Svedčiť o skutku alebo osobe je úloha významná a zodpovedná. Svedectvo od zodpovedných sa požaduje napríklad aj pri vysviacke diakona či kňaza alebo biskupa. Ale aj v rôznych zamestnaniach sa požaduje výpis či odpis z registra trestov, aby sa dosvedčilo, či je uchádzač o zamestnanie alebo funkciu bezúhonný.
Svedectvo o sebe samom vydáva aj každý z nás svojím štýlom života a postojom k hodnotám. Napríklad ak je človek bezdomovcom, zvyčajne to na ňom vidno. Na svojich potulkách nielen po arabských krajinách som zase obdivoval, ako dokážu moslimovia vydávať svedectvo o svojom postoji k viere, Bohu a náboženstvu. Dovolím si povedať, že nám kresťanom to chýba. Niekedy až príliš.
Dnes sme v krátkom evanjeliu počuli známy príbeh o stretnutí Panny Márie a Alžbety, Zachariášovej ženy (Lk 1,39-45):
V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“
Mám len dve otázky:
Počuli ste už niekedy kresťanov – a zvlášť katolíkov – v neformálnom rozhovore hovoriť o Bohu a jeho pôsobení v ich živote? Už ste niekedy rozprávali niekomu s radosťou o tom, čo Boh vykonal vo vašom živote?