Osobnosti, ktoré stáli pri zrode hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN) v novembri 1989, sa z vrcholovej politiky postupne vytratili a niektoré do nej ani nevstúpili ako napríklad výtvarník Miroslav Cipár.
Najväčší návrat zaznamenal tribún Novembra ’89 Ján Budaj, ktorý je vo vláde Igora Matoviča (OĽaNO) ministrom životného prostredia. Ako portálu SITA.sk povedal politológ Grigorij Mesežnikov, je dnes najvyššie postaveným pôvodným predstaviteľom VPN.
Zásah polície proti tisícom ľudí na proteste 17. novembra je vylúčený, myslí si odborník na extrémizmus Milo
Budaj bol v roku 1990 podpredsedom Slovenskej národnej rady (SNR). Počas prvých slobodných volieb z kandidátky VPN odstúpil po zverejnení informácie, že spolupracoval s ŠtB. Podľa stránky Ústavu pamäti národa (ÚPN) sa jeho zväzok v archívoch nenachádza. Podľa ÚPN ďalšie dokumenty poukazujú na to, že Budaj s ŠtB nikdy aktívne nespolupracoval.
Z najvyšších poschodí politiky po afére odišiel, ale z verejného života sa nevytratil. Do parlamentu sa vrátil ak poslanec počas prvej vlády Mikuláša Dzurindu v roku 1998. Potom sa angažoval ako mestský poslanec v hlavnom meste Bratislava.
Do parlamentu sa vrátil na kandidačnej listine OĽaNO v roku 2016 ako šéf strany Zmena zdola a rovnako bol za poslanca zvolený aj v tohtoročných parlamentných voľbách.
Osobnosti revolúcie formovali spoločnosť aj po zániku VPN
Politológ Mesežnikov upozornil, že prítomnosť mnohých osobností VPN bola viditeľná v politike aj po tom, čo hnutie VPN zaniklo. V roku 1992 totiž neprekročilo hranicu potrebnú na vstup do parlamentu. „Myslím si, že osobnosti VPN zohrali svoju úlohu v počiatkoch pred vstupom do EÚ a treba spomenúť, že boli roztrúsení v rôznych iných stranách,“ pripomenul politológ.
Mesežnikov poukázal napríklad na Františka Mikloška, ktorý bol pôvodne vo VPN a potom prešiel do KDH. Medzi osobnosťami, ktoré sa angažovali v politike po zániku VPN, boli podľa politológa napríklad Peter Zajac či František Šebej v Demokratickej strane (DS) a neskôr v Občianskej konzervatívnej strane (OKS).
Mikulec varuje pred účasťou na proteste v Bratislave. Mnoho ľudí nechce vyjadriť názor, ale pobiť sa (video)
Herec Milan Kňažko bol popri Budajovi hlavnou tvárou mítingov v roku 1989 na Námestí SNP v Bratislave. V politike zotrval do roku 2002. Jeho politická kariéra sa skončila v prvej Dzurindovej vláde, kde bol ministrom kultúry. Potom sa z politiky stiahol.
Neúspešne sa o návrat do špičkovej politiky pokúsil v roku 2014 ako prezidentský kandidát, keď bol jedným zo súperov Andreja Kisku. Neskôr sa uchádzal o post primátora Bratislavy, ale tiež neuspel.
Podľa Kňažka osobnosti Novembra ’89 zjednotil cieľ, ktorým bolo zvrhnutie totalitnej moci. Prvou deliacou čiarou podľa neho bola vytvorenie vlády a parlamentu národného porozumenia s účasťou komunistov a následne prvé slobodné voľby.
„Začala sa politika a tu sa mnohí ukázali, akí sú. Niektorí riskovali, išli s kožou na trh. Zobrali ústavnú zodpovednosť, niektorým zachutila iba moc, vytvorili ústredný výbor koordinačného centra a riadili iba štát. Tu sa začala prvá veľká deformácia budúceho demokratického systému vrátane dosadenia nomenklatúrnych kádrov za volebných lídrov VPN,“ povedal Webnovinám Kňažko.
Mýty o aktéroch Novembra ’89
Tvrdenie, že mnohí aktéri Novembra ’89 nešli do politiky, označil expolitik a jeden zo zakladajúcich členov VPN Peter Zajac za mýtus. Podľa neho je problém v tom, že mnohí z nich viackrát opustili étos spojený s Novembrom ’89.
„Z veľkej časti to boli ľudia Novembra, ktorí išli s Mečiarom alebo ho podporili. To isté sa dá povedať aj o niektorých maďarských politikoch, ktorí boli spolu s VPN pri Novembri ’89 a nakoniec skončili vo vláde s Ficom,“ povedal Zajac.
Zdôraznil, že mnohí, ktorí chceli zostať v politike, sa museli často neuveriteľným spôsobom prispôsobiť. „Keď hovoríme o korupcii, museli sa prispôsobiť korumpovaniu, ktoré jednotlivé režimy so sebou niesli, či to bol Mečiarov režim, istým spôsobom Dzurindov a nehovorím o Ficovom režime,“ dodal Zajac.
Peniaze a mamona vpadli do životov, hovorí Huba
Štátny sviatok 17. novembra ako deň boja za slobodu a demokraciu otvára tiež otázku, ako sa kvalita demokracie za uplynulých 31 zmenila a čo ju ohrozuje.
Podľa ochranára, bývalého poslanca parlamentu a jednu z osobností VPN Mikuláša Hubu sú zaručené základné atribúty demokracie, teda sloboda vyjadrovania či zhromažďovania, ale zároveň sú zreteľné aj deficity demokracie.
„Hlavnú chybu vidím v agresívnom vpáde peňazí a mamony do našich životov, ktoré ovplyvňujú každodenné správanie sa. Za mnohými rozhodnutiami je korupcia. Všetky dlhodobo známe deficity demokracie kazia náladu a kvalitu života,“ zdôraznil.
Vývoj od nežnej revolúcie ako sínusoida
Huba hovorí, že ako environmentalista vníma situácie, kedy je ťažšie zachrániť významné stromy alebo budovy na rozdiel od minulosti. „V súčasnosti proti koalícii mamony, korupcie a vplyvných skupín sme pomaly viac bezmocní ako voľakedy proti totalitnej komunistickej moci, kedy autor rozhodnutí bol jednoznačný, bola to strana,“ poznamenal.
Dnes je podľa Hubu zodpovednosť rozptýlená a „jeden sa vyhovára na druhého“. Za kľúčové považuje zlepšiť vymáhateľnosť práva na všetkých úrovniach.
Expolitik Zajac vidí vývoj od nežnej revolúcie ako sínusoidu. „Nemá povahu kontinuity skvalitňovania demokracie a slobody, ale raz to ide hore a raz dole. Pokiaľ stále žijeme v demokratickom a slobodnom štáte, vývoj napriek všetkému hodnotím pozitívne,“ zhodnotil.
Foto: Bratislavskí študenti demonštrovali pred 30 rokmi už 16. novembra, vytvorili živú reťaz
Za skutočnú hrozbu považuje pokusy odstrániť demokratický režim a nahradiť ho autokratickým alebo totalitným. Za rovnako nebezpečnú považuje tiež korupciu, ktorá podľa neho na Slovensku za 31 rokov narástla do veľkých rozmerov. „Zápas s korupciou je fakticky aj zápasom o demokratickú tvár štátu,“ zdôraznil Zajac.
Podľa Kňažka Slovensko aj po 31 rokoch čaká dlhá cesta k demokracii. Podľa neho inštitúcie, ktoré sa označujú za nezávislé, nie sú naplnené obsahom. Ako príklad spomenul aktuálne dianie v súdnictve či v prokuratúre.
Kňažko si myslí demokraciu oslabuje korupcia, ktorú označil za „rakovinu“. „Najdôležitejšia je však spravodlivosť. Neexistuje rovnosť pred zákonom, a to je zničujúce nielen pre psychiku ľudí, ale pre štát ako taký,“ uzavrel Kňažko.