Slovenská pravica trpí politickým ochorením, na ktoré už dlhé roky nemá liek. Takmer vždy, keď bola pri moci, ničili ju konflikty, ktoré viedli ku kolapsu vlády.
V nedeľu 21. marca je rok od vymenovania kabinetu pod vedením Igora Matoviča (OĽaNO). Dožíva sa ho v katastrofálnej situácii. Ani 95 poslancov podporujúcich na počiatku jeho vládu na pohodlné vládnutie nestačí.
Bývalý dlhoročný politik a niekdajší šéf Slovenskej národnej rady František Mikloško, podobne ako politológ Juraj Marušiak z Ústavu politických vied SAV, hovorí o kľúčovej úlohe predsedu vlády. Práve ten je okrem iného podstatný pri tom, či vláda dokáže prežiť vážne konflikty.
Sulíkovci zostanú vo vláde, ale musí byť splnená ich požiadavka
Dzurindu chcel zosadiť koaličný partner
Na konci 90-tych rokov a začiatkom nového storočia viedol premiér Mikuláš Dzurinda dve vlády. Prvá bola pravoľavá za účasti Strany demokratickej ľavice (SDĽ).
Najsilnejší subjekt vládneho zoskupenia Slovenská demokratická koalícia obsahovala päť straníckych platforiem, jednou z nich jedna bola sociálnodemokratická. Okrem toho bola vo vláde SMK, ktorú tvorili tri maďarské subjekty plus strana SOP Rudolfa Schustera.
Budaj nemá záujem o premiérsku stoličku a pád súčasnej vlády by považoval za premárnenú šancu
Celkovo teda išlo o konglomerát desiatich strán. Napriek vážnym sporom vydržala celé volebné obdobie. Dzurinda dokonca prežil aj hlasovanie parlamentu o svojom odvolaní. Proti nemu hlasoval predseda koaličnej strany SDĽ Jozef Migaš.
Vtedajšia koalícia mala na začiatku k dispozícii ústavnú väčšinu 93 hlasov. Ako jeden z prvých vtedy z tejto koalície odišiel súčasný šéf Smeru Robert Fico.
Premiér hľadal podporu medzi nezávislými
Druhá Dzurindova vláda, ktorá nastúpila v roku 2002, bola čisto pravicová. Skončila predčasne, ale len o tri mesiace. Z koalície vtedy odišlo KDH po konflikte s Dzurindom pre neprijatie vatikánskej zmluvy o výhrade vo svedomí.
Vláda prežila ostrý konflikt v súvislosti s interrupciami. Rozkol nastal v poslaneckom klube najsilnejšej vládnej strany SDKÚ, rozpadol sa klub strany ANO Pavla Ruska. Dzurinda hľadal podporu medzi nezávislými poslancami. Vznikli podozrenia, že dochádza ku kupovaniu poslancov.
Dlhé trvanie nemala vláda pravice s premiérkou Ivetou Radičovou. V jeseni 2011 padla po tom, čo schvaľovanie eurovalu bolo spojené s hlasovaním o dôvere vláde. Za dôveru Radičovej kabinetu a euroval vtedy nehlasovala SaS Richarda Sulíka a ani súčasný premiér Matovič.
Kedy sa bude dariť pravici?
Expolitik Mikloško pri otázke, prečo pravica pravidelne čelí vo vláde existenčným problémom, sa vrátil ešte na začiatok 90-tych rokov. Poukázal na prieskum verejnej mienky, z ktorého vyšlo, že v Česku prevládala jednoznačná orientácia na Západ, kým na Slovensku boli prioritné sociálne istoty.
„Východiskom je, že pravicové vlády nedokázali ponúknuť sociálne istoty. Zároveň to bola aj demagógia, pretože Mečiar a ani Fico veľké revolučné zmeny v sociálnej a dôchodkovej oblasti neurobili až na niektoré čiastkové opatrenia,“ mienil Mikloško.
Ďalším faktorom podľa neho bolo, že v ľavicových vládach strany Vladimírovi Mečiarovi a potom Ficovi poklonkovali.
Podľa Mikloška sa hovorí, že Slovensko je rozpoltené. Jedna polovica chce vodcovský princíp a druhá demokraciu. „Problém demokratickej polovice je, že ešte aj tá rozdelená na rôzne politické smery,“ poznamenal.
Podľa neho sa pravici začne viac dariť, ak Slovensko nadobudne istý ekonomický štandard porovnateľný so západnými krajinami.
Tvrdý a komunikatívny
K súčasnej kríze vo vláde a v koalícii expolitik povedal, že kľúčová je rola premiéra. „Pamätám si na Dzurindove vlády. Napätia tam boli obrovské, Dzurinda bol tvrdý líder, išiel si za svojom, ale bol komunikatívny a vedel, že sa musí dohodnúť,“ priblížil Mikloško.
Podľa neho Dzurinda išiel do sporu až v poslednej chvíli, keď mu nič iné nezostávalo. „Spôsob komunikácie Igora Matoviča cez Facebook je hrozný. Nehovoriac, že svoje stanoviská posúva ďaleko, vyhrocuje situáciu do krajnosti. To si Dzurinda nikdy nedovolil,“ dodal.
Neťažili ani zo spomienok na Smer
Politológ Juraj Marušiak odôvodňuje spory v pravicových vládach protichodnými osobnými záujmami a veľmi silnými ambíciami jednotlivých lídrov.
Ďalším faktorom podľa neho je narastanie konzervatívno-liberálneho konfliktu, ktorý v 90-tych rokoch minulého storočia nebol tak viditeľný, konzervatívcov a liberálov spájal antikomunizmus a neoliberálny ekonomický program.
Žitňanská si pokračovanie pod vedením Matoviča predstaviť nevie, premiér by mal poznať situáciu v kluboch
Marušiak tvrdí, že posledné dve pravicové vlády dokázali veľmi rýchlo proti sebe poštvať verejnú mienku.
„A to aj v situácii, keď v spoločnosti môže doznievať istá únava a negatívne spomienky na vládnutie Smeru. To isté sa stalo s vládou Ivety Radičovej. Koaliční partneri zrazu videli, že verejná mienka sa začína stavať proti vláde a využili to v očakávaní možných výhod, aby tie vlády povalili,“ zhodnotil politológ.
Strany politických podnikateľov
V aktuálnom politickom konflikte situáciu podľa Marušiaka komplikuje aj povaha strán, ktoré fungujú na základe osobných ambícií lídrov. Z tohto hľadiska sú podľa neho „strany absolútne nepredvídateľné, nehovoriac o extrémnom prípade hnutia OĽaNO“.
„Je zhlukom náhodne vybraných osobností a ministrán, ktorá umožnili Matovičovi zoskupiť relatívne veľký politický potenciál, ale svojou heterogenitou pomaly pripomína hnutie Verejnosť proti násiliu alebo Občianske fórum,“ dodal politológ. OĽaNO sa od nich líši prítomnosťou silného vodcu.
Po demisii Matoviča a Sulíka by vo vláde neboli hádky. Konflikty v koalícii by ale zostali
Podľa Marušiaka hlavným problémom je, že Matovičovo hnutie je zoskupenie vlastníckeho typu, ako sa zvyknú označovať strany politických podnikateľov.
„Tí buď ovládli celú koalíciu, ako to bolo v Taliansku za Berlusconiho či v Česku za Babiša alebo takýto subjekt z divízie podnikateľského impéria predstavuje menšieho koaličného partnera. Na Slovensku je situácia, že tu vládne takýchto subjektov tri a pol zo štyroch,“ uviedol politológ.
Pravica ľavicu exkomunikovala
V prípade vlád s ľavicovým Smerom sa tiež objavilo množstvo sporov, ale vždy dokončili svoj mandát. Pokiaľ ide o situáciu v ľavicovom spektre, podľa Marušiaka v strednej Európe sa podarilo politickým lídrom ovládnuť alebo vytunelovať menšie ľavicové zoskupenia.
„Možno aj preto, že pravica ľavicu exkomunikovala z akéhokoľvek politického dialógu a ako prípadného partnera. Pravica žila v predstave, že si môže rozdeliť celé politické spektrum a izolovať ľavicu,“ povedal politológ.
Podľa neho ľavicoví voliči nemali na výber a ak nechceli, aby vládli čisto pravicové vlády, tak volili jednu silnejšiu ľavicovú stranu. Ako však Marušiak upozornil, v Poľsku, Maďarsku a už aj na Slovensku po rozpade Smeru, sa tento model nepodarilo udržať.
Vyzretosť lídrov
Za dôležité pri udržaní stability vlády považuje vyzretosť politických lídrov. K takým zaradil bývalých premiérov Roberta Fica a Mikuláša Dzurindu.
„Fico je možno na prvom mieste mocenský pragmatik. Dokáže akceptovať rozličné varianty vývoja, ak sa napĺňajú jeho hlavné priority. Podobne ako Mikuláš Dzurinda je z generácie politikov 90-tych rokov, ktorí dokážu uvažovať dlhšie ako len na jedno volebné obdobie, nie na niekoľkých dní ako v prípade experta na mikromanažment Matoviča,“ dodal politológ.