Kam zmizla Agatha Christie?!

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať Diskusia
Talent na vrazdenie.jpg
www.bux.sk

BRATISLAVA 18. júla 2017 (WBN/PR)

Agatha Christie.
Kráľovná anglickej detektívky, ktorá stvorila Hercula Poirota, či slečnu Marplovú.
Vedeli ste, že v roku 1926 zmizla? Jednoducho sa stratila.
Bola to jedna z najväčších záhad moderných čias.
Jej manžel sa dopustil nevery, 3. decembra po hádke zmizla a po desiatich dňoch ju našli v istom hoteli v Harrogate. Čo sa však dialo počas tých desiatich dní?

Novinár Andrew Wilson sa chopil týchto faktov skutočne vynaliezavo. Vo svojom románe Talent na vraždenie z nich vytvoril mimoriadne strhujúci a presvedčivý príbeh.

„Na vašom mieste by som nekričal, pokiaľ nechcete, aby sa celý svet dozvedel o vašom manželovi a jeho milenke.“
Agatha Christie, ktorá sa vyberie do Londýna za svojím literárnym agentom, nastupuje na vlak a utrápená premýšľa o tom, že jej manžel má milostný pomer. Vtom sa jej ktosi zľahka zozadu dotkne, stratí rovnováhu, no vzápätí ju niekto potiahne k sebe a zachráni pred prichádzajúcim vlakom…
Tak sa začína hrôzostrašný reťazec udalostí. Jej záchranca však nie je nijaký strážny anjel, ale mimoriadne rafinovaný a manipulatívny vydierač.
„Vy, pani Christie, spáchate vraždu. No ešte predtým zmiznete.“
Lenže písať o vražde a spáchať ju sú dve úplne odlišné veci. Agatha musí využiť všetky svoje schopnosti a dôvtip, aby skrížila plány protivníkovi, odhodlanému využiť jej génia na vraždenie vo vlastný prospech.

„Nápad napísať knihu Talent na vraždenie som dostal vo vlaku – nie síce takom slávnom ako Orient Express, ale v obyčajnom vlaku železničnej spoločnosti Great Western Railway z Londýna do Devonu, kde sa Agatha Christie v roku 1890 narodila,“ vysvetľuje autor Andrew Wilson. Písal najmä pre Gardian, Daily Mail, Mail on Sauday, Daily Telegraph a Observer. Potom presedlal na beletriu a napísal niekoľko veľmi úspešných kníh.

Prečítajte si krátky úryvok z knihy Talent na vraždenie:
Prvá kapitola

Vždy keď som otočila hlavu, zazdalo sa mi, že ju vidím, ženu, ktorú ľudia považovali za očarujúcu, ba dokonca krásnu. Také slová by som nikdy nepoužila.
Pravdaže, keď som sa znovu pozrela v obchode ponad pult s rukavičkami alebo parfumami, nikdy to nebola ona, len ďalšia čiernovlasá žena, ktorá sa usilovala vyzerať čo najlepšie. No každý takýto pohľad zanechal na mojom srdci jazvu. Povedala som si, že na ňu prestanem myslieť, jednoducho sa budem tváriť, že sa nič nestalo, no potom som zbadala ďalšiu bledú brunetku a znovu som ma pichlo pri srdci, znovu mi zovrelo žalúdok.
Keď som sa zaľúbila do Archieho, prirovnávala som ten pocit k bielej holubici usilujúcej sa vyslobodiť z mojej hrude. Teraz, keď sa Archie otáčal za týmto tvorom, predstavovala som si, že tú holubicu škrtí náhrdelník z ostnatého drôtu a pomaly sa vo mne rozkladá.
Vzdialené tóny kolied, ktoré vyhrávala dychová kapela, mi na chvíľu zlepšili náladu. Vždy som zbožňovala Vianoce a bola som rozhodnutá, že tento rok budú už kvôli Rosalind prinajmenšom také šťastné a veselé ako zvyčajne.
Pristúpila som k pultu s bábikami, z ktorého na mňa neprítomne civeli porcelánovo biele tváre s modrými očami. Vzala som bábiku so slamenožltými vlasmi a pohladkala som ju po hladkom bledom líci. Zvláštne, že som dcéru pomenovala po svojej bábike z detstva, po hračke, ktorú som obdivovala, no len málokedy som sa s ňou hrala. Už vtedy som si radšej vymýšľala vlastné príbehy. Rosalind po mne fantáziu nezdedila, a to bolo možno dobre, lebo hoci bujná predstavivosť mala svoje svetlé stránky, neraz som sa cítila ako vyžmýkaný a odhodený citrón.
Keď som položila bábiku späť na pult a chcela som vziať jej čiernovlasé dvojča s očami ako velikánske černice, pocítila som na zátylku akési brnenie. Chĺpky na šiji sa mi zježili a celú ma striaslo. Obrátila som sa, lebo som bola presvedčená, že ma ktosi pozoruje, no stretla som sa len s láskavým pohľadom starších dám v elegantných tvídových kostýmoch. Utešovala som sa predstavou, že obchody na Victoria Street sú pokojným miestom, kde sa nemôže stať nič hrozné.
Chodievala som sem odmalička, keď ma babka brávala kupovať kilometre stúh a vrecia gombíkov. Po nákupe mi vždy kúpila fantastickú jahodovú zmrzlinu. No teraz tu čosi nesedelo. Pocit hrôzy bol priam fyzický. Ústa som mala vyschnuté, hrdlo zovreté. Dych sa mi zrýchlil. Uvoľnila som si golier na blúzke, no nič nepomáhalo. Stále som mala pocit, akoby ma ktosi sledoval a chcel mi ublížiť.
Keď som bola malá, mávala som zlé sny, v ktorých sa mi zjavovala postavička Zabijaka. Mame a sestre Madge som vravela, že vyzerá ako francúzsky vojak s mušketou. Strach však vo mne nevyvolávala tá zbraň, ale niečo iné, čo ma znepokojovalo, niečo v jeho povahe. Bol stelesnením zla, sily, ktorá, ako som už vtedy vedela, je až príliš skutočná. Niekedy som v sne sedela za jedálenských stolom v Ashfielde, v rodinnom dome v Torquay, a dívala som sa, či sa jeho duch nevkradol do tela moje milovanej mamy či Madge. Teraz som priam cítila na šiji Zabijakov horúci kyslý dych.
Vrátila som bábiku na policu, vzala som si svoje veci a pomaly ako mačka cítiaca nebezpečenstvo som vyšla na Victoria Street. S úľavou som pocítila, ako ma do tváre udrel chladný decembrový vzduch. Silou vôle som sa prestala nervózne rozhliadať okolo seba. Triasli sa mi ruky, v ústach som stále mala sucho.
Pocit nebezpečenstva, čo sa ma zmocnil v obchode a na ulici, som si určite nevyfantazírovala. No keď som si spomenula na incident so šekom, cítila som, ako mi do líc stúpa červeň. Bola som vtedy v Ashfielde, upratovala som dom po maminej smrti. Desať, jedenásť hodín denne som sa vŕtala v škatuliach s rodinnými predmetmi, oblečením prežratým moľami, hŕbami babkiných šiat a záľahou spomienok, ktoré ma ustavične ťahali do minulosti, a to mi asi udrelo na mozog. Požiadali ma, aby som podpísala šek, a ja som ho nepodpísala svojím menom, ale menom Blanche Amoryovej, postavy z jedného románu Anthonyho Trollopa. Čo to do mňa vošlo? Dialo sa teraz so mnou niečo podobné? Strácala som kontakt s realitou? Bol to hrozný pocit.
Párkrát som sa zhlboka nadýchla, no hruď som mala stále ako zošnurovanú. Nedokázala som sa zbaviť pocitu, že každú chvíľu sa stane čosi strašné. Najradšej by som utiekla do bezpečia a pohodlia svojho klubu Forum v Hyde Park Corner, no nechcela som, aby tam za mnou šiel Zabijak. Zámerne pomalým krokom som zamierila k stanici metra. Keď som sa priblížila ku vchodu, ľudí začalo pribúdať. Hoci som mala pocit, že sa mi každú chvíľu podlomia kolená, strach ma hnal ďalej. Našťastie stanica bola plná ľudí, stratila som sa v dave. Pretískala som sa dopredu a dívala sa okolo seba. Kúpila som si lístok a zišla som do temných útrob Londýna. Bola som si istá, že ak ma aj niekto sledoval, zbavila som sa ho. Dýchala som vzduch plný sadzí a na chvíľu som sa cítila šťastná a v bezpečí.
Niektorým mojim sunningdalským priateľom vždy pripadalo trochu čudné, že rada cestujem metrom, pre mňa to však bol bohatý zdroj materiálu: všetky tie zaujímavé tváre, zvláštne postavy, nehovoriac o takmer nekonečných možnostiach zápletky. Výborným príkladom bol Muž v hnedom obleku. Bol to síce trochu hlúpy príbeh, no ako sa ukázalo, čitatelia si ho obľúbili, a to nepochybne vďaka dramatickému úvodu odohrávajúcemu sa v Hyde Park Corner.
Pri písaní som sa dobre zabávala a išlo to pomerne rýchlo, nie ako tie bombastické veci, čo som chrlila neskôr. Možno som potrebovala dovolenku. Dúfala som, že ten krátky odpočinok v Beverley mi pomôže – že nám pomôže. Určite som nebola zástancom teórie, podľa ktorej je hnacou silou tvorivosti nešťastie. Vlaňajší rok bol najmizernejší v mojom živote, hľa, čo som vyprodukovala: tú frankensteinovskú obludu s názvom Veľká štvorka, ktorú som pozliepala z niekoľkých poviedok, a pár bezduchých scén do knihy Záhada Modrého vlaku.
Závan horúceho vzduchu signalizoval príchod vlaku. Pridržala som si klobúk a podišla som k okraju nástupišťa, aby som mohla rýchlo nastúpiť a nájsť si miesto na sedenie. Ešte krok a mohla som stratiť rovnováhu a spadnúť na koľajnice. Všetko, všetka tá bolesť, ktorou som trpela počas roka, by sa skončilo. Archie by sa mohol oženiť, vyhli by sme sa hanbe, ktorá sprevádza každý rozvod, a Rosalind by sa naučila mať rada novú matku. Čo mi to povedala? „Viem, že ocko ma ľúbi a bol by rád so mnou. To len teba neznáša.“ Také niečo môže povedať iba nevinné dieťa. No hoci to bol presný obraz nášho manželstva, táto veta mi pripadala ako ďalšia dýka do chrbta.
Keď sa vlak vynoril z tmy a rútil sa k nám, urobila som krok dozadu. V ušiach mi hučal rachot motora a na chvíľu ma ohlušil. Až potom som pocítila na zátylku jemný dotyk. Zvrtla som sa, no tlak na chrbte zosilnel. Cítila som, že ma ktosi tlačí, strká smerom ku koľajniciam. Chcela som skríknuť, no hrdlo som mala ako vo zveráku.
Vystrela som ruky v zúfalej snahe niečoho, čohokoľvek sa chytiť, no pocítila som len horúci vzduch. Líca ma pálili od horúčavy, ktorá akoby mi vysávala tekutinu z očí. Naklonila som sa dopredu a vyvaľovala oči ako tá bábika, čo som si prezrela v obchode, no vtom ma čosi stiahlo naspäť s takou silou, až som vykríkla. Nato všetko obostrela hmla a v mdlobách som padla na nástupište.
Uvedomila som si, že mi ktosi dýcha do ucha. Sprvu som si myslela, že ležím v posteli a Rosalind sedí pri mne. Potom mi však udrel do nosa nepríjemne kyslý pach železa, ktorý ma prinútil otvoriť oči. Ocitla som sa vo svete útržkov a tvárí bez tiel.
„Som lekár, ustúpte, ustúpte, prosím!“ vravel akýsi hlas.
Chcela som čosi povedať, no nemohla som. Na tvári som znovu pocítila odporný prúd vzduchu. Ktosi mi chytil do rúk hlavu. Bol to mäkký jemný dotyk, no namiesto toho, aby som sa uvoľnila, bola som celá našponovaná. Chcela som si sadnúť, dlhé prsty s hodvábnym dotykom mi to však nedovolili.
„Len chvíľu ležte. Takmer ste mali vážnu nehodu. Zrejme ste omdleli práve vo chvíli, keď sa blížil vlak.“
„Nie, cítila som, ako ma niekto…“
„Áno, niekto vás stiahol naspäť. To som bol ja. Som lekár.“
Hoci by ma tie slová mali utešiť, ktovie prečo ma striaslo.
„Ďakujem vám, ste veľmi láskavý. Ale už mi je lepšie. Rada by som pokračovala v ceste, ak dovolíte.“
Ľudia, ktorí sa okolo mňa zhŕkli, sa začali rozchádzať, lebo sa im videlo, že situácia je vyriešená: akási pani omdlela a len vďaka hrdinskému lekárovi nespadla na koľajnice.
„Najlepšie urobíte, ak sa párkrát zhlboka nadýchnete,“ povedal a sklonil sa ku mne. Pach kovového dychu ma prinútil vytiahnuť vreckovku a priložiť si ju k nosu.
„A teraz ma pozorne počúvajte,“ pokračoval šeptom. „Chcem vám niečo povedať, čo si podľa mňa veľmi rada vypočujete.“
Keď som si zložila vreckovku z úst, takmer nečujným hlasom dodal: „Na vašom mieste by som nekričal, pokiaľ nechcete, aby sa celý svet dozvedel o vašom manželovi a jeho milenke.“
Nechápala som. Čo vedel o Archiem a tej žene?
„Áno, vedel som, že vás to zaujme. A teraz, ak dovolíte, vám pomôžem vstať a môžeme zájsť niekam na šálku čaju.“
Jeho prsty sa mi ovíjali okolo zápästia ako pavúky.
„Sladký čaj vám určite pomôže,“ povedal hlasnejšie. „Tak pôjdete? To je najlepší liek na šok.“
Nevedela som, čo robiť. Vytrhnúť sa mu a utiecť? Ten chlap mal očividne nejaké informácie, ktoré chcel použiť proti mne, proti nám. Určite to bol dáky malý špinavý vydierač, ktorý chcel zo mňa vytiahnuť peniaze. Nevedel, že ich nemáme veľa. Na prvý pohľad sme si žili ako v bavlnke. Áno, napísala som šesť románov a zbierku poirotovských poviedok, ale veľa som nezarobila, pretože svojmu prvému vydavateľovi Bodleymu Headovi som sa zmluvne zaviazala napísať päť kníh za nízky honorár. Môjmu agentovi sa, vďakabohu, podarilo zbaviť ma tohto záväzku. Okrem toho veľa stojí domácnosť a mala som aj množstvo výdavkov, s ktorými som nerátala.
Mohla som hneď odmietnuť, ale čo ak s tým pôjde do novín? To by bol Archieho koniec. Mala som ho rada aj potom, keď mi všetko povedal, a urobila by som všetko pre to, aby som ho ochránila.
„Poznám jednu peknú kaviarničku hneď za rohom,“ povedal a stisol mi zápästie. „Pomôžem vám vstať?“
„Myslím, že to zvládnem aj sama, ďakujem,“ odvetila som a pozviechala som sa zo zeme. Oprášila som si sukňu, chytro som si upravila klobúk a poriadne som si obzrela muža predo mnou. Prvé, čo som si všimla, bol kontrast medzi jeho krémovo bledou pokožkou a čiernou bradou. Oči mali farbu trnky a mäsité pery farbu krvi. Bol stredne vysoký, dobre oblečený a vyzeral vzdelaný, nijaký typický špinavý vydierač.
Keď sme vyšli z metra a vykročili po Victoria Street, cudzí ľudia nás mohli považovať za manželský pár. No keby sa mi pozornejšie zahľadeli do tváre, určite by v mojich očiach pobadali neistotu a úzkosť.
„Čo chcete?“ spýtala som sa.
„Počkajte, najprv si sadneme a objednáme si čaj,“ odvetil. „Bude to tak oveľa civilizovanejšie.“
Pátrala som pohľadom po policajtovi, no nijakého som nevidela. No možno bude lepšie, ak to vybavím sama.
„Predovšetkým vám musím zablahoželať k úspechu vašej knihy Vražda Rogera Ackroyda,“ pokračoval. „Prvotriedny román. Mimoriadne dielo. Iste vám to povedali už mnohí, ale môžete si ma dopísať na svoj ustavične sa rozrastajúci zoznam obdivovateľov. V tej vašej peknej hlave sídli skutočne bystrý um.“
„Knihy sú zrejme to posledné, o čom chcete so mnou hovoriť,“ prerušila som ho rázne, keď sme vošli do kaviarne a sadli si k stolu trochu bokom od ostatných hostí.
„Ach, to áno. Ale najprv mi dovoľte, aby som sa predstavil. Volám sa Patrick Kurs a som všeobecný lekár z Rickmansworthu. Mám malú klientelu, väčšinou neurotické manželky a manželov, čo priveľa pijú. Myslím, že by ste videla určité paralely medzi mnou a doktorom Jamesom Sheppardom z Rogera Ackroyda. Fascinujúca postava. Viete, pani Christie, myslím, že my dvaja sa v mnohom podobáme.“
„Neviem, ako to myslíte,“ odvetila som, ešte než k nášmu stolu pristúpila dievčina v čierno-bielej rovnošate a spýtala sa, čo si želáme. Doktor Kurs objednal kanvicu čaju pre dvoch.
„Ako hovorím, vaše dielo som dôkladne prečítal, pani Christie, a som presvedčený, že máte prvotriednu zločineckú myseľ. Zdá sa, že viete, ako vrah myslí, dokonca ako cíti. Je to priam neuveriteľné!“
„Ďakujem,“ odvetila som skôr, ako som si uvedomila, že jeho slová by väčšina ľudí nechápala ako kompliment. „Totiž, áno, je to možné, ale čo s tým má spoločné môj manžel? Bola by som radšej, keby ste prešli priamo k veci.“
Keď nám dievčina priniesla čaj, zmĺkli sme, no len čo odišla, doktor Kurs sa pomrvil na stoličke a odkašľal si.
„Tak dobre,“ prisvedčil. „Dozvedel som sa, že váš pán manžel má – ako to povedať? – intímny vzťah s inou ženou. Je to tak, však?“
Iba som prikývla, no priam som cítila, ako mi v očiach horí nenávisť.
„A ak som to pochopil správne, boli by ste rada, keby sa táto skutočnosť a ostatné podrobnosti nedostali do novín.“
„Takže ide o peniaze. Chcete odo mňa peniaze, však?“
Doktor Kurs zažmurkal a vyzeral trochu zmätený. „Nie, vôbec nie,“ odvetil so smiechom. „Myslím, že ste ma podcenili, pani Christie. Ide mi o niečo viac než o obyčajný finančný zisk. Mám pre vás, dalo by sa povedať, určitý plán. Možno vám bude pripadať nezvyčajný, no určite vás zaujme.“
„O čom to hovoríte?“
„Je to plán, ktorý môžete uskutočniť iba vy. Vy, pani Christie, spáchate vraždu. Ale ešte predtým zmiznete.“

Milan Buno, literárny publicista

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať Diskusia
Firmy a inštitúcie Bux.sk