BRATISLAVA 8. novembra (WEBNOVINY) – Andrej Šeban má pred sebou koncertné turné, na ktorom sa predstaví s novou zostavou muzikantov. Už dnes večer sa ukáže v Trnave, po ktorej bude nasledovať ešte 11 slovenských miest a na samotný záver šnúry koncert v Prahe.
V rozhovore pre Webnoviny tiež prezradil, či sa opäť chystá aj improvizovať a prečo s trojicou Rusňák-Fedor-Špiner začal spolupracovať práve tento rok. Päťdesiatročný muzikant okrem iného povedal, čo si myslí o slovenských médiách.
Stretávame sa v Rači. Je to miesto, kde ste skúšali na turné?
Nie, ja tu žijem.
Kde ste teda skúšali?
Skúšali sme na dvoch miestach. Bolo to nahrávacie štúdio Echo, druhé miesto je koncertná sála SĽUKu v Rusovciach, kde sme mali v utorok večer aj súkromnú generálku.
Na turné budete mať 11 koncertov v priebehu 12 dní. Po niekoľkodňovej odmlke vás ešte čakajú vystúpenia v Novom Meste nad Váhom a napokon v Prahe. Vyhovuje vám takto nahustený program?
Dúfam, že hej. Už roky som takto husto nehral, ale vždycky som po tom túžil. Hrať veľa koncertov za sebou, to som mal vždy rád. Zariadil som si to teraz tak, že je to tu znovu. Dúfam, že to zvládnem.
Takže ozajstný muzikantský život po mnohých rokoch…
Muzikantský život sa samozrejme mení s pribúdajúcim vekom. Kedysi to bolo na tých zájazdoch aj pomerne divoké, ale myslím, že tentoraz si to už nemôžem dovoliť.
Dôvodom je vek?
Ani nie tak kvôli veku, ale hlavne preto, že som líder toho celého, aj spievam, aj hrám, aj to celé vlastne dirigujem, musím byť vo forme.
Ten koncert trvá zhruba dve hodiny, no a dve hodiny koncentrácie si vyžaduje dobre sa vyspať, byť triezvy a tak ďalej. Myslím si, že tieto veci nehrozia až do posledného koncertu v Prahe. Všetci sa tešíme, že tam bude nejaký večierok, ale dovtedy nie.
Máte svoje obľúbené kluby, v ktorých budete koncertovať?
Ja mám rád všetky miesta, kde idem hrať. Ja to mám rád, takže teším sa na každé pódium.
Lístky na koncerty predávate cez špeciálne vytvorenú stránku. Je to preto, že máte nejakú zlú skúsenosť s predpredajom cez veľké siete?
Nie, nemám zlú skúsenosť. O to celé sa stará občianske združenie Euforion, ktoré vedie Tomáš Lukačka, ten to má celé pod palcom. Celé to turné je v našej réžii, prenajali sme si sály, on sa postaral o to, aby sa lístky predávali týmto spôsobom. Plne som sa v tomto smere na neho spoľahol, a mám pocit, že som dobre urobil.
Na turné bude mať po svojom boku nových hudobníkov. Prečo oni a prečo práve teraz?
Ja som osem rokov hrával v zásade sám, ak nerátam dva projekty Chill Pill, pri ktorých s prvým som mal dva koncerty a druhým štyri vystúpenia. Povedal som si, že ak postavím novú kapelu, chcem, aby vydržala, aby to bolo dlhodobé. Tých krátkodobých záležitostí som zažil veľa a na konci nich som mal istý pocit frustrácie, pocit, že sa tá kontinuita pretrhla, aj keď aj ja som bol často toho hýbateľom. Vyšlo mi z toho, že títo mladí chalani majú ešte dostatok energie a času. Nie sú po istých líniách tak nároční ako ľudia, ktorí to už robia dlho, nemajú toľko iného hrania a môžu sa tomu venovať. No a našťastie sa mi podarilo ich nájsť. Pred ôsmimi rokmi, keď som prestal hrať, tak bubeník Miško Fedor mal len dvanásť rokov, teraz má dvadsať, takže som musel čakať, kým vyrastie. V každom prípade sa to podarilo a ja som veľmi spokojný s tým, ako to je.
Andrej Šeban – Malý chlapec
V lete ste hrali aj s basgitaristom Oskarom Rózsom a bubeníkom Martinom Valihorom. Prečo táto spolupráca nepokračovala?
Odohrali sme tri koncerty a ja som si uvedomil, že to chcem robiť iným spôsobom a ísť inou cestou, tak sme to uzavreli. Bolo to veľmi náročné aj z časových dôvodov. Koncerty máme nahraté a Oskar hovoril, že by z nich rád vyrobil nejaké CD. Keď bude mať čas, určite to urobí, a tým to vlastne celé skončí.
Aj z tohto turné bude určite množstvo materiálu. Plánujete z toho niečo robiť?
Všetko to nahrávame, nahraté máme aj všetky skúšky. Ale neviem, kedy si k tomu sadnem a začnem to strihať, to naozaj netuším. S kapelou sa však chystám nahrávať aj na budúci rok.
Do akej miery budete na koncertoch improvizovať?
Toho pripraveného je tam nepomerne viac ako toho improvizovaného, ale je to tak vymyslené, že sú miesta, kde si môžeme dovoliť všeličo, tak uvidíme, čo sa stane. Keď to hráte do prázdnej sály, je to jedna vec, a keď prídu ľudia a začnú reagovať, a ja dúfam že začnú reagovať, je to niečo iné. Po pár koncertoch sa ukáže, ako to je.
Jedna vec je však istá – ten koncert je v tomto dosť plastický. Sú tam miesta, kde rozprávam príhody zo života hudobníka. Tie môžu trvať dve minúty, ale aj desať minút. Uvidíme, koľko znesú diváci.
Väčšina vecí je teda pripravená. Čo všetko zaznie?
Väčšina je z albumov Bezvetrie a Časozber, s tým, že pesničky sú všetky, s výnimkou jednej prearanžované. Máme tam ešte štyri alebo päť nových vecí plus improvizačné plochy. O tých sa ale ťažko rozpráva, lebo nikto z nás netuší, čo sa bude diať. Budú aj prídavky, ktoré budú tvoriť prevzaté veci. Pri nich som si upravil texty. Malo by to byť pomerne zábavné posedenie, aspoň ja si to myslím.
Nové veci vznikali tak, že ste ich robili sám alebo už s kapelou?
Doniesol som nejaké základné nápady, ale v zásade sme to robili s kapelou spoločnými silami. Chlapci mi veľmi pomohli.
V ostatných mesiacoch vám ako prílohy ku knihám vyšli dva inštrumentálne albumy. Kto prišiel s nápadom takejto formy prezentácie…
S tým nápadom prišiel fotograf Ivan Zubaľ, ktorý je mojim priateľom. Mal tých kníh viac, má takúto fotografickú knihu aj o mímovi Milanovi Sládkovi, potom nafotil knihu, kde sú texty Václava Cílka. To je taký český filozof, sociológ a teológ. No a zo slovenských ľudí zatiaľ urobil dve knižky – Kadlečík & Štrpka a tú o mne. Raz mi povedal, že by bol rád, keby som k tomu urobil nejakú muziku. Pôvodne som mal robiť hudbu do všetkých knižiek, ale potom sa zistilo, že to je trochu veľké sústo.
Do knižky Kadlečík & Štrpka som urobil špeciálne CD pre toto dielo a do tej mojej som dal album, ktorý som mal finalizovaný už v roku 2010, len som nevedel, čo s ním. Priniesť takúto hudbu nejakému miestnemu vydavateľovi je vlastne viac ako odvážny čin. Nakoniec som zistil, že najlepšie to bude dostať medzi ľudí týmto spôsobom. A tak sa aj stalo. Myslím si, že aj tak tie knihy nikto nepozná, ale nevadí. Budú sa dať kúpiť aj na turné.
V minulosti ste sa podieľali na mnohých projektoch a máte za sebou množstvo spoluprác. Ste skôr ten, kto sa ozýva alebo vás oslovujú?
Už si ani nepamätám, kedy ma naposledy niekto oslovil. Ale kedysi to bolo tak, že mi ľudia hodne volali. Ja som asi od svojich devätnástich rokov sedel v štúdiu skoro denne s tým, že som točil všetko možné. Chodieval som nahrávať gitary do Tanečného orchestra Československého rozhlasu, do tanečného orchestra Slovenskej televízie, ktorý viedol Braňo Hronec. Nahrával som gitary s rôznymi šialenými ľuďmi, robil som všetko, lebo v tej dobe to tak bolo. Ľudia mi volávali, keď zistili, že som schopný prísť do štúdia a nahrať nejaké veci, takže som točil, točil, točil. K tomu ešte prišli nejaké scénické muziky, divadlá, filmy, reklamy, proste všetko možné.
Avšak, už toho jedného dňa bolo toľko, že som asi prestal byť nejaký dobrý sideman, lebo som sa už začal viac presadzovať a hovoriť aj veci, ktoré sú nepríjemné. Takže to skončilo. Ale ja som aj rád, lebo dnes mi nik nevolá, a ak mi niekto zavolá, tak si sakramensky rozmyslím, či do toho idem. Už poznám všetky úskalia týchto vecí a neviem, či by som do niečoho ušiel.
Andrej Šeban – Bezvetrie
Oslovil vás za ostatné dva roky nejaký slovenský projekt, pri ktorom by ste si povedali, že by ste do toho šli? Je známe, že ste spolupracovali so skupinou Sto múch…
Áno, im som robil prvú dosku, ktorú som producentsky zastrešoval. To ma bavilo, to bolo fajn, z toho som mal radosť. Ak by ma niekto oslovil, a mne by sa to páčilo po muzikantskej stránke, tak hej, ale keď sa spätne pozriem na to, čo sa tu deje, tak…
Samozrejme nepoznám všetko, takže to nemôžem nejak, ak sa to vôbec, dá objektívne posúdiť, ale ja mám pocit, že sa tu, česť výnimkám, stráca schopnosť autorskej výpovede. Vo väčšine vecí, ktoré človek počúva v rádiách, cítiť snahu na niekoho alebo na niečo sa podobať a dostať sa do nejakých šoubiznisovo-celebritných k******. To mi nič nehovorí, to ma vôbec nezaujíma. Takže neviem, čo by ma oslovilo.
Ako sa má teda človek dostať k dobrej hudbe, keď väčšina rádií a televízií mu kvalitu nevie zabezpečiť?
S tým sa nedá moc hýbať. Komerčné média sú také, aké sú. Sú to súkromné záležitosti a s tým nepohnete. Sú to reklamné klampáče a dovidenia. To s hudbou a umením nemá nič spoločné.
Takže je to zabetónované a nie je šanca na zvrat ?
Nikdy sa to na tú stranu nepreklopilo. Problém je skôr v tom, že tu je päť miliónov ľudí. Keby sme mali k dispozícií štvrť miliardy ľudí ako v Amerike, tak sa to násobí. Je jasné, že malé vydavateľstvá sa na veľkom trhu uplatnia a prežijú, lebo majú k dispozícii svetový trh. Ak je však na Slovensku nejaké vydavateľstvo, ktoré robí nekomerčné veci, tak má k dispozícii päť miliónov a len ťažko sa dostane vôbec na český trh. Čiže je to problém. Nezávislé vydavateľstvá tu vznikli, chvíľku to išlo, ale potom sa pochopiteľne vyčerpali, lebo to nemohli nakopnúť.
Je to problém patovej situácie, s ktorou sa ťažko narába, pretože tu zo dňa na deň nebude viacej ľudí. Koľko sa tu predáva z nekomerčnej hudby? To sú stovky kusov, za chvíľu to budú desiatky kusov. Päťsto kusov, to je vlastne zázrak, ale z päťsto kusov nedokáže žiť nikto, ani to vydavateľstvo, ani ten interpret. Všetci to vyrábajú na kolenách, zháňajú na to peniaze, robia to v štúdiách, ktoré so zahraničnými štúdiami nemajú nič spoločné. Dnes na Slovensku, pokiaľ ja viem, neexistuje ani jedno nahrávacie štúdio, ktoré by spĺňalo európske parametre. Ja som nebol v naozajstnom nahrávacom štúdiu v tejto krajine desať-pätnásť rokov, čo je utrpenie, ale je to tak.
Nezačína ale problém u samotných ľudí, ktorým aktuálny stav neprekáža?
Vždy je to o ľuďoch, ale sú to prepojené nádoby. Keď som bol malý chlapec, tak som vyrastal na rakúskej televízii, ktorá sa tu dala chytať. Rakúska televízia bola v 70., ale i v 80. rokoch jedna z najlepších televízii v Európe vôbec. Najlepšie bola preto, že to robili osvietení ľudia, ktorí vedeli, že majú možnosť ľudí vychovávať a urobiť z nich lepších ľudí, citlivejších, empatickejších a tak ďalej. Robili to a na Rakúsku to zanechalo veľký vplyv. U nich bola v nedeľu večer, v tom najväčšom prime-time, nedeľná chvíľka poézie. Herec národného divadla sa tam postavil a 10 minút recitoval. To bol vrchol toho televízneho týždňa, čo je dnes asi nepredstaviteľné.
Naše média majú istú silu, ktorú ale nevyužívajú na ten výchovný systém v tom najlepšom slova zmysle. Kedysi bolo normálne, a napríklad v Rádiu Devín to stále existuje, že pred nejakou skladbou sa o nej aj niečo povie, že sa to tým ľuďom priblíži a vtiahne ich to do toho sveta, lebo predsa bežný človek po dlhom dni v práci nemá chuť si sadnúť k nejakej ťažkej filozofickej literatúre a potrebuje pomoc od ostatných. Veď on zase ponúka svojou prácou pomoc v inej oblasti. Takže toto sa vytratilo, zmizla osveta. Dnes decká nechodia na výchovné koncerty, čo tu bolo bežné. Existovali tzv. divadlá hudby, kde sa ľudia v príjemnom prostredí učili hudbu počúvať.
Dnes už ľudia zabudli počúvať hudbu, tieto orezávače, to je katastrofa. Vytvoril sa pocit, že aj pri sraní musíme počúvať nejaké veselé tóny, neviem kvôli čomu, ale je to tak. Bol tu pokus, keď ten psychopat Zahradník vymyslel, že na autobusových zastávkach bude hrať rádio, čo asi dva týždne aj fungovalo. Za tým všetkým je len ľudská chamtivosť. Áno, je to všetko o ľuďoch a ide len o to, či sa po tom 21. decembri ľudstvo prebudí. Je to na jednej strane zúfalé, ale na druhej strane môžeme povedať, že je to fantastické, lebo ešte stále je tu možnosť ísť hrať koncerty, nahrávať nejakú hudbu a sú krajiny, kde ani nevedia, že niečo také existuje.
Andrej Šeban v klube Blue Note