Drahí moji, prežívame ľudovo povedané dušičkový čas. Niekoľko dní v roku, ktoré sú naplnené zvláštnym pokojom. Jednak preto, lebo navštevujeme cintoríny a spomíname na svojich drahých blízkych a to je vždy preniknuté nostalgiou a takým zvláštnym akoby „posmrtným“ pokojom. Na druhej strane tieto dni, či chceme alebo nechceme, sú vážnym časom, kedy sme postavení pred realitu smrti. Či už vedome alebo podvedome uvedomujeme si skutočnosť smrti v našom živote. Mimochodom, otázka smrti a utrpenia bola centrom každého náboženstva. Čo však o tom hovorí Biblia?
V starozákonnom čítaní z Knihy Múdrosti bohoslužby slova druhej svätej omše zo Spomienky na všetkých verných zosnulých čítame:
„Duše spravodlivých sú v Božích rukách, muka smrti sa ich nedotkne. Nemúdri sa nazdávali, že sú mŕtvi; za nešťastie pokladali ich smrť a ich odchod od nás za záhubu. Ale oni sú v pokoji. A hoci v očiach ľudí pretrpeli muky, ich nádej je plná nesmrteľnosti.
Po krátkom utrpení prijmú veľké dobrodenie, lebo ich Boh skúšal a zistil, že sú ho hodní.
Vyskúšal ich ako zlato v peci a prijal ich ako celopalnú žertvu. V deň ich súdu zažiaria, prebehnú sťa iskry cez trstinu, súdiť budú ľudstvo, nad národmi budú panovať a Pán bude nad nimi kraľovať naveky.
Tí, čo v neho dúfajú, poznajú pravdu a verní zotrvajú v láske pri ňom, lebo pre svätých je pripravená milosť a zľutovanie a pre jeho vyvolených odmena.“ (Múd 3,1-9).
Z tohto krásneho úryvku chcem upozorniť na dve skutočnosti:
1. „A hoci v očiach ľudí pretrpeli muky, ich nádej je plná nesmrteľnosti.“
Keď rozmýšľame nad touto vetou, prídeme na jeden veľmi dôležitý fakt o smrti. V očiach ľudí, to znamená, pri pohľade zvonku na zomierajúceho človeka, vyzerá smrť inak, ako ju prežíva človek ktorý zomiera. Mohli by sme povedať, že on má pohľad zvnútra. Je ako keby ponorený do tajomstva smrti. A citát hovorí, že je to pohľad nádeje, ktorá je plná nesmrteľnosti. Samozrejme, je potrebné pripomenúť, že hovoríme o dušiach spravodlivých, ktoré sú v Božích rukách.
2. Ten druhý citát na ktorý vás chcem upozorniť je:
„Tí, čo v neho dúfajú, poznajú pravdu a verní zotrvajú v láske pri ňom, lebo pre svätých je pripravená milosť a zľutovanie a pre jeho vyvolených odmena.“
Spomínajú sa tu štyri kategórie ľudí. Tí ktorí dúfajú, ktorí sú verní, svätí a tí ktorí sú vyvolení. Keď som nad touto vetou rozmýšľal, pochopil som, že sú to vlastne stupne dokonalosti – dôvery v Boha, ktorými musí človek prejsť, aby dosiahol večnú blaženosť v nebi.
Vnútorné prežívanie zomierania sa potom odvíja od stupňa dôvery v Božiu milosť a milosrdenstvo. Sme na tejto zemi okrem iného aj preto, aby sme chodili s Bohom ako Henoch, aby sme rástli v láske a aby sa naša láska k Bohu vyjadrovala v odovzdanosti do jeho vôle, v konaní skutkov ktoré Boh pre nás pripravil a v dôvere v jeho milosrdenstvo. Čím človek viac dozreje v týchto otázkach počas svojho pozemského života, tým ľahšie sa mu zomiera. Čím menšia je jeho dôvera v Božiu lásku a milosrdenstvo, čím viac je človek naviazaný a viac dôveruje pozemským veciam než Božej milosti, tým ťažšie sa mu zomiera. Chvíľa jeho smrti obsahuje v sebe zároveň aj dozretie do takej dôvery, že človek nájde odvahu hodiť sa do veľkého Božieho milosrdného náručia a veriť, že Božie milosrdenstvo je väčšie ako všetky naše hriechy, chyby a životné nedokonalosti.
Keď skombinujeme pravdy týchto dvoch citátov Biblie, vyjde nám z toho zaujímavý uzáver. Chvíľa zomierania, je zároveň aj chvíľou dozrievania v dôvere v Boha. To najťažšie utrpenie vo chvíli smrti nemusí byť telesná bolesť, ktorú vidíme keď sme ako „diváci“ pri smrteľnom lôžku. Oveľa ťažším môže byť duchovné utrpenie, ktoré je neviditeľné nášmu telesnému zraku. To je strach človeka, ktorý vie, že musí opustiť všetko pozemské, ale nemá dosť dôvery vrhnúť sa do Božieho milosrdenstva. Neexistuje cesta späť. Nedá sa telesne nezomrieť a pri pohľade na svoju minulosť, na svoj končiaci pozemský život, má človek pred sebou iba dve možnosti: buď bolestne dozrieť k tomu, čo v živote zanedbal – k viere, že Ježiš zaplatil za všetky jeho hriechy a teraz na neho čaká plný lásky a odpustenia, alebo to všetko odmietnuť a skončiť ako zatratený. Buď v duchovnej bolesti, ktorá vyplýva z výčitiek, nutnosti prijať realitu, z ľudskej bezmocnosti, zo strachu z Božieho súdu a nedostatku dôvery v Božie odpustenie, človek predsa prejde od dúfajúceho, cez verného, ktorý zotrvá v Božej láske napriek nedokonalosti svojho končiaceho sa pozemského života, až k svätosti, ktorá je nám darovaná Božou milosťou, keď prijmeme jeho zľutovanie a v ktorej Boh potvrdí naše vyvolenie a daruje nám odmenu, ktorú pre nás pripravil – večnú slávu. Tá druhá možnosť je zúfalstvo, to znamená, že neuverím pri pohľade na môj život, že mi Boh odpustí moje hriechy, alebo vo svojej pýche jeho milosrdenstvo a Ježišovu obeť na kríži, ktorú priniesol aj za mňa, odmietnem. Potom už niet milosrdenstva, lásky, pokoja, ale iba zatratenie, zúfalstvo a hnev. To je peklo.
Skutočnosť, nad ktorou sme teraz meditovali a na základe Božieho slova sme si ju chceli trochu priblížiť nie je nič iné, iba to, čo Katolícka Cirkev nazýva Očistcom. Je to čas a stav, kedy sa človek oslobodzuje od všetkého, čo ho ešte pripútava k pozemskému životu, kedy ešte prežíva bolesť, keď pravdivo vidí svoj hriešny a nedokonalý život a kedy musí dozrieť, to znamená zmeniť čosi v sebe, pretože mimo seba už nič zmeniť nemôže a nevládze. Vrcholom je presvedčenie, že sa oplatí hodiť do milujúcej Božej náruče.
Je trochu problém kde umiestniť očistec. Smrť je vlastne zároveň aj vystúpením z času. Kde nie je čas, nemôže byť ani zmena. Po smrti sa teda už nič meniť nemôže a tak tento stav očisťovania a dozrievania nemôže byť po smrti.
Páčilo sa mi vysvetlenie nebohého kardinála Špidlíka, ktorý pri jednej svojej prednáške hovoril o očistci ako o prežívaní psychologického času svojej smrti. Keď prežívame príjemné veci, zdá sa nám, že čas veľmi rýchlo ubehne. Keď sme v ťažkých a bolestných situáciách, prežívame to, ako keby sa čas doslova vliekol. Pritom čas plynie vždy rovnako. Len naše psychologické prežívanie môže byť rôzne. Kardinál Špidlík hovorí, že moment smrti, ktorý sa nám, ktorí stojíme okolo zomierajúceho, javí ako krátka chvíľa, môže zomierajúcemu pripadať ako veľmi dlhý čas. Môže mu to pripadať ako roky bolesti a utrpenia.
Drahí moji, Boh pre nás pripravil úžasnú večnosť. To, či bude naša smrť – náš prechod z toho života pred Božiu tvár radostný a plný očakávania, alebo dlhý a bolestný, či dokonca to bude zatratenie, to všetko záleží od toho, ako žijeme už v tomto pozemskom živote. Keď je Ježiš Kristus už v tomto živote pre nás všetkým a náš život mu patrí, budeme sa tešiť na smrť, pretože bude pre nás prechodom do náručia Milovaného. A Boh chce, aby smrť bola pre nás práve taká. Plná očakávania, dôvery, lásky a nádeje.
Nech vás, drahí moji, Pán Boh žehná, aby ste ho milovali už tu na zemi a žili tento pozemský život tak, aby ste sa nemuseli báť chvíle smrti.
Jozef Fričovský, dekan v Brezne