V liste Korinťanom, z ktorého v dnešnú piatu nedeľu obdobia cez rok tiež čítame, sv. Pavol apoštol poznáva svoju hriešnosť. Teda fakt, že pre zlobu v srdci prenasledoval rodiacu sa Cirkev, spoločenstvo ľudí prijímajúcich Božiu lásku. Milosť lásky v ňom však nebola márna a vieru, proti ktorej bojoval, začal neskôr hlásať (por. 1 Kor 15,10-12). Zbadal, že v ňom viera prebudila lásku a s ňou aj túžbu lásku ohlasovať, aby ju objavili ďalší, tak ako ju objavil on. Nevadí, že o tejto láske predtým pochyboval.
Prielom Božej lásky do ľudskej hriešnosti završuje evanjelium podľa Lukáša príbehom povolania apoštola Petra. Neskôr prvý v zbore dvanástich apoštolov sa prestáva usilovať byť iba šikovným rybárom, lebo v ňom Ježiš zobudí nový rozmer, ako byť dobrým. Ježiš ho prosí o pomoc, ale na zázračnom rybolove ukáže, že sám mu chce niečo ponúknuť. Dáva mu pozvanie, kým ešte Peter žije v nedôvere v seba samého. Strach mu bránil dôverovať Ježišovi, no bral by pre svoj život niečo lepšie než to, čo poznal doteraz:
Keď raz Ježiš stál pri Genezaretskom jazere, tlačil sa naň zástup, lebo chcel počuť Božie slovo.
Tu zbadal pri brehu dve lode. Rybári z nich vystúpili a prali si siete. Nastúpil na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi, a poprosil ho, aby trocha odrazil od brehu. Potom si sadol a z loďky učil zástupy.
Keď prestal hovoriť, povedal Šimonovi: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“
Šimon mu odpovedal: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustím siete.“
Len čo to urobili, chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali. Preto dali znamenie spoločníkom, čo boli na druhej lodi, aby im prišli pomôcť. Oni prišli a obidve loďky naplnili tak, že sa potápali.
Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých, čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili. Takisto aj Zebedejových synov Jakuba a Jána, ktorí boli Šimonovými spoločníkmi.
Tu Ježiš povedal Šimonovi: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“
A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním.
(Lk 5,1-11)
V každom človeku sa ukrýva prameň lásky, ktorý môže vytrysknúť vždy, keď ho niekto hľadá. Vždy, keď ho niekto zobúdza a pomôže mu dostať sa na svetlo cez nánosy, ktoré ho pochovali. Odhalenie býva také silné, že môže radikálne zmeniť ľudský život a jeho nasmerovanie.
Dobrotu som videl prebúdzať sa aj v deckách z domova, kam sme s mojimi bratmi chodievali. Jedným z pravidelných dôvodov návštevy bol Mikulášsky program, do ktorého sme rôznymi spôsobmi skúšali zapojiť aj decká. Obľúbeným pokračovaním pre viaceré z nich bola možnosť obliecť sa ako anjel. Mať na sebe krídla a svätožiaru okolo hlavy.
Tieto deti chcú vnímať, že patria do dobrého – svätého priestoru. Chcú uveriť, že ich život je dobrý a určený pre lásku, hoci ich už aj veľmi sklamal. Otázka o hodnote vlastného života sa v nich môže miešať s pocitom viny, či sklamania z iných osôb a zo seba samého. Ale keď príde oslobodzujúca sila lásky, chcú opustiť svoju neschopnosť milovať. Možno majú v očiach a v gestách varovanie: „Neodchádzaš? Lebo ja som zlá osoba…“ A potrebujú počuť úprimné povzbudenie: „Neboj sa…“
Ak si pri Petrovom príbehu spomenieš na tých ľudí, čo ti pomohli prekonať tvoje strachy a dôverovať dobrote lásky, možno si tiež uvedomíš, že okolo teba chodia ľudia, ktorým môžeš ty pomôcť odstrániť nánosy obáv dusiacich prameň oživujúcej vody lásky. Neboj sa, aj s tvojou pomocou sa tieto pramene nanovo odkrývajú, aj keď si len „hriešny človek“. Práve takého svätý Pán sveta potrebuje a pozýva do spolupráce. Aj vtedy, aj dnes…