Každý špičkový športovec má vyhradený čas pre slávu, vraví chodecká legenda Jozef Pribilinec

Športovec roka 2017
Športová legenda Jozef Pribilinec počas vyhlásenia výsledkov ankety Klubu športových redaktorov SSN Športovec roka 2017 na Slovensku. Bratislava, 22. december 2017. Foto: SITA/Diana Černáková

BRATISLAVA 23. decembra (WebNoviny.sk) – Športovou legendou podľa Klubu športových redaktorov SSN je od piatka 22. decembra aj bývalý dlhoročný československý reprezentant v chôdzi a prvý slovenský atlét so zlatou olympijskou medailou Jozef Pribilinec.

Keď počas slávnostného večera stál na javisku Slovenského národného divadla, vypredané hľadisko mu aplaudovalo postojačky. Zožal potlesk, aký sa tesne pred jeho príchodom ušiel iba inému zlatému chodcovi Matejovi Tóthovi, ktorý Pribilinca napodobnil triumfom na olympiáde v Riu de Janeiro 2016.

Trofej mu odovzdal Matej Tóth

Bolo symbolické, že trofej zlatému chodcovi zo Soulu 1988 odovzdával práve Matej Tóth, ktorý vždy tvrdil, že Jozef Pribilinec bol jeho veľký vzor. Na čo počas zaslúženého „standing ovation“ myslel 57-ročný rodák z Kremnice a bývalý úspešný atlét Dukly Banská Bystrica?

„Aby som pravdu povedal, ani neviem. Nemal som konkrétnu myšlienku. Skôr som to cítil ako nostalgiu za tým, čo som v živote dokázal. Ale nič konkrétne z mojej kariéry mi vtedy na um neprišlo. Bolo to veľmi silné,“ reagoval Jozef Pribilinec na otázku agentúry SITA.

Víťaz chodeckej dvadsiatky zo Soulu 1988 aj pred aplaudujúcim hľadiskom Slovenského národného divadla pripomenul, že ho veľmi teší, že po jeho úspechoch prišli úspechy Mateja Tótha, ktorý mu odovzdal trofej pre Športovú legendu.

„Každý špičkový športovec, ktorý bol úspešný na majstrovstvách sveta, na olympiáde alebo na majstrovstvách Európy, má vyhradený svoj čas pre slávu. Mal som ho vyhradený aj ja, po mne však prišla nová generácia. A to isté sa stane aj Maťovi Tóthovi. Tiež príde doba, keď sa stane legendou, a chodecké žezlo bude musieť odovzdať ďalej. V tom je v športe spravodlivosť,“ zdôraznil Jozef Pribilinec.

Odovzdal cenu Gabriele Koukalovej

Deň pred vyhlásením za Športovú legendu mal česť v Prahe odovzdať cenu pre najlepšiu českú športovkyňu roka 2017. Českí novinári za víťazku svojej ankety zvolili výbornú biatlonistku Gabrielu Koukalovú, ktorej mama takisto ako Jozef Pribilinec pochádza tiež z Kremnice.

„To je srdcová záležitosť. Gabu Koukalovú už dlhšie pozorne sledujem, lebo tým, že sme istým spôsobom pokrvní Kremničania, tak jej aj držím palce, zaujímam sa o jej výsledky. Jej mama Gabika (Sekajová, pozn.) bola v istom období môj vzor. Bola výborná bežkyňa na lyžiach, československá reprezentantka. Pamätám sa na jej bronzovú medailu v štafete z MS 1974 vo Falune a na striebro z olympiády 1984 v Sarajeve. Tiež som pozorne sledoval jej výsledky. Teraz je to dobrá kamarátka. Taká srdcovka,“ priblížil dvojnásobný najlepší športovec Československa (1986, 1988) okolnosti, ktoré ho spájajú so Športovkyňou roka 2017 v ČR.

„Teraz sa konečne venujem svojim deťom tak, ako som sa nemohol venovať svojim prvým. Tie som ukrátil o otca. Najmä pokiaľ ide o starostlivosť, výchovu, ich program, koníčky a tak. Teraz si to konečne vychutnávam naplno,“ reagoval Pribilinec na otázku, čomu sa venuje v súčasnosti. Prezradil tiež, prečo sa na „staré kolená“ vrátil k obľúbenej chôdzi.

Chôdza je dobrý liek na problémy

„Štyrikrát počas týždňa absolvujem približne sedemnásť – osemnásť kilometrov. Našiel som si okruh v okolí Nitry, pri letisku, kde mám pokoj, kde ma nikto neotravuje. Akurát, že trochu tam fúka vietor, ale na to som si zvykol. Teraz som mal síce krátku prestávku, ale vrátim sa ku chôdzi. Potrebujem sa hýbať, lebo som zistil, že chôdza je dobrým liekom aj na moje niektoré zdravotné problémy. Darmo, roky pribúdajú, sem – tam sa nejaké zdravotné starosti ohlásia,“ opísal Jozef Pribilinec svoj návrat k pravidelnému športovaniu.

A to, že svoj šport sleduje aj na športovom dôchodku, dokázal v debate o novinkách zo sveta chôdze. Takto si vysvetľuje nedávne snahy niektorých funkcionárov vyradiť chodecký maratón na 50 km z programu budúcich olympiád.

„Šport je fenomén, ktorý ma lobistov z rôznych strán. Na rôzne disciplíny. Keď chceli niečo nové dostať do programu OH, vždy sa to udialo na úkor nejakej inej disciplíny. Vždy to tak bolo. Šport už neberiem ako úplne čistý fenomén. Už je to vo veľkej miere veľký biznis. Stačí sa pozrieť po obchodoch, všímať si značky športového oblečenia, čítať správy o kupovaní hráčov a podobne. Šport už prestal byť takým čistým a nepoškvrneným, ako si ľudia o ňom myslia. Vždy rozhoduje, ktorá disciplína má za sebou lepších a mocnejších lobistov, ktorá disciplína má lepšie diplomaticko-športové zázemie. Kto sa v tomto súboji dokáže presadiť, ten určuje podmienky.“

Vždy húževnatý, ambiciózny a obdivuhodne nepoddajný Pribilinec sa nebránil ani téme, prečo po skončení kariéry nepresedlal na trénerskú dráhu, prečo sa nepokúsil postupne vychovať nového Pribilinca. Veď skúsenosti z chôdze má bohaté, mohol ich rozdávať novým generáciám.

Rád by pracoval s dospelými

„Každá minca má tri strany. Má predsa aj hranu. Na Slovensku je toľko múdrych ľudí, ktorí nepotrebujú skúsenosti, ktoré sú už dávno odskúšané. Každý sa usiluje učiť sa sám. Každú chvíľu ma o konzultáciu prosia chodci zo zahraničia. Z Česka i zo zámoria, Španieli, Taliani… Chcú sa so mnou poradiť. U nás sa to ešte nestalo,“ tvrdí Pribilinec a pokračuje:

„Druhá vec, čo musím priznať, je tá, že by ma nebavilo pracovať s deťmi. Nemám na to trpezlivosť. Nemám to v sebe. Nebol by som dobrý tréner detí. Rád by som pracoval s dospelými. Metodicky mám veľa vecí odskúšaných, viem pomôcť, poradiť. Nikto to doteraz nepotreboval a ja nie som typ človeka, ktorý by sa ponúkal. Nechcem sa nikde tlačiť nasilu. Keď niekto chce, vie o tom, že chôdzi rozumiem, že som ju robil na vysokej úrovni dlhé roky.“

Jozef Pribilinec však vysvetlil aj svoju pripomienku o hrane každej mince: „Tretí dôvod, prečo sa trénersky neangažujem, je to, že nechcem robiť chyby, ktoré som robil ako rodič, ako otec. To sa už nedá napraviť. Keď som bol mladý, mal som rodinu, deti. Teraz si uvedomujem, že som ich prakticky obral o otca. Veď 250 dní v roku som bol na cestách, v zahraničí, na sústredeniach. Trinásť rokov to celé trvalo. Ale nesťažujem sa. Iba konštatujem. Za ten čas moje deti mali otca. Ale iba na diaľku. Ako ikonu. Fotky doma, televízne šoty, správy o úspechoch. Slávneho človeka, ale nie skutočného otca. U nás neexistovalo: poďme na výlety, poďme do zoologickej záhrady, poďme sa hrať. Ja som bol preč. Na pretekoch, na tréningu, na sústredení. A to teraz už nechcem zopakovať. Starší syn má jedenásť rokov, mladší bude mať v januári osem rokov. Usilujem sa vyvarovať tomu, čomu sa dá. Vyslovene si to užívam, keď môžeme ísť niekde ako rodina. Ako normálne fungujúca rodina. Už je to niečo iné. Pri ich výchove nechcem zopakovať chyby, ktoré som urobil ako vrcholový športovec pri deťoch z prvého manželstva. Preto ma každodenná trénerská robota neláka. Opäť by som bol preč z domu. A to už nechcem. Veľmi dobre viem, čo je to byť trinásť rokov na cestách, vo svete, mimo rodiny.“

Ďalšie k téme

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Viac k osobe Matej Tóth