Ich uplatnenie môže byť porušené a možno aj vysmievané. Ale z dôstojnosti nemôžeš človeka vyzliecť aj keď ho ponižuješ a hoci jeho práva môžeš zákonom popierať, ba zákonom vyhlásiť aj také práva, aké človeku nepatria, jeho skutočné práva nezničíš. Z každej ľudskej bytosti kričia na človeka, ktorý ju stretne.
Zárukou dôstojnosti ľudskej osoby a jej práv, však nie je pozitívny ľudský zákon, ale osobný Boh, na ktorého pravdivosť nemá ľudská omylnosť a zloba dosah. V uvedomení si tejto osobnej Božej pravdivosti bola aj krása pochodu za život, ktorý sa uskutočnil v Košiciach, v meste, ktoré sa tak na Slovensku na chvíľu stalo hlavným mestom skutočnej kultúry. Pochod potvrdil v našej spoločnosti významné vedomie o práve človeka na život, o dôstojnosti manželského vzťahu muža a ženy, o úlohe tohto vzťahu pri výchove detí. Potvrdil toto vedomie tak u veriacich kresťanov, ako i u všetkých ostatných ľudí dobrej vôle „veriacich“ týmto hodnotám. Nebol žiadnou demonštráciou sily, ani odmietania niekoho. Bol prejavom viery osôb v isté hodnoty a to dokonca bez potreby vyznávania viery.
V istom zmysle bol povinnosťou voči pravde svedomia. Ja osobne v tomto význame čítam riadky evanjelia, ktoré sú určené na 27. nedeľu liturgického roka:
Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“
Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: ‚Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,‘ poslúchla by vás. Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: ‚Hneď si poď sadnúť k stolu‘?
Vari mu nepovie skôr: ‚Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom‘? Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo?
Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.‘“
(Lk 17,5-10)
Tak ako apoštoli, aj ja mávam klamný dojem, že som pre Boha niečo urobil, a že vo vzťahu s ním už stojím na nejakom vyvýšenom stupni, z ktorého chcem postúpiť ešte vyššie. Tak sa správam aj k daru viery, akoby to bol piedestál, ktorý ma nad ostatných vyvýšil. Ježiš dnes v evanjeliu vysvetlil, k čomu dar viery človeka naozaj vedie. Učí slúžiť pravde, ktorá zbavuje falošnej predstavy, že si ty urobil nejakú láskavosť Bohu. Zrazu chápeš, že ti Boh umožnil poslúžiť mu tak, ako je to naozaj správne. On ťa príležitosťami, ktoré ti dáva v každodennosti života zapája do pochodu za dôstojnosť konkrétnych ľudí.
O tomto všetko som uvažoval, keď som mal možnosť viezť jedného stopára, ktorý bez dokladov a peňazí kráčal už druhý deň smerom k svojmu domovu. Po prekonaní spoločného úseku cesty som mu mal možnosť dať aj peniaze, aby sa mohol dopraviť až domov. Hoci som mal spočiatku dojem, že mu preukazujem láskavosť, postupne sa môj obraz o celej veci menil. Prestal som sa zamýšľať nad inými vodičmi, ktorí neboli ochotní mu zastaviť. Aj nad príslušníkmi polície, ktorí mu po vysvetlení nedovoleného stopovania na diaľnici láskavo neudelili pokutu, iba ho poslali stopovať na cestu prvej triedy. Tí, čo majú „pomáhať a chrániť“ urobili len to, „ čo boli povinní urobiť“ podľa zákona.
A čo som bol povinný urobiť ja? Zrazu som zistil, že som neurobil nič naviac, len to, čo som bol povinný voči konkrétnej osobnej ľudskej dôstojnosti a jej právam urobiť. Urobil som iba to minimum, ktoré by som si aj sám od iných ľudí žiadal. A hoci mám celkom dobrý pocit, že som urobil, čo som cítil ako morálnu povinnosť, uvedomil som si tiež, koľko krát som nebol schopný ani tejto povinnej služby.
Neužitočný sluha som. Ďakujem, Pane, za všetko, čo som mohol ako povinnosť voči ľudskej dôstojnosti a právam iných urobiť a odpusť mi aj všetko, čo som tu zanedbal a neurobil. Som sluha neužitočný, ale tvoj.
Kňaz kapucín, Ján Macej.