Drahí moji, zákony nášho štátu dovoľujú, aby ste si na svoje auto dali vyrobiť nejakú špeciálnu poznávaciu značku – ŠPZ. Možno ste si to už niekedy všimli. Niektoré firmy majú takto označené svoje firemné autá, alebo aj niektorí radoví občania si radi priplatia, aby sa ich značka odlišovala od ostatných. Niektoré sú nevinné, alebo dokonca humorné, ale priznám sa, že niektoré mi pripadajú trochu trápne. Hlavne tie, ktoré majú každému, kto sa na auto pozrie, dať jasne najavo, že v tom aute sa vezie ktosi, kto sa cíti byť viac ako obyčajný štandard.
Človeku to robí celkom dobre, ak vás ľudia považujú v niektorej oblasti života za vzor. No beda takému človeku, ktorému sa zapáči cítiť sa viac ako ostatní. A už úplne hlúpe je, ak sa človek začne pokladať za VIP triedu sám.
A to je prípad farizeja z dnešného evanjelia. Citujem:
„Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal Ježiš toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik.
Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: ‚Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.‘
Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: ‚Bože, buď milostivý mne hriešnemu.‘
Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Lk 18, 9-14)
Cítite tú pýchu vo farizejových slovách? Ak niekto povie „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia…“, človeku ide z toho mráz po chrbte.
Každý z nás máme v živote mnoho vecí, za ktoré sa hanbíme. Chyby a omyly nášho života, mladícke nerozvážnosti a otvorene povedzme, že aj veľmi jasné hriechy, pri ktorých sme sa búrili voči Bohu, alebo ním pohŕdali. Myslím si, že žiaden človek, keď pozrie na svoj život nemá pri tom pocit, akoby si obliekol úplne nový čistučký navoňaný oblek. Skôr, keď sa pozeráme na svoj život máme pri tom pocit, akoby sme mali na sebe špinavé poplátané šaty. Zašpinili sme sa pri kompromisoch so zlom a svetom, dodriapali sme svoj „životný oblek“ hriechmi, ľudskou nerozvážnosťou a nezodpovednosťou, ale predsa sme sa snažili mnohé napraviť a tak sme na tie diery podávali záplaty. Myslím, že takto by sa dal obrazne vyjadriť pocit zo života každého z nás. Neexistuje dokonalý a bezchybný človek. Jediný taký bol Ježiš a aj ten bol Božím Synom a Katolícka Cirkev verí, že na základe milosti, ktorú zaslúžil svojou budúcou obeťou, bola uchránená od všetkej špiny hriechu aj jeho Matka – Panna Mária. Ale my ostatní musíme zápasiť vo viere a v jeho milosti s následkami dedičného hriechu. Niekedy sa nám to darí viac, niekedy menej. Preto ten pocit poplátaného, špinavého obleku.
Na druhej strane, keď vás prevalcuje vedomie vašej hriešnosti, človek musí padnúť v slzách na kolená, plný vďaky, keď si uvedomí, že Boh ho napriek všetkým hriechom a životným chybám miluje. Je to práve Ježiš, ktorý nám pomáha plátať ten náš „životný odev“, je to práve on, ktorý nás obmýva svojou krvou vyliatou na kríži, aby nás očistil od hriechu a v očiach Otca nás urobil čistými a dokonalými v jeho milosti. Nie pre naše zásluhy, nie, ako to hovorí farizej, pre „naše pôsty a desiatky zo všetkého“, ale pre našu pokoru a ochotu prijať jeho milosť, zanechať všetko to, čo rozkladá náš život a driape ten náš obrazný „životný odev“ a spolu s ním ho napraviť, „poplátať“, očistiť. Mýtnik z dnešného evanjelia si bol vedomý svojej hriešnosti, ale bol to práve on, ako hovorí evanjelium, ktorý „…odišiel domov ospravedlnený…“. Bol to on, ktorý zažil veľkú Božiu lásku a odpustenie. Zažil navrátenie stavu syna, ako o tom hovorí podobenstvo o Márnotratnom synovi. A tak, keďže zažil a priznal si svoje poníženie vo svojej hriešnosti a povýšenie Božou láskou a milosrdenstvom, nemohol pohŕdať ostatnými ľuďmi, nemohol sa cítiť že je niečo viac než ostatní. Nepasoval sám seba do VIP kasty. Bol si vedomý toho, že pre Boha sme všetci VIP, všetci sme vzácni pre neho.
Dospieť k tomuto poznaniu sa nedá bez toho, aby si človek priznal ako ho jeho hriechy ponižujú. Až keď si toto pripustí, je schopný natiahnuť ruky k Bohu a nechať sa povýšiť jeho milosrdenstvom. „Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“.
Jozef Fričovský, dekan v Brezne