Svieža zeleň z lúk sa postupne vytratila, je chladnejšie, svetla ubúda. Pre prírodu sa končí ďalší rok. V tento čas človek akosi spontánnejšie pomyslí aj na vlastný koniec, na koniec svojej pozemskej púte. Do atmosféry novembra je umiestnená aj liturgická spomienka na našich zosnulých, kedy navštevujeme hroby svojich drahých.
Aj čítania pri svätých omšiach v tieto posledné nedele liturgického roka nás privádzajú k myšlienke na takzvané posledné veci, k otázkam konca sveta vo všeobecnosti, alebo toho osobného konca sveta v momente našej smrti.
V časoch, kedy sme mnohí z nás navštevovali školy, bolo vzdelávanie spojené so snahou o systematickú ateizáciu mládeže. A tak si spomínam, ako sme v učebniciach mohli čítať a od učiteľov počuť, že kňazi Cirkvi často a radi hovoria o smrti, nebi a pekle aby ľudí držali v strachu a mohli ich ľahko manipulovať. Ďalšou výčitkou bolo, že pozornosť ľudí zámerne mierená na druhý svet, aby sa nebránili nespravodlivostiam na tomto svete a boli bezpodmienečne poslušní, čo bolo brzdou pokroku…
Áno, povedzme si to realisticky, rozprávanie o smrti môže byť ľahko inštrumentalizované, zneužité… To nás však nesmie viesť k inému extrému, ako sa to v našich časoch stáva, že táto téma bude obchádzaná, tabuizovaná… To by bolo tiež škodlivé, a žiaľ, máme k tomu tendenciu. Nemôžeme, nesmieme mlčať. V dnešnej dobe mnohí naši súčasníci pred otázkou smrti a posmrtného života ako pštrosy pred nebezpečenstvom skrývajú svoje hlavy do piesku nezáujmu a apatie, pôžitkárstva a konzumizmu, či hektickej činnosti. Útek pred problémom však tento problém nerieši…
Aby sme sa vyhli nebezpečenstvu mlčania, či nebezpečenstvu rozprávania nesprávnym spôsobom, počúvajme slová Najmúdrejšieho, Ježiša Krista, ako sú pre naše poučenie uchované vo Svätom písme.
Pán Ježiš nemá problém otvorene hovoriť o smrti, ktorou musí prejsť každý. Hovorí o prechode k milujúcemu Otcovi, o naplnení našej nádeje, o korunovaní našej viery, o odmene za všetko dobré. Sľubuje vetu: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo…“ Zároveň však hovorí aj o tragike opačnej možnosti, o večnom zatratení, ktoré reálne hrozí tým, čo nevyužili obrovské množstvo ponúkaných možností a nezišli z cesty zla na cestu dobra. Tí budú počuť: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do pekelného ohňa…!
Evanjelium nasledujúcej nedele nás vedie k triezvosti. Prídu rozličné znamenia konca, ale kresťan sa nesmie plašiť. To sú skúšky. „Toto musí prísť, ale koniec nebude hneď.“ Kresťan má, ako budeme čítať u sv. Pavla Solúnčanom, „pokojne pracovať, a tak jesť svoj chlieb“. Hoci prídu aj rozličné ťažkosti a prenasledovania, sme v Božích rukách a jemu bude patriť posledné slovo. „Ani vlas sa vám na hlave nestratí. Ak vytrváte, zachováte si život.“
Všimnime si, že Pán Ježiš úplne otvorene hovorí aj o citlivých otázkach konca pozemského života. A závisí od stavu počúvajúceho človeka, čo v ňom tieto slová spôsobujú. Pravé Božie deti v nich nájdu radostnú nádej v ťažkostiach, svetlo a orientáciu v radostiach a motiváciu v námahách…
Kto je veriacim viac z obáv ako z lásky, kto má viac otrockého, ako synovského, v tom spôsobia tieto slová strach…
No a v kom tieto slová nespôsobia nič, ten v nich raz nájde svoj súd.
Milí priatelia. Keď je človek ešte malým dieťaťom, slovo smrť je pre neho akési cudzie, veľmi abstraktné, nevie si celkom uvedomiť, čo to znamená zomrieť. Myšlienka na smrť deťom nieje vlastná. Až neskôr v skúsenostiach straty blízkych osôb je človek konfrontovaný so skutočnosťou smrti. Umierajú ľudia zo susedstva, aj z rodiny… Neskôr človek stratí aj najbližších, rodičov a priateľov, a smrť sa tak stane čímsi veľmi reálnym, čímsi, s čím sa musí vážne rátať. Sú niektorí starí ľudia, ktorí majú oveľa viac priateľov na druhom svete než na tomto a smrť očakávajú ako prechod k svojim. Či sme mladí, alebo starší, mal by náš pohľad na smrť byť pohľadom živej viery a radostnej nádeje. Smerujeme domov…