. Sen o radostnom, spokojnom a bezstarostnom živote má takmer každý z nás. Táto vlastnosť človeka je však náchylná aj na zneužitie. Potvrdzuje to napríklad klamlivá reklama od jednej nemenovanej firmy, ktorá tvrdí, že notebook za jedno euro dokáže urobiť človeka šťastným. Vieme dobre, že notebook alebo hocijaká iná vec nám po čase zovšednie a my hľadáme zase niečo iné, krajšie, lepšie, niečo čo by nám prinieslo ozajstné šťastie.
Popritom všetkom je tu však jedna vec, ktorá nad životom človeka visí ako Damoklov meč. Je to smrť. Väčšinou sa snažíme na ňu nemyslieť alebo aspoň myšlienku na ňu zatlačiť kamsi do úzadia. To ale nič nemení na tom, že raz si príde po každého z nás. Málokto sa na ňu teší. Je prirodzené, že sa smrti bojíme. Že by sme radi žili čo najdlhšie. Dokonca, ak by to bolo možné, najradšej by sme smrť vymazali zo svojho života. Žiť večne, bez starosti, bez strachu, v spokojnosti je lákavým snom, i keď vieme, že nereálnym.
Ale predsa je tu ešte čosi. Žalmista v dnešnú nedeľu pri bohoslužbe spieva: „Až raz vstanem zo sna, uzriem tvoju tvár, Pane.“ (Ž 17,15) Neviem presne, čo myslí pod pojmom „sen“. Či to, že snom je život človeka na zemi alebo snom nazýva smrť. Nie je to však podstatné. Dôležité je, že hovorí o uzretí Božej tváre. Vieme, že tu na zemi človek nemôže vidieť Boha. V Biblii sa na ktoromsi mieste píše, že Boha nikto nikdy nevidel. Logicky teda z toho vyplýva, že výrazom „vstať zo sna“ žalmista myslí na život po smrti, vo večnosti.
Ježiš Kristus to v evanjeliu ešte umocňuje: „Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých!“ (Lk 20,38) On je ten, ktorý povoláva všetko k životu, nie k smrti. Aj keď je smrť – ako sa hovorí – jedinou istotou v našom živote tu na zemi, nie je to konečný stav pre človeka, lepšie povedané pre jeho dušu. Telo síce zomiera, no duša žije ďalej.
O sv. Karolovi Boromejskom, ktorý bol arcibiskupom Milána a ktorého spomienku sme slávili uplynulý týždeň, sa hovorí, že dal jednému maliarovi namaľovať obraz, ktorý by zobrazoval smrť. Po čase maliar priniesol hotový obraz, na ktorom bola kostra s kosou. Svätec bol s tým nespokojný. Majstrovi povedal, aby obraz namaľoval ešte raz. Poradil mu, aby namiesto kostry s kosou namaľoval anjela držiaceho v ruke zlatý kľúč.
Boh nás teda pozýva k životu. Lepšiemu, krajšiemu, bez starostí, bez konca. Výborná perspektíva, čo poviete?