočniť v jednom čase na celej zemeguli. Teda moji známi vo Vancouveri to mali ráno o 8., u nás na Slovensku a v Európe to bolo popoludní od 17. do 18., priatelia v Singapure sa schádzali hodinu pred polnocou a v Christchurch, na Novom Zélande sa budili v noci z nedele na pondelok od 3. do 4. hodiny. Keď som pozýval na túto modlitbu ľudí z mojej farnosti, tak sme premýšľali, koľko z tých 1 a viac miliardy katolíckych kresťanov sa zapojí do tejto modlitbovej vlny. Neviem, či existujú nejaké počty či štatistiky, môj odhad je v desiatkach miliónov. A teraz nerátam tých, čo sedia doma a pozerajú či počúvajú všetko v médiách. Premýšľam o tých, ktorí sa zdvihli a prišli do kostolov či chrámov, bazilík alebo katedrál na celom svete stať sa súčasťou tejto vlny, ktorá skrze modlitbu môže priniesť nový život ľudstvu na tejto planéte. Veď prosby za tých, ktorí trpia vojnou, za obete novodobého zotročovania či obchodu s ľuďmi, za nezamestnaných, imigrantov, chorých, slabých, starších, teda za ľudí žijúcich na okraji spoločnosti sú vždy veľkou výzvou ku konaniu. Aké to bolo pre Teba: byť pozvaný stať sa súčasťou tohto prúdu, ktorý sa ako „mexická vlna“ šíril počas jednej hodiny dookola a nežne obaľoval našu Zem? Pre mňa bolo cťou zažiť niečo tak unikátne. Azda aj preto, že to bolo prvý krát, čo si niečo také pamätám. Pri mojom stretnutí s Bohom, som si jasne uvedomoval ten veľký rozmer Ježišových slov, ktoré ku mne znovu prichádzali od Neho, živého a prítomného v Eucharistii: „Už Vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Ale nezval som Vás priateľmi.“ Dobre mi to od Neho padlo. Aj keď zodpovednosť, ktorá je za tým, je určite väčšia. Ľahšie je slúžiť Bohu ako sluha; urobiť si čo je povinnosť a mať voľno. Ťažšie je robiť veci pre Boha ako priateľ, lebo priateľovi záleží nielen na tom, aby si to odrobil. Záleží mu aj na tom, pre koho robí.

Zo stretnutia 2 prúdov v bránach mestečka Naim vyplýva ešte jedna pre nás veriacich nie príjemná otázka: O čo nemožné sme naposledy Boha prosili? A ako to dopadlo? Lebo ak ten, v ktorého veríme, Ježiš, je Pán života ktorý premáha smrť, potom sú pre neho naozaj možné veci, ktoré ďaleko presahujú náš ľudský rámec. Mohol by som tu spomenúť počasie minulý štvrtok počas procesie na slávnosť Božieho Tela. Teda vymodlenie toho, aby večer nepršalo; hoci veľkú časť dňa lialo ako z krhly.

Príbeh v Naime končí velebením Boha a rozprávaním o udalosti po celom okolí. Velebenie a chvály vlastne vyjadrujú radosť z Boha a z jeho dobroty. Aj ja chcem na záver chváliť Boha. Chválim ťa Bože za to, že si zdrojom života pre ľudskú rodinu, že nás nazývaš priateľmi, že nás zjednocuješ v modlitbe a v konaní dobra. Že o nás stojíš a konáš veci, ktoré my nevládzeme urobiť. Tvoj prítok života a dobra je mocný a necháva klesať hladine smrti a zla na pre nás prijateľnejšie hodnoty. Ďakujem ti za všetkých, ktorí zápasia s prívalom vody v riekach; ďakujem, že sa nakoniec postaráš aj o tých všetkých, ktorí žijú na oboch stranách rozvodnených riek.

Dominik Markoš, farár v Sklabinej

Ďalšie k téme

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať Diskusia
Viac k osobe Dominik Markoš