DUCHOVNÉ SLOVO: Na 13. nedeľu cez rok

Vladimír Slovák s mladými športovými talenmtmi na
Vladimír Slovák s mladými športovými talenmtmi na Stožku. Foto: archív

“Dnes nebude pršať“ – hovorím svojmu miništrantovi, sledujúc v utorok zaťahujúce sa nebo – „tak to hlásili“. „Vy im veríte?“ – pýta sa ma chlapec prekvapene.

Naozaj, komu vlastne v živote verím, dôverujem? K položeniu tejto otázky ma okrem jeho začudovanej tváre vyprovokovalo i evanjelium dnešnej nedele. Obsahuje v sebe dva príbehy, ktoré (okrem času, v ktorom sa odohrali) akoby medzi sebou nesúviseli. V skutočnosti ich však spája viera v Ježišovu moc:

Keď sa Ježiš znova preplavil loďou na druhý breh, zišiel sa k nemu veľký zástup a bol pri mori. Tu prišiel jeden z predstavených synagógy menom Jairus a len čo ho zazrel, padol mu k nohám a veľmi ho prosil: „Dcérka mi umiera. Poď vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.“ Ježiš odišiel s ním a za ním išiel veľký zástup a tlačil sa na neho.

Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok. Veľa vystála od mnohých lekárov a minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie. Keď sa dopočula o Ježišovi; prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho šiat. Povedala si totiž: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ A hneď prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby vyliečená. Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ Jeho učeníci mu vraveli: „Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: „Kto sa ma dotkol?“ Ale on sa obzeral, chcel vidieť tú, čo to urobila. Žena, vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením padla pred neho a povedala mu celú pravdu. A on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby.“

Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“ Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa len ver!“ A nikomu nedovolil ísť za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi. Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videl rozruch, plač a veľké bedákanie. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali. Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov. I stŕpli od veľkého úžasu. On im prísne prikázal, že sa to nesmie nik dozvedieť, a povedal, aby dievčaťu dali jesť. (Mk 5, 21-43)

Ono ten príbeh cestou sa ani nemal odohrať. Nebol v pláne, nikto o nič nepožiadal, nič nebolo avizované. Chorá žena tam však bola a jej súkromný plán – dotknúť sa Ježišovho odevu, jej vyšiel. A vyšiel aj účinok. Možno by jej bola vyšla i anonymita, s ktorou tam išla, keby Ježiš nespoznal, že z neho vyšla sila. Avšak napriek tomu jej hovorí: „Dcéra, tvoja viera Ťa uzdravila.“

Teda nie jeho sila? Alebo to, čo povedal, bolo len krásne gesto na posilnenie jej sebadôvery? Alebo Ježišova skromnosť, pokora, či zatajovanie sa? Zanedlho však kriesi mŕtvu a aj keď i tam „prikázal, že sa to nesmie nik dozvedieť“, sú tam svedkovia. Áno, Ježiš povzbudzuje Jaira: „Neboj sa len ver“, ale na druhej strane pri samotnom vzkriesení od neho nežiada žiadne vyznanie ani úkon viery… Bolo to teda o jeho sile, alebo o viere zúčastnených?

Aby som uvažovanie nemal ľahké, napadla mi, pri chorej žene, ešte jedna otázka: Ak predtým navštívila množstvo lekárov, ona im neverila, že jej pomôžu? Nemyslím, to by ich nebola draho platila. Musela im aspoň trochu dôverovať, veriť.

Viera v Ježišovu uzdravujúcu moc bola teda pravdepodobne iná. V čom?

Neviem, či po troch dňoch uvažovania, ktoré som sa nad tým trápil, poviem stopercentnú odpoveď, ale aspoň sa podelím, k čomu som došiel:

Nezmenil sa subjekt, ba možno ani stupeň, či sila, ale objekt dôvery. Nebol to človek, ale Boh. Nemyslím pritom na teologickú otázku, či verila, že Ježiš je Boh – Syn. Ona proste verila, že je obdarený silou „ z hora“, teda od Boha. Osobne to teda vidím tak, že išlo o náboženskú vieru, o vieru ako teologickú čnosť.

Tak rozdiel medzi medziľudskou dôverou a vierou v Boha popisuje i katechizmus katolíckej cirkvi: „Keďže kresťanská viera je osobným primknutím sa k Bohu a súhlasom s pravdou, ktorú zjavil, líši sa od viery v človeka. Je dobré a správne úplne dôverovať Bohu a bezvýhradne veriť tomu, čo povedal. Bolo by však márne a pomýlené vložiť takúto vieru do nejakého tvora“ (KKC čl. 150).

Náboženská viera je pritom na jednej strane milosť – Boží dar (tak to hovorí Kristus Petrovi – porov. Mt 16,17), na druhej strane je to vedomý a slobodný ľudský úkon. Ak teda Ježiš poznáva, že z neho „vyšla sila“, je to o onej milosti. Keď však hovorí o ženinej uzdravujúcej viere, hovorí o jej rozhodnutí, o jej ľudskom postoji.

Je to čosi podobné, ako je spojenie talentu a úsilia. K tomu, aby bol človek dobrým futbalistom, je potrebné i jedno i druhé. Pričom raz zdôrazňujeme dar – talent, to s čím sa človek rodí, prostredie a možnosti a inokedy jeho vlastné úsilie, drinu, námahu. A v obidvoch prípadoch máme pravdu.

Na záver by som Vám chcel popriať, aby ste sa (napriek stavu nášho zdravotníctva) nikdy neocitli v situácii ako oná žena – bez peňazí i zdravia. Ešte viac Vám však prajem, aby ste všetky životné situácie vedeli riešiť ako ona i otec Jairus. Nám všetkým totiž patrí veta, ktorú Ježiš adresoval jemu: Neboj sa, len ver!

Vladimír Slovák, Stožok

Ďalšie k téme

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Viac k osobe Vladimír Slovák