„Snažím sa v živote nič nečakať“ – povedal mi nedávno jeden priateľ. „Väčšinou totiž čakáš, že sa veci vyvinú podľa tvojich predstáv, či túžob. A je to inak, niekedy úplne naopak“ – pokračoval. Spomenul som si vtedy na starú múdrosť o manželstve: On si myslí, že ona sa po svadbe nezmení, ale ona sa zmení. Ona si myslí, že on sa po svadbe zmení, ale on sa nezmení. Nástup do školy, či jej ukončenie, prvá práca, svadba, prvá nezamestnanosť, dieťa, atď. – to sú životné zlomy, za ktorými sa život väčšinou vyvíja inakšie, ako dovtedy. Asi najväčším zlomom však bude smrť. I tá mnoho zmení – a možno inak, ako si predstavujeme. Aj o tom, podľa mňa, hovorí Ježišovo podobenstvo, ktoré sa túto nedeľu číta v katolíckych kostoloch:
Ježiš povedal farizejom: „Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy.
Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: ‚Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!‘
No Abrahám povedal: ‚Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik čo ako by chcel nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.‘
Tu povedal: ‚Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.‘
Abrahám mu odpovedal: ‚Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.‘
Ale on vravel: ‚Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.‘
Odpovedal mu: ‚Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.‘ Lk 16, 19-31
Čo si asi myslel boháč? Aká bola jeho predstava o tom, čo ho po smrti čaká? A myslel vôbec na smrť? Počítal s jej možnosťou? Ak áno, pravdepodobne si myslel, že požehnanie, ktorým ho Boh zahŕňal na zemi, bude pokračovať i po smrti. Pôjde z jednej hostiny do druhej. Totiž „ako v homérovskom Grécku, tak aj v Izraeli sa bohatstvo zdá byť titulom pre urodzenosť a Boh obohacuje tých, ktorých miluje: Abraháma, Izáka, Jakuba… V zemi, ktorú Jahve sľubuje svojmu ľudu nesmie nič chýbať.“ (Xavier León Dufour: Slovník biblickej teológie, Zagreb 1990, str. 97).
Boháč zabudol, že Boh požehnáva, dáva svojim deťom dobré veci s úmyslom, aby mu boli podobné, teda, aby aj oni dávali. Jemu však, namiesto lásky k bratom, ostalo len bezohľadné sebectvo, za ktoré ho Kristus bez ďalšieho komentára a vysvetľovania automaticky umiestňuje do pekla. Jeho osud sa teda radikálne zmenil, otočil naopak. On sa však nezmenil. Svedčí o tom jeho prosba k Abrahámovi, aby poslal Lazára k jeho bratom. Ten žobrák, sluha, nech skočí…
Podobne opisuje Ježiš aj postavenie biedneho Lazára. Jeho osud sa radikálne zmenil. On sa však nezmenil. Ako ležal na zemi, teraz „leží“ v Abrahámovom lone.
Osobne v týchto opisoch vidím dôležitú zásadu, ktorá nám ukazuje, ako to bude po smrti: Človek sa nezmení! Ostane ten istý, taký istý, ako bol. Nebude otvorenejší pre lásku a odpustenie, ani pre oslavu Boha, ani pre lásku k tým, ktorí tam už budú. Zmení sa však jeho osud – dôjde k plnej spravodlivosti.
Túto skutočnosť Ježiš nielen naznačuje, ale aj ukazuje na sebe samom, na svojom vykupiteľskom diele. On sa nezmenil. Zmenil sa však jeho osud. Zo zdanlivej prehry na kríži na skutočné a definitívne víťazstvo pri vzkriesení. Pričom si môžeme všimnúť, že v závere Ježiš úplne zámerne hovorí o zmŕtvychvstaní.
Ak sa teda po smrti nezmeníme a ak chceme prísť do neba, je tu len jedno riešenie. Pokánie, ku ktorému celé podobenstvo vyzýva. Zmena zmýšľania, postojov a konania. Pripodobnenie tých našich tým Božím. Aby sme boli Jeho skutočnými deťmi. Nielen na papieri (v matrike), nielen v kostole, ba nielen pri modlitbe. Ale najmä pri delení sa o hmotné dobrá a pri sledovaní potrieb ľudí okolo nás. Lebo napriek neustálym vzdychom a rozprávaní o kríze, stále nie sme najchudobnejší a okolo nás sú Lazárovia, ktorí