Mladých ľudí trápi klimatická úzkosť, niektorí práve preto nechcú mať deti

Klimatická zmena či koniec sveta, ako ho poznáme, s tým sa nedá tak ľahko zmieriť. U prevažne mladých ľudí sa rozširuje psychické trápenie, nazývané klimatická úzkosť (úzkosť z klimatických zmien). Najťažšie je pre týchto ľudí sledovať pasivitu a konzum masovej spoločnosti, ktorá je voči ich volaniu po zmene hluchá. Niektoré páry sa preto dokonca rozhodli nemať deti.

Podrobnejšie sme sa o tejto téme porozprávali so psychologičkou Veronikou Kolejákovou.

Chodia za Vami pacienti, ktorí cítia úzkosť a strach z klimatických zmien? Pribúda ich?

Áno, stretla som sa s nimi. Dostala som sa k tejto problematike práve tak, že som narazila v praxi na niekoľko klientov, ktorí zdôrazňovali tému environmentálnej úzkosti alebo zvýšenej citlivosti na tému ochrany pred účinkami klimatických zmien.

Aj na základe dôraznej výzvy Americkej psychologickej asociácie k odborníkom z pomáhajúcich profesií, cítim zodpovednosť vyjadrovať sa k tejto téme a sprostredkovať poznatky, ktoré o tomto fenoméne zatiaľ máme. Je to špecifická situácia, keď psychológia ako veda zrejme nestihne skúmať a publikovať články úplne štandardne, lebo situácia sa mení a vyhrocuje dosť rýchlo. Má preto podľa mňa určite zmysel prinášať aj čiastkové poznatky z poradenskej a terapeutickej praxe, aj keď nemusia samozrejme platiť pre každého. A skutočne ku mne prišla po prvom rozhovore okamžite odozva z mnohých strán, ľudia sa so spomínanými pocitmi stotožňujú a cítia úľavu, keď sa o nich hovorí verejne v médiách.

Ako vážny problém je pre človeka strach z klimatických zmien? Ovplyvňuje bežný život pacienta? Kam až môže tento psychický stav zájsť?

Závisí to prípad od prípadu, ale environmentálna úzkosť môže mať aj veľmi intenzívnu podobu, spojenú s fyzickými prejavmi, ako nespavosť, vnútorné napätie a tras, nechutenstvo, sťažené dýchanie a podobne. Takéto príznaky vstupujú do každodenného života a obmedzujú ľudí v súkromnej aj pracovnej oblasti. Pokiaľ má klient celkovú predispozíciu na úzkostné poruchy, môže byť diagnóza závažnejšia a popri terapii odporučíme aj inú liečbu.

Odkedy sa začala objavovať táto diagnóza?

Ako diagnóza nie je špeciálne environmentálna úzkosť zatiaľ súčasťou oficiálnych manuálov. Ale pozornosť psychológov ako teoretikov a praktizujúcich terapeutov sa túto problematiku výraznejšie upriamuje už vyše desať rokov.

Lieči sa úzkosť z klimatických zmien ťažšie ako iné problémy duše, keďže ide o „väčší“ existenciálny problém?

Neporovnávala by som zo zásady diagnózy podľa všeobecnej závažnosti – tá sa prejaví u ľudí rôzne. Strata pocitu bezpečia v prostredí, kde žijeme, ide samozrejme ruka v ruke s ohrozením celého zmyslu existencie. Mnoho ľudí sa bráni vyjadriť takého hlboké obavy môže sa za ne aj hanbiť, ale bez toho, aby ich vyjadrili, si nemajú ako overiť, či sú také závažné aj u druhých. Práve pri silnej existenciálnej úzkosti sa v terapii zdôrazňuje určité hrdinstvo zoči-voči smrti, ale k tomu musí klient dospieť vlastným silným okamihom uvedomenia, že to dokáže. Nevieme mu ho priniesť zvonku a nedosiahneme to presviedčaním.

Alexandra Čunderlíková (Facebook)

Môžeme túto úzkosť prirovnať strachu zabitia – genocídy? Respektíve, úzkosť zo zániku vlastného druhu a života ako takého? 

Kľúčové je v tomto prípade rozlíšiť, kam umiestňujeme vinu za privodenie možnej katastrofy. Pokiaľ by to bola len samotná príroda, ktorá sa nám vymyká spod kontroly tak, ako pri živelných pohromách, boli by sme len bezmocne vystavení vonkajšej sile. Je to samozrejme veľká trauma. No ak naplno prijmeme to, že si bezvýchodiskovú situáciu spôsobujeme ako ľudstvo sami, môže to pravdepodobne v mnohom pripomínať týranie alebo pocit uväznenej obete, vydanej napospas rozhodnutiam a vôli iných, možno až efektu genocídy, ako ste spomínali. Traumu zavinenú človekom spracovávame vždy spravidla o dosť ťažšie.

Na druhej strane, strach zo smrti a zániku sveta, ako ho poznáme, ide podľa niektorých psychologických teórií ruka v ruke s možno zvláštnou nádejou, fascináciou z predstavy sveta „bez nás“, z nového „bodu nula“. Môže sa objaviť príchuť úľavy, že ľudia dostanú len to, čo si sami zaslúžili a príroda si poradí. Možno vnikne nový, lepší, svet, ktorý sa nedostane našimi nerozumnými zásahmi do krízy a zmaru. Pud smrti v nás, tak, ako ho zdôrazňoval Sigmund Freud, by sa v tomto prípade nezaprel a ničím nevyvážený by zvíťazil.

Dá sa vôbec takýmto ľuďom pomôcť? Ako niekomu vysvetlíte, že má byť „v pohode“, keď jediná živá planéta bude za chvíľu poškodená až zničená (a ona naozaj bude)? Ide o to, jednoducho prijať realitu?

Klienti, ktorí prežívajú intenzívnu úzkosť, sú vďaka svojej aktivite spravidla v úlohe poslov zlých správ a náležite sa im to vracia v odozve okolia, ktoré nechce negatívne vízie prijať. Je to nevďačná úloha, no zároveň z ich pohľadu nevyhnutná, takže sa motajú v bludnom kruhu.

Mnoho ľudí radšej ignoruje, zosmiešni alebo potrestá takéhoto posla, namiesto toho, aby prijali výzvu na zmenu postoja Prináša to väčšinou po čase u aktivistiek a aktivistov vyhorenie, ale v mnohom sa im pomôcť dá. Je dôležité postarať sa o seba, držať si vzťahy vnútri komunity a podporovať sa navzájom.

Na chvíľu sa môžu, napríklad v terapii, vynoriť nad svoje poslanie a prehodnotiť si svoje potreby. Potreba zachrániť všetkých a všetko je takmer určite nereálna. Napriek tomu ich konanie môže mať zmysel. Beznádej a úzkosť sa môžu naučiť nahradiť pocitom satisfakcie za každý platný krok a malú zmenu, ku ktorej sa pričinili.

Takisto sú aktivisti prirodzene atakovaní omnoho väčším objemom informácií, ktoré ich úzkosť zvyšujú. V dnešnej dobe je o práve kvôli sociálnej bubline, ktorá im filtruje obsah podľa ich záujmu, takže často vidia takmer výhradne kategóriu správ o ekologickej katastrofe. Nechcem tým vôbec povedať, že situácia je menej naliehavá, ako sa im zdá, ale nemajú väčšinou kvôli tomu spomínanú príležitosť vystúpiť občas nad ťažké správy a „nadýchnuť sa“.

Argumenty a fakty ohľadne klimatických zmien sú logické a zároveň aj uchopiteľné, už teraz znášame následky, aj keď zatiaľ iba v menšej miere. Ako je možné, že väčšinu ľudí to netrápi?

Treba sa pozrieť na to, na základe čoho posudzujú rôzni ľudia závažnosť ohrozenia.  Vedecké argumenty pôsobia samozrejme na náš rozum, ale na inej, emočnej  úrovni zároveň tieto informácie môžu mať opačný účinok a zvyšujú naše obavy. Práve tá emočná rovina často preváži. U mnohých to vedie k popieraniu a zľahčovaniu, ktoré rýchlo pomôže potlačiť strach. Hovoríme o apatii, ale tá je možno v skutočnosti len paralýzou alebo obranou.

Dá sa povedať, že nemajú pud sebazáchovy?

Človek práve kvôli svojej vôli prežiť môže zvoliť aj taktiku, že sa jednoducho obzrie naokolo a kým naozaj neuvidí vyprahnutú krajinu a spúšť, nepripustí si závažnosť situácie pod kožu a vyhodnotí riziko ako nízke. Rozhodne sa veriť priamej skúsenosti, nerobí žiadnu prevenciu ani sa nezaoberá tým, či nie je na zmenu správania neskoro. V mnohých prípadoch teda prevládne silný individualizmus, ľudia sa chcú mať dobre tu a teraz a všetko ťažké riešiť až potom. Je to určitým spôsobom tiež stratégia prežitia, aj keď krátkodobá. Aktívnejší ľudia vďaka svojmu environmentálnemu povedomiu hľadajú dlhodobé riešenia ohľaduplné voči sebe aj druhým a berú na vedomie, že pri tom stratia svoj komfort a budú sa vedome obmedzovať.

Môže strach zo zmeny klímy niekoho dohnať a k samovražde, prípadne agresivite smerujúcej von?

Vidíme aj v týchto dňoch, že klimatický štrajk a iné protesty majú skôr pokojnú formu, ktorou sa upozorňuje na problémy. Okrem smútku a úzkosti sa samozrejme objavujú aj intenzívne pocity hnevu. Všeobecne je to emócia, s ktorou sa aj pri iných témach v terapii ľudia vyrovnávajú najťažšie, lebo hnev je spoločensky najmenej  tolerovaný a najradšej by sme sa ho zbavili. Nerozvážni konzumenti alebo ľudia, ktorí plytvajú zdrojmi, môžu u ekologicky cítiacich ľudí spustiť aj prudšiu reakciu, najmä ak sa dlhodobé presviedčanie nestretne s odozvou.  Pri environmentálnej úzkosti sú však klienti skôr v kontakte so svojim smútkom a úzkosťou a hnev často umiestňujú ďalej od bližších ľudí  – smerom k politikom, veľkým korporáciám a podobne).

Samovražda by bola tiež extrémnym prípadom, keby niekto vyhodnotil situáciu ako bezvýchodiskovú.  Aj preto je dobré hovoriť o tejto téme a motivovať ľudí, ktorí cítia, že ich smútok a úzkosť už presahuje zvládnuteľnú mieru, k vyhľadaniu pomoci. Varovné signály dokážu u klientov terapeuti zachytiť včas. Pre väčšinu ekologicky cítiacich ľudí je však hodnota života ako takého postavená vysoko a dokážu sa zmobilizovať, aby mali pre čo žiť, napriek bezútešným predpovediam.

K boji proti globálnemu otepľovaniu patrí aj boj za práva zvierat. Veľmi veľa ľudí necíti súcit, ani keď sa pozerá na zábery z bitúnkov či uväznené zvieratá v klietkach… ako je to možné? Má ľudská spoločnosť už nejakú patologickú vadu? Ako môže tak veľa ľudí nič necítiť a tolerovať krutosť?

Je ťažké hovoriť o patológii spoločnosti ako takej. Asi nikto si nevkladá do úst sústo mäsa s pocitom, že je z utýraného zvieraťa. Nehumánne zaobchádzanie so zvieratami sa dostalo pomerne úspešne do povedomia a obrazy utrpenia zvierat na videách a fotkách sú silné mediálne reprezentácie toho, čo sa deje. Zároveň sa ale môžu biť s hodnotami, ktorá sú hlboko vštepené rokmi a generáciami – mäso je dobré výživné, zvieratá nám slúžia a podobne. Mnohí konzumenti si opäť volia postoj, ktorý ich menej obmedzuje.

Mäso, ktoré leží na regáloch pre nich nie je spojené priamou asociáciu s utrpením zvierat, ktorého sa nezúčastnili. Chvíľkovo v nich videá môžu vyvolať zhnusenie, ale opäť skôr nastúpi silná odmietavá reakcia „na toto sa nebudem pozerať“, „neukazujte mi to“, ktorá skôr poslúži apatii a nezáujmu, nie zmene správania. V porovnaní s ľuďmi, ktorí majú silnejšie povedomie o praktikách, nešetrným voči zvieratám, si môžu odmyslieť utrpenie, ktoré priamo nevideli ani nezavinili. Napríklad tí, ktorí vyrastajú v prostredí, kde sa zabíjanie domácich zvierat berie ako súčasť každodenného života, sa dokážu na účelovosť ich chovu a usmrtenia pozerať viac prakticky. Samozrejme to neznamená, že tým schvaľujú zbytočné týranie. No pre konzumenta, ktorý nemá žiadnu priamu skúsenosť, je kus mäsa produkt, pri ktorom nemyslí na jeho príbeh a pôvod. Podobne ako si pri dômyselných smartfónoch bežne nepredstavujeme náročnú montáž drobných súčiastok a zdieranie detskej či inej pracovnej sily.

Existuje aj termín „zelený spotrebiteľ“ – taká osoba si napríklad dá veľký pozor na pôvod mäsa, ktoré kupuje, ale neobmedzí sa pri konzumácii v množstve. Vlastne tým nezvolí hlbší ekologický postoj, len sa navonok upokojí a urobí si pomyselnú fajku, že urobil niečo dobré pre prírodu a zvieratá.

Sú pacientmi najčastejšie mladí ľudia? Alebo aká veková škála? Aj deti zo základnej školy?

Nepracujem ako detská psychologička a momentálne sa práve na tento výskyt intenzívnejších pocitov pýtam mojich kolegýň a kolegov. Deti dostávajú dnes už od škôlkárskeho veku environmentálnu výchovu, takže efekt by sa mohol prejaviť.  V mojej praxi ide o ľudí vo veku do tridsať rokov, ale dostala som ohlas na tému aj od generácie štyridsiatnikov a päťdesiatnikov.

Rodičia detí necítia strach o svoje deti? Často je to tak, že informované dieťa poúča rodičov, ktorí ale lipnú na starom spôsobe života – teda život spojený s vysokými emisiami a podobne. Nechodia za Vami ale aj rodičia, ktorí majú úzkosť pre strach o budúcnosť svojich detí?

Rodičov aktuálne medi klientmi nemám, ale počúvam podobné príbehy z môjho bezprostredného okolia. Obavy o to, aký svet rodičia odovzdajú svojím deťom a ďalším generáciám, sú súčasťou úzkosti, ktorú prežívajú. Upínajú sa do budúcnosti, ktorá je podľa odhadov bez dobrej prognózy, takže u nich nastupuje silná bezmocnosť. Na druhej strane to prináša aj pokoru a ochotu urobiť v mene detí všetko, čo sa dá. Ak niekde existuje generačný konflikt  o životnom štýle, príde zrejme s témou do terapie skôr dieťa, ako rodič, ktorý si myslí, že má všetko pod kontrolou. Verím, že nehoda v tejto oblasti môže významne prehĺbiť odcudzenie medzi deťmi a rodičmi a zhoršiť vzťahy. Najmä, ak mnoho konšpiračných médií spája ekologických aktivistov  s obrazom ohlúpených naivných  mladých ľudí, ktorí len naleteli propagande a treba im otvoriť oči a zachrániť ich pred údajnou manipuláciou.

Vplýva tento strach z klimatických zmien na to, že mladí ľudia nechcú mať deti? Nechcú ich priviesť na „zničený svet bez budúcnosti?“ (osobne som tento argument počula veľakrát)

V súčasnosti zachytávame prípady takýchto rozhodnutí. Pre niektoré páry je to otázka vyšších priorít a vzájomne k tomu dospejú. Nie je to ľahké rozhodnutie, ale najlepšie odráža ich potrebu bezpečia a zodpovednosť, ako môžu prispieť k zmierneniu dopadu krízy.

Ako je to v zahraničí? Aj tam sa ľudia cítia úzkosť z klimatických zmien? V ktorých krajinách je najviac takýchto ľudí s úzkosťou?

Je to fenomén, ktorý v dnešnom globalizovanom svete prechádza neprieč hranicami. Myslím, že sú skôr krajiny, ako napríklad Škandinávia, kde je ekologické agenda viac súčasťou hlavného politického prúdu a má väčšiu oporu vo verejných prejavoch. Ľudia sa môžu cítiť slobodnejší v tom, aby vyjadrili svoje obavy aj verejne.

Ako som už spomínala, mnoho ľudí si svoje prežívanie necháva pre seba a hanbia sa hovoriť o existenciálnych témach. Radšej sa od nich dištancujú. Vraciame sa opäť k tomu, že verejnú diskusiu a výskum treba podporovať, aby sa dal odhadnúť reálny dopad na duševné zdravie celej populácie.

Na africkom kontinente je pás krajín, kde sú najhoršie podmienky pre život a zároveň je tam najviac vojnových konfliktov. V Európe je demokracia – ale nie je to len preto, že klimatické podmienky tu zatiaľ nie sú existenčne zlé? Môžeme aj v Európe očakávať konflikty či vojny? Je to tak, že keď nebude voda a potraviny, zmizne aj demokracia alebo práve vďaka nej to ustojíme?

Na základe historickej skúsenosti poznatkov z oblastí, kde sa diali vojnové konflikty, sa dá predpokladať, že agresívne správanie sa pri nedostatku zdrojov môže vyostriť. Demokracia je spoločná dohoda o tom, že si všetci zaslúžime rovnosť a možnosť slobodne sa rozhodnúť. Môžeme veriť, že v demokratických riadeniach sú ľudia vychovaní k slobode ako zodpovednosti voči sebe a druhým.  V tom je určitá nádej.

Pochmúrne daždivé počasie spôsobuje melanchóliu. Po globálnom otepľovaní ale bude prevažne nepríjemne „piecť“ slnko striedané monzúnmi a tornádami – aké emócie môžu v ľuďoch podnecovať horúčavy a  extrémne výkyvy?

Je preukázané, že vyššie teploty majú vplyv zväčšený výskyt agresívneho správania.  Horúčavy a výkyvy počasia, prípadne spojené so živelnými pohromami, budú určite prispievať k zhoršeniu psychickej pohody a záleží zrejme na tempe, a aký čas sa budú mať ľudia možnosť na takúto situáciu adaptovať a poradiť si s ňou.

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Viac k osobe Sigmund FreudVeronika Kolejáková