Aké je vzácne, že Jeho slovo je živé a prináša nám možnosť premýšľať o jeho posolstve, o nás samých, o svete, v ktorom žijeme, o živote samom. A že sám Boh nám vo svojom slove zjavuje seba. Už to, čo Boh hovorí v prvom čítaní z knihy proroka Ezechiela o strome, ktorý zasadí On sám ma priviedlo na množstvo myšlienok.
S niektorými z nich sa rád s Vami podelím. Ale najprv ešte to slovo:
Toto hovorí Pán: „Ja vezmem halúzku z vrcholca vysokého cédra a zasadím ju; z najvyšších vetiev odlomím konárik a zasadím ho na vysokom a vyčnievajúcom vrchu. Zasadím ho na vysokom vrchu Izraela; vyženie konáre, prinesie ovocie a stane sa nádherným cédrom. Pod ním bude bývať vtáctvo, všetko, čo má krídla, bude hniezdiť v tôni jeho konárov.
Vygúglil som si na nete, ktorý strom na Slovensku sa považuje za najstarší. Možno viete, že je to vyše 800 ročný dub, ktorý si „pamätá“ aj vpád Tatárov v 13. storočí. Nevieme, kto ho zasadil. A hneď ďalšia otázka, ktorá človeka napadne. Ktorý strom bude najstarší na svete. Znovu chvíľka hľadania a je to tu: vo Švédsku objavili strom, ktorého vek sa odhaduje na 8000 rokov. Počujete dobre. Nepomýlil som si počet núl. Takže ešte raz osemtisíc. A na prekvapenie je to smrek. Ktovie, čo všetko si tento strom „pamätá“…A pýtať sa na to, kto tento strom zasadil, určite uznáte je bezpredmetné.
Dnes Vás pozývam premýšľať o strome, ktorý je na svete už 2000 rokov. A vieme o ňom aj to, kto ho zasadil. Volá sa Ježiš. Chlap z Nazareta, žid. Povolaním tesár. Ináč nazývaný aj Kristus. Ten strom je zvláštny. Zvláštnejší než ten, ktorý nám vo svojom sci-fi filme Avatar predstavil režisér James Cameron. A určite mi dáte za pravdu, že obraz obrovského stromu, ktorý slúžil ako obydlie pre celú komunitu, teda živé bytosti žijúce v živom obydlí, je prinajmenšom zaujímavý pohľad, či nápad. Viem, že ste prišli na to, že hovorím o Cirkvi. Áno, Cirkev je ten strom. Cirkev je ako strom. Na jednej strane je ako strom obydlím pre obrovskú ľudskú komunitu. Na druhej strane každý člen tejto komunity je súčasťou toho stromu a vytvára samotný strom. Je jeho konárikom, ratolesťou. Stretajú sa tu teda 2 predmety vedy, ktorá je dnes veľmi populárna – environmentalistiky: prostredie a ľudská spoločnosť a v mnohom sa zlievajú do jedného bodu. Bolo by možno zaujímavé preskúmať a premyslieť akúsi environmentálnu ekleziológiu, teda náuku o cirkvi. Ale toto nie je na to priestor.
Kladiem si dnes inú otázku, ktorá je pre mňa podstatná. Prečo tu bol tento strom zasadený? Aký je jeho zmysel a význam? Asi neexistuje iba jedna odpoveď na túto otázku. Tých odpovedí je mnoho. Ja chcem dnes ponúknuť tú, ktorú som porozumel keď som bol nedávno v kine na filme: O bohoch a ľuďoch. Film je o komunite mníchov v Alžírsku, ktorí žijú veľmi jednoduchý ale plnohodnotný život. Po čase ľudia z okolia, miestni dedinčania, začínajú spoznávať, že prítomnosť mníchov je pre nich osožná a dôležitá. Lekárska starostlivosť pre ľudí, pomoc v administratívnych záležitostiach, rady do života, dopestované plody zo záhrady pre všetkých bez ohľadu na vieru či farbu pleti to je len časť benefitu, ktorý prežívajú. Ak k tomu pridáme priateľstvá vzťahy, spoločné oslavy, debaty a v nich zdieľaná múdrosť rozličných tradícií, tak hodnoty ako požehnanie, modlitba, služba, obeta, pôst vnímame ako prvky, ktoré to predtým akosi vytvárajú či konštituujú. Mnísi sa potrebujú vysporiadať s hrozbou teroristov, ktorí vyčíňajú v tom kraji a zvažujú či majú odísť alebo zostať. A vtedy jeden starejší z dedinčanov povedal takúto vetu: Nemôžete odísť, lebo vy ste ako konár a my sme vtáci, ktorí na tom konári sedíme.
Odvtedy premýšľam a pýtam sa sám seba, nakoľko je cirkev v našej farnosti takým konárom, na ktorý si môžu prísť posedieť a oddýchnuť ľudia bez ohľadu na to, či boli pokrstení alebo nie, či chodia do kostola len v nedeľu alebo dokonca iba na sviatky, alebo každý deň či vôbec. A rozmýšľam ako žiť vieru v spoločenstve tak, že by cirkev v dnešnej dobe takýmto konárom mohla byť. Svet ktorý vytvárame nás neustále kamsi ženie a sme z toho unavení. Plašia nás mnohé správy o tragédiách vo svete a to nás oberá o pokoj. Často máme pocit, že keď si na chvíľu obrazne povedané niekde sadneme, ktosi nad nami zavrie klietku a uväznených nás ide predať za pár grajciarov…
K tomuto premýšľaniu o tom, ako je to vo vašej farskej cirkvi pozývam dnes aj Vás. Stretávam ľudí, ktorí majú skúsenosť, že sadnúť si na konár cirkvi nesie v sebe riziko spadnutia do akejsi cirkevnej klietky. A myslím si, že ich skúsenosti rozumiem. Ďalej Vás chcem pozvať k tomu, aby sme všetci pamätali na to, že Cirkev je živý strom, prostredie pestrosti života, v ktorom by slovo nudný a nezaujímavý priestor aj vďaka vašej originalite sa mohol umenšovať. Určite Vás dnes chcem pozvať na modlitbu za takúto Cirkev.
A nakoniec ešte niečo pre tých, ktorý sa považujú za stojacich mimo tohto stromu. Keď vidím strom, ktorý je tu už dávno, s úctou premýšľam o tom, čo všetko si „pamätá“ a koľko osohu za tie roky priniesol. Možno sa dá podobná úcta prežívať aj voči stromu Cirkvi. Za tých 2000 rokov toho pamätá až až. A určite nielen dobré veci okolo seba či v sebe. Nech aspoň niekedy v tôni tohto stromu nájdete odpočinok pred všadeprítomnou „páľavou života“