DUCHOVNÉ SLOVO: Na slávnosť svätých Cyrila a Metoda

Markoš
Naša ľudská oslava Foto: archív

Málokto z tých, čo počúvajú tep života na Slovensku by nevedel, čoho 1150. výročie sa chystáme budúci rok o takomto čase oslavovať. Ale aj to malo svoju predohru, svoju prípravu – už v roku 862. Vtedy, ako v nedávnom pastierskom liste pripomenuli naši biskupi, sa stala udalosť, ktorá dala nový smer dejinám našich predkov. Veľkomoravské knieža Rastislav poslal posolstvo byzantskému cisárovi Michalovi III. A prosil ho: „Tak pošli nám, vládca, biskupa a učiteľa takého, ktorý by nám v našom jazyku pravú kresťanskú vieru vysvetlil, aby sa aj iné krajiny, to vidiac, pripodobnili nám“ (Život Konštantína XIV. kapitola).

Môže to znamenať aj to, že napriek rozličným mužom, ktorí sa v tej dobe nachádzali na území našich predkov, takýto biskupi a učitelia absentovali. Bolo ich treba pozvať zvonku. O to viac aj dnes môžeme premýšľať o prvej vete, ktorá sa z knihy Sirachovcovej číta na dnešnú slávnosť v týchto súvislostiach. Najprv teda tá veta: „Chváliť nám treba slávnych mužov, našich otcov, ako nasledovali po sebe.“ A teraz tie súvislosti: Aby sme mali koho chváliť, potrebujeme tých slávnych mužov mať. A na to sú 2 možnosti: buď ich budeme stále pozývať zvonku alebo budú môcť vyrásť v našom domácom prostredí. Pozývať slávnych mužov a ženy zvonku určite treba, učí nás to pokore aj novej múdrosti života. Nikto nie je sebestačný v múdrosti. Ale ja dnes premýšľam skôr o tej druhej možnosti: ako prostredie v ktorom žijem, vytváram, spoločnosť aj Cirkev budujeme podmienky na ľudský rast mužov a žien, ktorých raz história nazve slávnymi.

Nepoznám a ani myslím neexistuje nejaký univerzálny recept na „produkovanie“ slávnych ľudí. Odmyslime praktiky šoubiznisu, športových siení slávy či politických diplomacií. Čo iné užitočné by sme vedeli ponúknuť?

Niečo ma naučili tieto príšerné horúčavy, ktoré práve prežívame. U nás na kostole máme okná, ktoré sa dajú otvárať. V noci, keď je ako tak chladnejšie, necháme okná otvorené, aby sa vetralo. Ráno, keď začne slnko páliť, okná zatvoríme, aby nás chránili pred horúčavou. Každý človek je ako okno, či už na budove spoločnosti, alebo na budove Cirkvi. A môže mať okrem iného aj tieto 2 rozmery života: cez človeka, cez neho môže prichádzať do budovy svetlo, odrážať sa svet, ktorý je mimo, okolo, či ten viditeľný alebo neviditeľný. Ale tiež každý človek môže byť zdrojom čerstvého vzduchu do budovy spoločnosti či Cirkvi. V prvom rozmere svetla, či sveta ktorý je povedľa, je dôležitá priezračnosť okna, teda človeka. Dnes by sme to nazvali transparentnosť. Pri druhom rozmere čerstvého vzduchu je dôležitá otvorenosť či zatvorenosť v príhodnom čase. Nie naopak. Okná otvárame my ľudia za pomoci techniky. Kto má v rukách našu schopnosť byť otvoreným či zatvoreným v tom správnom okamihu? Ja verím, že je to Boh. On nás pozná. On pozná prostredie, do ktorého sme zasadení. On pozná počasie vonku, mimo budovy; aj dýchateľnosť vo vnútri. Myslím, že cez svojho Syna Ježiša nám zjavil, že na otváranie a zatváranie človeka chce používať svojho Ducha, ktorého nazývame Boží duch, alebo ináč Duch Svätý. Pre mňa slávnym mužom či ženou sa stáva ten, ktorý do sveta prináša pohľady na veci okolo nás v novom uhle, bez nejakého skleníkového efektu. A predsa s estetickým rozmerom krásy a jednoty. A tiež ten, kto šíri okolo seba čerstvý vzduch. Okolo koho je dýchateľné ovzdušie pravdy a dobra. Určite sa môžeme pýtať, či máme takýchto ľudí v našej spoločnosti aj v Cirkvi. Ale ešte možno dôležitejšou otázkou je to, či sa takýmito ľuďmi chceme stať my sami! Či veríme, že v spolupráci s Tým, ktorý o sebe povedal: „Ja som Svetlo“; (a tiež osviežujúci dych Života) sa to môže „prihodiť“ aj nám.

Môžeme sa spolu modliť na záver: Pane, Ty si povolal mnohých z nás, aby sme sa stali slávnymi mužmi a ženami pre túto dobu, pre túto spoločnosť, pre Cirkev. Pozval si nás prinášať vo svetle nevyspytateľné bohatstvo obrazov Tvojho sveta. Veď si nám ho daroval. Povolal si nás šíriť a zachovávať čerstvý vzduch v tak často a nečakane prichádzajúcej dusnote a páľave okolo nás. Dvíhaj nás, keď padáme, povzbudzuj keď nevládzeme. Daj, aby sme to nikdy nevzdali. Nech je to náš vklad do prípravy osláv, ktoré sa vo veľkom chystajú. O to Ťa prosím. Amen.

Dominik Markoš, farár v Sklabinej

Ďalšie k téme

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Viac k osobe Cyril a MetodDominik Markoš